Jedným z vrcholných prejavov takého spoločenstva medzi manželmi je intímny život, ktorého plodom môže byť, ak Boh požehná, počatie nového života. V jednej z predchádzajúcich katechéz sme sa hlbšie zaoberali tím, že plodenie detí je jedným z dôsledkov, ale nikdy nie jediným cieľom, intímneho nažívania manželov; preto je aj bezdetné kresťanské manželstvo v očiach Cirkvi plnohodnotné. Je len prirodzené, že človek, ktorého Stvoriteľ obdaroval slobodnou vôľou, zodpovednosťou a rozumom túži spolupracovať s Bohom, bez požehnania Ktorého nový život nemôže vzniknúť, na určení vhodnej chvíle, kedy sú obidvaja manželia pripravení privítať veľký a nádherný Boží dar – nového človiečika. Pravoslávna cirkev nevníma intimitu manželov ako nutné zlo, ako akýsi „dovolený hriech“, a preto nebráni manželskému páru spolurozhodovať o prípadnom počatí nového života aj užitím vhodnej antikoncepcie. Christova Cirkev však zároveň zdôrazňuje hodnotu a posvätnú nedotknuteľnosť ľudského života, a preto by sme nemali zabúdať na skutočnosť, že niektoré druhy dnes veľmi rozšírených antikoncepčných metód, či už chemických alebo mechanických, zabraňujú uhniezdeniu už oplodneného vajíčka v maternici; nejedná sa už vlastne o antikoncepciu, ale o potrat – o strašný hriech vraždy v ranej fáze vývoja novej plnohodnotnej ľudskej bytosti. Niektoré druhy chemickej antikoncepcie zas môžu dlhodobo negatívne vplývať na zdravie. Veriaca žena by sa teda mala vždy dobre informovať u svojho odborného lekára, čo je podstatou antikoncepcie, ktorú sa chystá užiť.
Na druhej strane je potrebné si povedať, že súčasný sekularizovaný svet chybne vníma antikoncepciu ako prostriedok neustáleho nezodpovedného „užívania si“, ktoré však nie je ničím iným ako vzájomným používaním sa. Ak je pravoslávne kresťanské rodinné spoločenstvo zo svojej podstaty otvorené možnosti života, je prirodzené, že príde čas, kedy by mala manželská intimita prerásť, ak Boh dá, do počatia dieťatka. Nie je možné sa donekonečna vyhýbať daru a zodpovednosti, ktoré dal Stvoriteľ ľuďom. Tu sa už otvára priestor pre komunikáciu manželov so svojím duchovným otcom – spovedníkom, ku ktorému majú obidvaja dôveru, ktorý oboch dobre pozná a ktorý iste citlivo a s úctou v sile Ducha Svätého dokáže poradiť.
Ďalším problémom, o ktorom sa v súčasnosti veľa rozpráva, je eutanázia, čiže dobrovoľná samovražda ťažko chorého človeka pod dohľadom lekárov, ktorá sa často prezentuje ako akési „humánne“, „ľudské“ riešenie utrpenia človeka. Iste, nie je ozaj nič strašnejšie ako sa bezmocne pozerať na trápenie sa a bolesť blízkej milovanej osoby, zvlášť malých detí. Súčasná medicína síce dokáže výrazne predĺžiť život ťažko chorému človeku, žiaľ Bohu často bez toho, aby ho dokázala uzdraviť. Ak opomenieme všetky možnosti zneužitia eutanázie ako neľudského prostriedku „zbavenia sa“ nepohodlných osôb, skutočnosťou zostáva aj to, že život je Božím darom, ktorý nemáme právo ani sebe, ani druhému vziať. Hoci sa o tom ťažko hovorí a ešte ťažšie sa to prežíva, no takéto „odchádzanie“ blízkeho človeka môže paradoxne byť časom veľkej Božej milosti, priestorom pre aktiváciu kresťanskej rodiny ako spoločenstva lásky, ktoré v sile viery, nádeje a lásky modlitebne sprevádza, posilňuje a pripravuje zomierajúceho na stretnutie sa s Bohom. Je dobré nezabúdať aj na sviatostnú posilu v duchovných pokladoch svätej spovede, Eucharistie a sviatosti pomazania chorých a žiť s nádejou, že Pán sa dokáže aj v ľudskej nemoci a slabosti osláviť a darovať aj ťažko chorému či zomierajúcemu zdravie.
Iná situácia ohľadom umelého ukončenia života nastáva vo chvíli, kedy človek, najmä po nehode, upadol do stavu, kde kvôli nenávratne poškodenému mozgu nie je pri vedomí, kde už nie je šanca na precitnutie a kde len prístroje udržujú jeho telesnú schránku pri živote. Nejedná sa tu však o život v pravom zmysle, ale skôr o umelé, neprirodzené udržiavanie biologických funkcií v podstate bezduchého tela človeka, ktorý už mal predstúpiť pred svojho Pána. V takomto prípade je dobré nájsť v sebe s Božou pomocou silu, obrátiť sa na svojho duchovného otca o požehnanie a s modlitbou a láskou, najlepšie opäť v spoločenstve najbližšej rodiny a kňaza, pristúpiť k odpojení prístrojov.
Modliaca sa rodina a sviatostné spoločenstvo Cirkvi by ostatne nemali chýbať po boku zomierajúceho pravoslávneho kresťana nikdy. Prečo rodina, prečo druhých ešte viacej traumatizovať? Možno práve preto, že ľudská bytosť sa vždy rodí do rodiny a následne sa krstom a sviatostným životom stáva aj členom veľkej rodiny Božích detí, ktorá sa volá Cirkev, a v jednej i druhej sa s pomocou Boha a druhých ešte len učí byť človekom a skutočnou osobou; sprevádzaný rodinou, tou vlastnou aj tou cirkevnou, týmito dvoma spoločenstvami lásky a nikdy nie sám, by mal aj odchádzať k Pánovi.
Presvätá Bohorodička, ktorá si cez svoju Klokočovskú ikonu prejavila svoju materinskú starostlivosť o pravoslávnych veriacich nášho kraja, prihováraj sa spolu so svätými manželmi muromskými kniežatami Petrom a Febróniou za nás a naše rodiny u svojho Syna! Ty, ktorá si Matka Života, uč nás vážiť si život, či už na svet prichádza, alebo odchádza k svojmu Stvoriteľovi!
Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA
Prot. Dušan Nikodim Tomko,mob.: 0907 207 718