Katechéza na december 2011 - PRAVOSLÁVNY KRESŤAN A INTÍMNY ŽIVOT

09.12.2011 23:00
Veriaci aj neveriaci sa iste zhodnú, že sexualita je jedným zo základných a určujúcich prvkov ľudského života. Dobre to vedia aj tvorcovia reklám, zábavy a umenia, takže sme v posledných desaťročiach doslova bombardovaní zo všetkých strán narážkami na intimitu. Módne slogany typu „uži si“, „neviaž sa“, „veď ty za to stojíš“ sa na nás hrnú z televízie, internetu a periodík. Hrdinami súčasného sveta sú takzvané celebrity, ktoré bez akéhokoľvek studu verejne rozoberajú svoj zhýralý intímny život. Časté striedanie partnerov sa obecne považuje za normu, vyjadrenie ľudskej slobody a cestu k naplneniu zmyslu života, ale svet je pritom plný ľudí, ktorí sú aj napriek bohatému intímnemu životu osamelí, nešťastní a vnútorne prázdni. Prečo?

Ľudská sexualita má dve zložky. Tá prvá, pudová, je vyjadrením prirodzenej, dobrej a Bohom danej snahy všetkých živých bytostí zaistiť materiálne pokračovanie biologického života. Človek ju zdieľa so všetkými zvieratami. Práve na túto pudovú zložku ľudskej intimity, na ktorú sme všetci citliví, s veľkým úspechom útočia s účelom zarobiť si čo najviac peňazí falošní lžiproroci súčasného konzumného spôsobu života. Z Písma Svätého sa však dozvedáme, že nie sme len akýmisi dokonalejšími zvieratami, ale že sme predovšetkým osobami, stvorenými na Boží obraz a povolanými dorastať do Božej podoby; že sme bytosťami, v ktorých je neoddeliteľne spojená zložka materiálna, telesná, so zložkou duchovnou. Nie sme iba jednotlivcami, samostatnými biologickými jednotkami, ktoré musia bojovať za uspokojenie svojich pudových potrieb, ktoré v konečnom dôsledku nemôžu zbaviť človeka tragédie smrti. V súlade s Božím zámerom sme osobami, duchovne - telesnými bytosťami, ktoré sú povolané žiť a realizovať sa v spoločenstve s osobným Bohom a druhými ľuďmi. Ľudská sexualita teda má aj druhý, duchovne - telesný rozmer ako jeden zo spôsobov vytvárania spoločenstva s druhými osobami. Preto je v Písme Svätom synonymom pre intímny život sloveso „poznať“ (napr. 1. Mojžišova 4, 1 či Matúš 1, 25), ktoré znamená získať dokonalé poznanie a prijatie toho druhého v jeho duchovnej a telesnej plnosti, v jeho sile aj slabosti, úplne odovzdanie sa druhej ľudskej osobe a zároveň aj jej prijatie v jej celistvosti. Poznanie druhej ľudskej bytosti tak znamená prekročenie vlastnej sebeckej obmedzenosti a životodarné vykročenie k spoločenstvu, ktoré je v súlade s Božím plánom pre človeka; s plánom, ktorý vedie k pravému životu za hranicami neudržateľného biologického prežitia.

Zúženie ľudskej intimity iba na jej pudovú zložku je teda vo svojej podstate hlboko hriešne. Pod pojmom hriech tu nerozumieme len prestúpenie Božieho zákona, ale predovšetkým spôsob života, ktorý sa „míňa s cieľom“ (toto je doslovný preklad gréckeho slovesa hamartanein, čiže hrešiť). Hriech je spôsob života, ktorý odmieta Boží plán s človekom, a tak popiera Boha ako zdroj svojho bytia. Hriech nutne vedie ku smrti, nie ako trest, ale ako logický dôsledok odmietnutia pravdy o sebe samom a uzatvorenia sa do svojej konečnosti. Človek, ktorý prežíva svoju sexualitu iba v jej pudovej forme, sa uzatvára do svojho sebectva a vníma druhých ľudí nie ako osoby v ich plnosti, ale iba ako akési nahraditeľné nástroje k uspokojeniu vlastných potrieb. Pudové prežívanie intimity tak neustále prehlbuje tragédiu našich prarodičov Adama a Evy, ktorú nazývame prvotným hriechom a ktorá nie je nič iné ako snaha posadiť vlastné obmedzené a sebecké Ja na Boží trón.

Táto snaha nahradiť Boha ako princíp Bytia sebou samotným vedie k roztrhnutiu a hlbokému vnútornému zraneniu ľudskej prirodzenosti, k odpojeniu sa od Zdroja životodarnej energie, ktoré končí smrťou.

Z druhej strany človek, ktorý prežíva dar intimity v jej duchovne - telesnom rozmere, sa otvára cez dokonalé poznanie druhej ľudskej osoby možnosti prekročenia svojej obmedzenosti a svojho zhubného a smrtonosného sebectva. Takýto človek sa učí vytváraním spoločenstva, ktoré je plodom prijímajúcej a odovzdávajúcej sa lásky, vstupovať do novej dimenzie skutočného života, ktorý nie je ohraničený smrťou a ktorý nám každému ponúka Boh vo Svojom milovanom Synovi a Jeho Tele, ktorým je Cirkev.

Intímny život muža a ženy prežívaný v jeho duchovne - telesnej plnosti teda nie je ničím nečistým, ale môže byť posvätným a posväcujúcim telesným plodom lásky, ktorá poznáva, premieňa, odovzdáva sa a prijíma. Toto poznanie, ak má byť plné, dokonalé a skutočné, však so sebou nesie aj zodpovednosť za život toho, ktorého spoznávam, zvlášť keď je spojené so schopnosťou vytvorenia nového života, s možnosťou priviesť na svet novú ľudskú bytosť. Plná, prirodzená a zodpovedná realizácia Božieho daru intímneho života je tak možná iba v posvätnom zväzku manželstva, požehnaného Cirkvou, cez ktoré sa dvaja ľudia zaväzujú k spoločnej ceste životom v dobrom i zlom vo vzájomnej úcte, dôvere, vernosti, láske a zodpovednosti jeden za druhého. Akékoľvek iné mimomanželské prežívanie intimity je nutne hriešne, čiže „míňa sa s cieľom“, pretože odmietnutie prevzatia úplnej zodpovednosti za život druhého, ktorého poznávam, ktorému sa plne odovzdávam a ktorého prijímam v jeho celosti, akékoľvek odmietnutie zodpovednosti za možnosť vytvoriť nový život, inými slovami odmietnutie manželského zväzku, je skrytým sebectvom, ktoré znovu pred človekom uzatvára bránu života.

Svätá všeobecná Pravoslávna Cirkev Christova, vedená Duchom Svätým a živou skúsenosťou jej členov s životom podľa Evanjelia, ktorú nazývame tradíciou, vždy považovala intímny život kresťanských manželov za posvätný. Veď aj preto nezabraňuje ženatým mužom, aby prijímali kňazskú službu. Pravoslávna cirkev sa vyvarovala tragického omylu, do ktorého upadli západní kresťania, keď začali pod vplyvom niektorých mylných teologických a filozofických názorov považovať manželskú intimitu za akési nutné zlo, za „dovolený hriech“, ktorý vraj Boh trpí, aby sa zachoval ľudský rod. Tento názor v podstate obmedzuje manželskú intimitu opäť iba na jej pudovú zložku a zbavuje ju jej posväcujúcej duchovno - telesnej dimenzie. Takéto vytesnenie a vlastne aj odmietnutie posväcujúceho rozmeru Božieho daru intímneho života manželov našlo svoje dokonalé vyjadrenie v zotročujúcom a hlboko pokryteckom viktoriánskom puritánstve 19. storočia a nakoniec doviedlo traumatizovanú západnú spoločnosť 20. a 21. storočia k obsésii (utkvelej posadnutosti) ľudskou intimitou. Jej konečným tragickým dôsledkom je mylné odmietnutie Boha ako akéhosi krutého, zväzujúceho tyrana, a tiež degradácia sexuality na obyčajný obchodný artikel, ktorý za sebou zanecháva rozvrátené manželstvá, neúplné rodiny a prázdnych, osamelých, vyhoretých a predčasne starých ľudí, chorých telom aj duchom. 

Ako to vyjadril nedávno zosnulý aténsky arcibiskup Christodulos vo svojich príhovoroch k mladým ľuďom, pre pravoslávnych kresťanov je intímny život manželov predovšetkým veľkým darom, ktorým sa vo vzájomnej láske manželia obdarúvajú; počatie nového života je plodom, nie cieľom, intímneho života manželov. Preto sa aj manželia, ktorí nemôžu mať deti, môžu radovať z posvätnosti svojej intimity. Posväcujúci rozmer telesnej intimity kresťanských manželov však nefunguje automaticky a magicky, aj on sa pod vplyvom našej slabosti a egoizmu môže stať znova len hriešnym, „cieľom sa míňajúcim“ uspokojovaním vlastných pudových potrieb, ak stratí zo zreteľa tajomstvo osoby toho druhého. Intimita kresťanských manželov je vzájomný dar, ktorého posväcujúcu možnosť a dimenziu sa obidvaja učia hľadať vo veľkom tajomstve nesebeckej lásky celý život.

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma! Webnode