ZÁZRAČNÁ IKONA KLOKOČOVSKEJ PRESVÄTEJ BOHORODIČKY IV.

Z histórie Klokočovskej ikony Matky Božej, ktorej kópia je uložená v pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici

V knihe János Balogh, Munkács – vár története,(Munkács 1890) sa píše, že ikona bola prevezená do Prešova a tam uložená. Ikona bola z Klokočova odvezená právom silnejšieho. Kedy bola odvezená, v ktorom roku, to sa nevie. Žofia Bathoryová ju musela zobrať skôr, keďže zomrela v r. 1680. Mária Terézia po mnohých žiadostiach Prešovčanov, aby sa ikona vrátila na svoje miesto, dala v r. 1769 zhotoviť ikonopiscovi F. G. Kramárovi z pôvodnej klokočovskej ikony kópiu. Na zadnej strane ikony je latinský nápis, že obraz namaľoval Kramár a cisárovná ho namiesto originálu 12. marca 1769 poslala na magistrát do Prešova. Kópiu ikony poslala po michalovskom grófovi Jánovi Sztárayovi a kráľovskom komorníkovi Jánovi Neuholdovi. Vzadu na ikone je takisto zaznamené, že táto kópia bola v r. 1802 obnovená, či reštaurovaná ikonopiscom Bodom (PAPP Š.: Kalendár Blahovistnika 1971, Trnava). Na prednej strane ikony je po maďarsky napísané: „Obraz Blahoslavenej Panny Márie, ktorý v chráme rusínskej dediny Klokočov v hornom Uhorsku v r. 1670 mnohí veriaci videli slziť a potom plakať slzami tečúcimi po tvári Panny, keď ho niektorí prítomní heretici nožom dopichali”. Táto ikona Presvätej Bohorodičky Klokočovskej je vernou kópiou originálu. Originálnu ikonu odvtedy nikto nevidel. Tu sa končia stopy. O stratu sa mohli postarať tí, ktorí zo zákulisia viedli k tomu, aby sa všetko ututlalo a nebolo žiadnych dôkazov.

Prvá kópia klokočovskej ikony dlhé roky visela na magistráte v Prešove a nikto sa o ňu nezaujímal. Až o 140 rokov, teda v r. 1904, bola napísaná z prvej kópie pre potreby užhorodskej katedrály na žiadosť Emanuela Roškoviča, profesora histórie na gymnáziu v Užhorode, nová ikona, ktorej autorom bol profesor prešovského gymnázia Max. Kurz. V tom čase bola napísaná aj ikona do Klokočova.

Na Klokočovskej ikone na zadnej strane je napísané po maďarsky: „Tento duplikát bol zhotovený v r. 1904 z obrazu, ktorý bol potom v r. 1907 uložený v biskupskej kaplnke v Prešove“. Tradovalo sa, že Max. Kurz napísal aj druhú ikonu, ktorá je dnes v Klokočove. Peter Žeňuch na základe farskej kroniky v Klokočove tvrdí, že túto ikonu napísal Benedek Ratay z Budapešti. Neuvádza však, z ktorej ikony ju písal Ratay - či vo Viedni z originálu, či v Prešove z prvej kópie (ŽEŇUCH P.: Po stopách klokočovskej ikony, 1991). Keby bol tento maliar maľoval pre mecenášov v Prešove, či Sztárayovcov v Michalovciach, tak by to mohlo byť aj pravdou. Nezabúdajme na nápis na ikone, že bola napísaná z ikony, ktorá je v Prešove a to je dosť jasné svedectvo - nápis v maďarskom jazyku: „Ezen képrol laly most az Eperjesi púspóki kápolnában von let e mósolát készitne 1904-ben - Tento duplikát bol zhotovený v r. 1904 z obrazu, ktorý je teraz uložený v biskupskej kaplnke v Prešove“. Je preto pravdepodobnejšie, že vytvoriť kópie obrazu podľa prešovskej ikony bolo jednoduchšie prešovskému ikonopiscovi Max. Kurzovi, ako Benedekovi Ratayovi z Budapešti.

V r. 1907 bola ikona (prvá kópia) z magistrátu v Prešove prenesená do kaplnky biskupského úradu. Žofia Bathoryová si klokočovskú ikonu privlastnila, tak, ako neskôr aj jej nevesta Ilona Zrínyi (zomrela v r. 1703, matka Františka II. Rákóczyho). V r. 1711 si ikonu prisvojil cisársky dvor vo Viedni. Tu bola umiestnená v kráľovskej kaplnke, kde veriaci nemali žiaden prístup, ale to nemrzelo nikoho, tak, ako nemrzelo to, že ikona je majetkom klokočovskej cerkvi. Mali si z nej zobrať všetky drahocennosti, diamanty, smaragdy a perly, veď boli ich, ale drevenú pravoslávnu ikonu mali vrátiť do Klokočova, tam, kam patrí. To by bolo od nich čestné a statočné. Inak to nebolo ani na Prešovskom magistráte, kde k nej tiež veriaci nemali prístup. Lepší nebol ani prešovský uniatský biskup Ján Valyi, ktorý v r. 1907 ikonu bez problémov dostal od magistrátu a dal ju umiestniť do svojej kaplnky, kde veriaci znova nemali prístup. Nepatrilo sa ju dať do Klokočova, aby si ju mohli všetci veriaci uctiť, modliť sa pred ňou a vyprosovať si nebeských milostí? Tak vidíte, tak to na tomto svete býva medzi nami ľuďmi...

Andrej Kavčák, v článku Tradičný odpust v Klokočove, História zázračného obrazu Panny Márie Klokočovskej píše, že z prvej kópie zázračnej ikony boli urobené ďalšie dve, ktoré napísal prof. Emanuel Roškovič z Užhorodu. Jedna kópia sa nachádzala v sakristii katedrálneho chrámu v Užhorode. Aj tu bolo treba dať klokočovskej ikone väčšiu úctu a dať ju do chrámu, aby si ju veriaci mohli uctiť, a nie do sakristie. Druhá kópia, ktorá je vernou kópiou prešovskej, je umiestnená v klokočovskom chráme (Odkaz sv. Cyrila a Metoda, č.8/1957).

V čase zázraku v Klokočove boli dva drevené chrámy: Uspenija Presvätej Bohorodičky a sv. Bazila Veľkého. Pri jednom z nich bol aj monastier, píše I. Timkovič v knihe Letopis Bukovského monastyra. Chrámy boli drevené s dreveným ikonostasom. Lenže vizitácia biskupa Olšavského v r. 1750 uvádza, že chrám sv. Bazila Veľkého bol na filiálke Kaluža. Tieto chrámy neboli ďaleko od seba (asi jeden kilometer), ale vizitácia ho uvádza v Kaluži (chrám sv. Bazila Veľkého). Vizitácia biskupa Olšavského v r. 1750 uvádza, že v Klokočove na ikonostase boli hlavné ikony drevené, len ikony sv. apoštolov boli na platne. Z tejto vizitácie sa zachoval dokument, ktorému je možné veriť, tak ako aj tomu, že tu bol monastier. O tomto máme takisto knižný zápis zo Služebníka, ktorý zaznamenal I. Pankevič: „Vo imja Otca i Syna i Svjataho Ducha, Amiň. Siju knihu rekomuju služebník kupila raba boža Hudak Anna roku Božoho 1730… Kupila jeju na monastyr za zol 9 uhorských a pridaje tuju knihu rekomuju služebnik do sela Klokočova do chrámu Uspenija vičnymi časy…” (PANKEVIČ I.: Pokrajni zapisi na pidkarpatskich cerkovnich knihách. In: Naukovyj Zbornik Tov. Procvita, Užhorod VI. (1929); TIMKOVIČ J.V.: Letopis Bukovského monastyra, Prešov 2004). Nie je to nič divné, že tu v Klokočove boli dva chrámy, lebo dva boli aj v Jovse, v časti Paseka, v osade prisťahovalcov, ktorá zanikla, ale zvon je dodnes v murovanom chráme na zvonici, ktorý tam dnes stojí. Tento druhý chrám bol chrámom domáceho obyvateľstva. Dva chrámy boli aj v Jasenove, jeden chrám bol domáceho obyvateľstva a druhý prisťahovalcov, Valachov. Schematizmus Munkacsiensis (Budae 1825) uvádza, že v Jasenove je reč Linqua valachica (s.137). Jeden drevený chrám bol sv. proroka Eliáša a druhý Premenenia Hospoda Isusa Christa.

/redakčne upravené, publikované na pokračovanie v mesačníku PRAMEŇ/

mitr. prot. ThDr. Štefan HORKAJ