Katechéza na november 2011 - LÁSKA

Láska je po práve považovaná za základnú hybnú silu ľudského konania a v našej postmodernej globalizovanej spoločnosti má dokonca svoj sviatok - tzv. Valentín. O láske v jej najrôznejších podobách sa píšu knihy, skladajú piesne a nakrúcajú filmy. Ak všetci túžime milovať a byť milovaní, prečo je okolo nás toľko osamotených ľudí? Čo je to vlastne láska, keď je tak vzácne sa s ňou v živote stretnúť?

Na túto otázku si nemôžeme odpovedať bez toho, aby sme sa krátko zamysleli nad tým, kto je to vlastne človek. Podľa svedectva svätého Písma bol človek stvorený na Boží obraz a Božiu podobu (viď. 1. Mojž. 1, 26). Podľa svedectva svätých Otcov Cirkvi Boží obraz nosí každý z nás v sebe a do Božej podoby sme my, pravoslávni kresťania, povolaní dorásť skrze Christa účasťou na Jeho Tele, teda Cirkvi. Ak v sebe nesieme Boží obraz, čo to pre človeka znamená? A ak máme dorastať do Božej podoby, aký je vlastne Boh?

Problematika poznania Boha zaujíma ľudskú myseľ odpradávna. Človek v priebehu histórie zisťuje, že vo svojej obmedzenosti časom, priestorom a hranicami rozumového poznania nie je schopný nájsť odpoveď, ktorá by dokonalo uspokojila jeho túžbu vyrovnať sa s problematikou Boha. Veď akékoľvek „škatuľkovanie“ Boha do kategórií typu „Dobro, Spravodlivosť, Všemohúcnosť, Vševedúcnosť“ a podobne, nutne vyjadruje len časť pravdy o Bohu, ktorý vo svojej slobode a neobmedzenosti presahuje všetky prívlastky, ktoré je mu človek schopný prisúdiť. Áno, Boh je aj Dobro, aj Spravodlivosť, je však vždy aj niečo viac, čo nedokážeme plne pochopiť.

Boh nakoniec Sám dáva človeku odpoveď na jeho otázky. Pred dvoma tisícmi rokov vstupuje Ten, ktorý je nad časom, do toku ľudských dejín a stáva sa človekom. Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život (Ján 3, 16). Apoštol a pisateľ Evanjelia Ján tu zachytil slová Isusa Christa, slová Boha, ktorý sa stal človekom a ktorý nás tiež naučil nazývať Boha svojim Otcom. Na základe svedectvá Christa teda v svetle viery poznávame Boha predovšetkým ako Osobu, ba čo viac, ako Spoločenstvo a Jednotu Troch Osôb. Použitie slova Otec ako pomenovanie Boha svedčí o osobnom vzťahu Boha k človeku, o vzťahu, ktorý prežívame v rodine a ktorý je podľa ľudskej skúsenosti založený na láske. Boh je teda predovšetkým milujúcou Osobou.

Boh JE láska, píše apoštol Ján vo svojom prvom liste Cirkvi (viď. 1. Jánov 4, 8). Ďalej zisťujeme, že Boh sa v láske pohybuje smerom k svojmu stvoreniu, teda ku človeku. V tomto pohybe lásky sa Boh zrieka slávy Božstva a prijíma obmedzenia ľudskej existencie, dokonca i smrť na kríži, aby človeka cez Svoje Zmŕtvychvstanie učinil podobným Sebe, aby mu daroval pravú slobodu života zbavenú strachu zo smrti. Láska je teda pohybom Boha – Osoby smerom k človeku – osobe. Láska je pohybom, ktorý v Isusovi Christovi z Boha činí človeka. Láska je činom, cez ktorý sa neobmedzený a dokonalý Boh plne a slobodne odovzdáva obmedzenému človeku so všetkými jeho nedokonalosťami. Božia láska k človeku sa zakladá na osobnom vzťahu dvoch slobodných bytostí. Božia láska je ponukou, ktorá plne rešpektuje slobodu človeka a ktorá neváha riskovať aj odmietnutie, ktoré v konkrétnom čase priviedlo Christa na kríž.

Môžeme teda povedať, že v pohybe lásky k človeku, teda v akte Vtelenia, Boh akoby presahuje Sám Seba. V akte lásky k človeku je Boh slobodný aj od Svojho Božstva a túto slobodu, ktorá prekonáva všetky obmedzenia času, priestoru a prirodzenosti, ponúka druhej milovanej osobe, človeku. O tomto tajomstve lásky ako o konkrétnom čine milujúcej Osoby, ktorá v udalosti Vtelenia vystupuje nad Seba a odovzdáva tak druhému dar a možnosť života, nádherne hovorí skúsenosť Cirkvi slovami vianočných bohoslužobných textov a svedčí o nej aj svätý apoštol Pavol vo svojom liste Filipanom (viď. Filipanom 2, 5-8).

Ak bol človek stvorený na Boží obraz a Božiu podobu, čo teda môžeme z vyššie povedaného usúdiť o láske? Po prvé zisťujeme, že láska nie je iba pocitom, ale konkrétnym činom: je pohybom jednej osoby k druhej. Láska nemôže byť neosobná, veď z histórie poznáme, že všetci tí, ktorí sa zaklínali láskou k ľudstvu ako k neosobnej mase bez vzťahu ku konkrétnym osobám, boli schopní v mene tejto ideológie falošnej, neosobnej „lásky“, ktorá je len maskovanou nenávisťou, spáchať tie najkrutejšie zločiny voči konkrétnym ľuďom – spomeňme si na koncentračné tábory nacizmu a sibírske gulagy komunizmu. Láska nemôže byť neosobná, pretože len v očiach toho druhého si plne uvedomujeme svoju vlastnú existenciu.

Láska je teda osobným vzťahom medzi dvoma slobodnými osobami, je konkrétnym činom, ktorý pomáha milujúcemu vystúpiť za hranice všetkých biologických obmedzení ľudskej prirodzenosti - ako je potreba prežiť aj za cenu zmarenia druhého ľudského života, nasýtiť sa a ukojiť pudové nutkania. Áno, biologická pudovosť má svoje prirodzené miesto v živote človeka, veď mu pomáha prežiť, ale sama o sebe vedie ku smrti, veď svoju biologickú existenciu nie je možné predlžovať do nekonečna. Práve v láske môže milujúci prekročiť aj svoje osobnostné obmedzenia, napríklad túžbu po moci nad druhým, a tak sa vymaniť z bludného kruhu do seba zahľadeného egoizmu, ktorý je výrazom uzatvorení sa v svojej obmedzenej, smrteľnej existencii. Láska sa tak stáva vyjadrením našej slobody, slobody, ktorá v Bohu dokáže zvíťaziť nad smrťou.

Láska je pripravená položiť za milovaného aj svoj život, pretože vo vzťahu k druhej osobe získava istotu, že skutočným zmyslom života nie je len boj o biologické prežitie. Láska, ktorá nie je pripravená vystúpiť až na kríž, je nutne odsúdená ku krachu, pretože narazí na svoje vlastné obmedzenia a na nedokonalosti toho druhého. Milujúci, čiže slobodný človek si však zároveň uvedomuje, že jeho ponuka vstupu toho druhého do inej, slobodnej dimenzie bytia nemusí byť druhou osobou prijatá; hoci sa aj trápi, ale plne rešpektuje slobodu druhého. Láska, ktorá sa bojí či nechce riskovať odmietnutie, je iba sebectvom, ktoré nutne vedie ku smrti. Táto charakteristika sa týka všetkých druhov lásky: materinskej, priateľskej, manželskej, lásky duchovného otca k svojim duchovným deťom, vzájomnej lásky členov spoločenstva Cirkvi.

O vzťahu lásky človeka k druhému človeku a k osobnému Bohu svätý apoštol Ján píše Cirkvi vo svojom prvom liste: Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska (1. Jánov 4, 7-8). Schopnosť milovať druhého je teda neoddeliteľne spojená s možnosťou poznať Boha, poznať seba a poznať aj zmysel života. Milovať znamená prijať Božiu ponuku zvíťaziť nad smrťou a vstúpiť do skutočného života.

Drahí v Christu, tento krát by som vám rad ponúkol k zamysleniu pri vašich farských stretnutiach nad textom biskupských katechéz namiesto životopisov svätých nasledujúce slová svätého apoštola Pavla o láske:

Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne (1 Korintským 13, 1-8).