HORLIVÁ ORODOVNICA

Spasenie Ruska v čase Veľkej vlasteneckej vojny v rokoch 1941 – 1945

Záchrana Ruska pred hitlerovskými Nemcami cez pôsobenie Presvätej Božej Matky, vždy Panny Márie, súvisí s jedným miestom Akafistu.

Raduj sa, Matka hviezdy, ktorá nehasne! Raduj sa, zora dňa tajomného a večného! Raduj sa, lebo ty si oheň pokušení zhasila! Raduj sa, lebo ty osvecuješ ctiteľov Najsvätejšej Trojice! Raduj sa, lebo skrze teba bol neľudský tyran svojej moci zbavený! Raduj sa, lebo si Christa milujúceho ľudí zrodila! Raduj sa, lebo si nás vyslobodila z otroctva pohanstva! Raduj sa, snímajúca z nás blato nerestí! Raduj sa, lebo si urobila koniec modlárstvu! Raduj sa, lebo ty hasíš utrpení plamene!... (Ikos 5. chválospevu Bohorodičke).

Ctiteľmi ohňa sú pravdepodobne mienení Peržania, porazení cisárom Herakliom (610 – 641), ako sa o tom zmieňuje komentár k tomuto ikosu Akafistu. Je známe, že ideológia hitlerovského nacizmu bola vybudovaná na rôznych orientálnych náboženstvách (napr. Niektoré zložky SS mali povahu bratstiev zasvätených do démonských kultov; sám zlovestný znak hitlerovcov – hákový kríž – je vlastne zrkadlovo obrátená hinduistická svastika. Zo staroperzského náboženstva nacistická ideológia prebrala práve uctievanie ohňa (z historických fotografií a filmových záznamov si môžeme overiť záľubu hitlerovcov v horiacich pochodniach, bez ktorých sa nezaobišiel žiadny nacistický oficiálny akt). Skrze hitlerovcov vstúpilo do sveta démonické zlo sprevádzané reštaurovaním starobylých pohanských náboženstiev a démonických kultov. Táto démonická sila sa samozrejme osopila predovšetkým na srdce Christovej Cirkvi – na pravoslávnu Rus, na tretí Rím – Moskvu. Podobne, ako bol pred 15-timi storočiami démonický kult uctievačov ohňa potlačený mocou Bohorodičky, ako sa to spomína v Akafiste, tak aj démonskí ctitelia ohňa, fašisti, boli zničení a Rusko zachránené jedine zázračným pôsobením Matky Božej. Zo starých proroctiev vieme, že Rusku a ruskému Pravosláviu pripadne kľúčová úloha v duchovných udalostiach súvisiacich s koncom tohto sveta. V posledných dobách to bude iba nebeská ochrana Matky Božej, ktorá bude pomocou prenasledovaným pravoslávnym kresťanom, aby udržali vieru až do konca.

Pred samotným začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny mal jeden zo starcov Valaamského monastiera tri zjavenia. V prvom videl, ako Matka Božia, sv. Ján Krstiteľ, sv. Nikolaj Čudotvorca a zbor svätých prosili Spasiteľa, aby neopustil Rusko. Spasiteľ odpovedal, že v Rusku je tak veľký úpadok viery a cností, že nie je možné trpieť tieto neprávosti. Všetci svätí a Presvätá Bohorodička so slzami pokračovali v modlitbe. Nakoniec Spasiteľ riekol: „Neopustím Rusko“. V druhom videní Matka Božia a sv. Ján Krstiteľ stáli pred prestolom Spasiteľa a prosili Ho o záchranu Ruska. Spasiteľ znova odpovedal: „Neopustím Rusko!“ V treťom videní bola Matka Božia sama pred Svojim Synom a so slzami Ho prosila za spasenie Ruska: „Rozpomeň sa, Synu môj“, - hovorila, - „ako som stála pod Tvojim krížom“., - a chcela pokľaknúť. „Nie, to nie je potrebné“, - riekol Spasiteľ, - „viem, ako miluješ Rusko, a pre Tvoje slová ho neopustím. Potrestám ho, ale zachovám“. Starec, ktorý mal toto zjavenie, ukončil svoju pozemskú púť v Pskovsko-pečerskom monastieri vo veku sto rokov.

Na začiatku vojny vyzval patriarcha antiochijský Alexander III. kresťanov celého sveta k modlitebnej a materiálnej pomoci ruskej zemi. Hoc boli veľkí modlitebníci i v Rusku (napr. Jeroschimonach Serafim Vyrický, ktorý tisíc dní a nocí, keď bola krajina v rukách nepriateľa, prestál v modlitbe za záchranu Ruska), predsa bol rovnako, ako v r. 1612, Božou prozreteľnosťou vyvolený priateľ a modlitebnik z bratskej Cirkvi – z antiochijského patriarchátu, metropolita libanónskych hôr Eliáš. Vladyka Eliáš zostúpil do podzemia, kde neprenikal z povrchu žiaden zvuk, a kde nebolo nič okrem ikony Matky Božej a tu sa uzatvoril. Neprijímal pokrm, nepil, nespal, iba sa modlil k Presvätej Bohorodičke a prosil Ju o radu, ako možno pomôcť Rusku. Asi za tri dni sa mu zjavila sama Presvätá Bohorodička v ohnivom stĺpe a oznámila, že on, ako pravý modlitebník a priateľ Ruska, bol vyvolený pre to, aby odovzdal Boží pokyn pre túto zem. Ak nebude tento pokyn splnený, Rusko zahynie.

Pre záchranu Ruska je nutné, aby boli po celej zemi otvorené chrámy, monastiere, duchovné semináre a akadémie. Duchovní, ktorí sa vrátili z frontu a väzníc musia začať slúžiť bohoslužby. Leningrad nesmie padnúť do rúk nepriateľa. Pre jeho záchranu nech vynesú čudotvornú Kazanskú ikonu Matky Božej a krestným chodom s ikonou nech obídu mesto. Potom ani jeden nepriateľ nevstúpi na svätú zem mesta na Neve. Pred Kazanskou ikonou Matky Božej nech je slúžený aj moleben v Moskve. Potom tiež v Stalingrade, ktorý tiež nesmie byť vydaný nepriateľovi. Kazanská ikona Matky Božej musí ísť s armádou až na hranice Ruska, a keď bude vojna končiť, metropolita Eliáš musí prísť do Ruska a vyrozprávať, ako bolo Rusko zachránené. Vtedy sa vladyka Eliáš spojil s predstaviteľmi ruskej pravoslávnej Cirkvi i so sovietskou vládou a tlmočil im Božie posolstvo. Stalin si zavolal metropolitu Sergeja a metropolitu Alexeja (neskorší patriarcha Alexej I.) a sľúbil splniť všetko, čo mu odovzdal metropolita Eliáš.

Z Vladimírskeho katedrálneho chrámu v Leningrade vyniesli Kazanskú ikonu Bohorodičky a obišli s ňou celé mesto. Obliehanie Leningradu bolo zastavené v deň pamiatky sv. apoštolomrovnej Niny, osvietiteľky Gruzínska. Potom Kazanská ikona začala svoje putovanie po Rusku. Zázrakom, zjaveným v modlitbách a ochranou Matky Božej, bola zachránená aj Moskva. Nemci utekali v panike. Z Moskvy previezli ikonu do Stalingradu, kde sa pred ňou neustále slúžili molebny a panachídy. Ikona sa nachádzala na pravom brehu rieky Volgy uprostred ruských vojakov. Bol dokonca okamih, kedy obrancovia mesta ostali na úplne malom území pri Volge, ale Nemcom sa ani tak nepodarilo prelomiť obranu Stalingradu.

Veľké ťažkosti nastali pre našich vojakov pri oslobodzovaní starej nemeckej pevnosti – Königsbergu. Rozpráva dôstojník, ktorý sám bol v centre bojov o mesto: „Naša armáda bola vysilená, ale Nemci boli pri sile stále... Zrazu vidím, ako prišiel veliteľ frontu a s ním veľa dôstojníkov, a takisto duchovní s ikonami. Mnohí si robili žarty: „Pozri, priviezli popov, teraz nás oni zachránia“. Ale veliteľ zakázal akékoľvek žarty a prikázal, aby sa všetci postavili a sňali dole čiapky. Kňazi poslúžili moleben a premiestnili sa s ikonou do prvej bojovej línie. Všetci nechápavo pozerali, kde idú. „Veď ich všetkých zabijú!“, - každý šepkal. Ale oni šli rovno, s pokojom, do stredu ohňa. A zrazu paľba z nemeckej strany ustala. V tom momente bol daný signál a naša armáda začala konečný útok na pevnosť zo zeme i z mora. Ako potom jednohlasne svedčili zajatci, tesne pred samotným útokom Rusov sa na nebi zjavila Madona, ktorú videla celá nemecká armáda a úplne všetkým Nemcom zlyhali zbrane. Vtedy naša armáda zlomila odpor nepriateľa a dobyla toto mesto. Počas zjavenia Nemci padali na kolená a mnohí z nich pochopili, kto pomáha Rusom...“

Kyjev, matka ruských miest, bol oslobodený v deň sviatku „Kazanskej“ ikony Matky Božej. V tej dobe bolo otvorených 22-tisíc chrámov. Boli otvorené duchovné semináre, akadémie, Trojicko-sergejevská lavra, Kyjevo-pečerská lavra a ďalšie monastiere. Bolo dovolené preniesť ostatky sv. Alexeja, metropolitu moskovského a celého Ruska do moskovskej katedrály – Bohojavlenského chrámu, kde sa počas celej vojny nachádzala čudotvorná Kazanská ikona Bohorodičky, ktorá bola s obrancami aj v r. 1612. Nastalo obrodenie viery na Rusi.

V r. 1947 Stalin splnil sľub a v októbri t. r. pozval metropolitu Eliáša do Ruska, keďže sa vyplnili všetky jeho proroctvá. Pred návštevou hosťa sa Stalin radil s patriarchom Alexejom, čím sa odvďačiť metropolitovi Eliášovi. Na návrh Alexeja darovali antiochijskému hierarchovi kópiu Kazanskej ikony Bohorodičky, kríž s drahokamami a panagiu vykladanú drahými kameňmi zo všetkých kútov zeme. Vláda odmenila metropolitu stalinskou prémiou za pomoc Rusku v čase vojny. Vladyka však prémiu odmietol a povedal, že mních peniaze nepotrebuje. „Nech sú venované pre potreby krajiny. Sami sme sa rozhodli takisto darovať Rusku 200-tisíc dolárov na pomoc sirotám, ktorých rodičia zahynuli vo vojne“, - povedal Boha milujúci antiochijský hierarcha.

Po Moskve navštívil metropolita Leningrad. Ráno, 9. novembra 1947, slúžil liturgiu v katedrálnom chráme sv. Nikolaja, ktorému tiež daroval časť ostatkov tohto svätého. Druhý deň slúžil metropolita Eliáš spolu s metropolitom Grigorijom a duchovenstvom malú večerňu vo vladimírskom katedrálnom chráme, po ktorej bola Kazanská ikona Matky Božej ozdobená drahocenným venčekom – darom metropolitu Eliáša. „Modlil som sa za vaše mesto“, - povedal vo svojom príhovore vladyka Eliáš, - „a som vďačný Hospodinovi, že ma urobil hodným byť tu. Videl som vieru, videl som, že Matka Božia neopustila Svoje dietky...“ Pri týchto slová v chráme plakali všetci. Bolo cítiť silu tohto duchovného momentu - mohutnú silu modlitby, ktorá rozhorela srdcia prítomných a všetci sa cítili bratmi a sestrami, navzájom si najdrahšími ľuďmi. „Zastupnice userdnaja – Horlivá Orodovnica“, spievali všetci a zdalo sa, že spieva celý chrám a celý národ sa povznáša do neba.

Jeromonach FILADELF, Ruské duchovní centrum, Moskva 1992

úprava a preklad o. Dušan Nikodim Tomko