S NAMI BOH, ČUJTE VŠETKY NÁRODY...

... aká radosť rozpaľuje srdce človeka, keď chrámom znie naše mocné volanie

– S NAMI BOH! ČUJTE VŠETKY NÁRODY A KLAŇAJTE SA MU! LEBO, S NAMI BOH!

V tomto čase si pripomíname a slávime jednu z najdôležitejších udalostí ľudskej histórie – príchod Syna Božieho a nášho Spasiteľa na tento svet. Keď však o tom hovoríme, treba sa nám neustále, nanovo pýtať – Prečo vlastne prišiel? Z čoho nás prišiel spasiť? Pred čím zachrániť?

V prvých riadkoch Matúšovho evanjelia, ktoré v týchto dňoch čítame, nám Hospodin hovorí, prečo prišiel – Prichádza, aby vyslobodil ľudí z ich hriechov (por. Mt 1, 21). Lebo hriech je prameňom každého zla vo svete. Myslím, že nie je potrebné uvádzať príklady, ktoré dennodenne svedčia o tejto krutej skutočnosti. A čo je ešte krutejšie, že všetko toto zlo vychádza z ľudského srdca.

A tu prichádza k nám Hospodin, aby nás znova pozval na cestu dobra, z ktorej sme zišli v Raji. Pozýva nenásilne, nie cez strach z trestu, ale skrze lásku. Preto aj do tohto sveta prichádza ako bezbranné Dieťa, Ktorému nebol kto otvoriť dvere svojho domu a nakoniec, ani len v hostinci nebolo pre Neho miesta. Do dnešného dňa sa takto Boh obracia k človeku – pokorne, ticho a skromne. Dokonca v poslednej knihe Biblie, v Zjavení sv. Jána, čítame Hospodinove slová plné lásky k nám: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou“ (Zjav 3, 20). Ako pútnik stojí pred dverami a prosí. Keď však otvoríme tieto dvere, ktoré sa dajú otvoriť len z vnútornej strany nášho srdca – v tej chvíli vpúšťame Boha do svojho života. ... No, ... môžeme Ho aj nevpustiť, zabarikádovať sa pred Ním a žiť si „tak, ako všetci ostatní“ – so svojimi záujmami, radosťami i trápeniami a vôbec sa netrápiť nad tým, ako a kvôli čomu bol stvorený tento svet. Zamysleli sme sa nad tým niekedy? Svet bol stvorený pre dobro, pre krásu, pre lásku, šťastie a radosť – Preto aj hlavná kniha Biblie sa nazýva „Evanjeliom“., čo v preklade z gréčtiny znamená „Radostná Zvesť“.

Táto Radostná Zvesť sa začína Božím príchodom k nám. Áno, Boh prišiel skutočne k nám – S nami Boh! Nech to počujú všetky končiny zeme..., lebo s nami Boh! Prichádza ako jeden z pomedzi nás, dokonca, ako posledný spomedzi biednych, pre ktorého sa nenašlo miesta v ľudskom obydlí, len v kútiku chladnej maštale pre dobytok. Prečo si vybral tento spôsob? Veď ako Boh mohol prísť ako panovník, veľmož, teológ – ako hocikto iný mocný a slávny. On však prišiel ako posledný bedár, aby nikto z ľudí nemohol povedať – „Christos prišiel pre tých, či tamtých, bohatých a mocných, ... len nie pre mňa...“ Nie, On prišiel pre každého, aj toho najposlednejšieho bedára zaodetého do handier a bez strechy nad hlavou.

Lenže ani Jeho príchod nebol ako z rozprávky, - „odrazu sa zjavil a bol tu“., ale predchádzala ho dlhá história konkrétnych ľudí s konkrétnymi ľudskými osudmi, o čom nám svedčí Evanjelium nedele pred Christovým Narodením: Abrahám splodil Izáka, Izák splodil Jákoba, Jákob splodil Júdu, atď. (por. Mt 1, 1*). Dnes pre mnohých, a hlavne ľudí, ktorí nie sú tak veľmi znalí histórie mystéria spásy, sa táto časť Evanjelia môže zdať nepochopiteľná. Ale evanjelista Matúš, ktorý je autorom týchto riadkov, ich písal pre spoločenstvo židov, ktorí uverili v Isusa, ako Mesiáša a Spasiteľa, Ktorý prišiel nastoliť nový poriadok sveta, poriadok založený na pravde, láske a dobre. A práve pre týchto ľudí, prvých kresťanov obrátených zo židovstva, bol veľmi vážny rodokmeň, ktorý im dával odpoveď na otázku: Kto je ten, v ktorého uverili? Odkiaľ je? Kto sú jeho predkovia? Preto aj Matúš začína celú túto históriu od Abraháma, otca vyvoleného národa, človeka, ktorému Boh prikázal: „Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom a požehnám ťa“ (Gn 12, 1-2). Od tohto človeka viery vychádza jeho predlho očakávaný syn. Boh v Abrahámovej hlbokej starobe plní Svoje zasľúbenie, aby ukázal Svoju moc, ale aj vernosť Svojmu slovu – i rodí sa Izák. Izákovi sa rodia dvaja synovia a tak ďalej a ďalej sa dokumentujú potomkovia z pokolenia Júdovho až do Christa, nášho Spasiteľa.

Týmto nám Písmo ukazuje na veľmi dôležitú vec, že celá táto cesta k spaseniu, a tým aj k príchodu Spasiteľa, nedeje sa bez účasti, spolupráce človeka. Účasť človeka bola nevyhnutná k tomu, aby pravda Božia mohla vstúpiť do sveta. Akú veľkú dôveru skladá Boh v človeka, keď ho robí spolupracovníkom v tajomstve vykúpenia! Boh nás potrebuje ako spolupracovníkov, aby cez naše rozhodnutie sa pre dobro, zapálil sa vo svete impulz premeny celého nášho sveta. Preto tento dlhý zoznam mien Christových predkov, ktoré sa javia ľudským materiálom k realizovaniu Božieho úmyslu zachrániť svet a človeka, ktoré sa naplňuje príchodom Božieho Syna, Isusa Christa na túto zem.

Matúš v krátkosti pripomína to, čo dopodrobna vyrozprával Lukáš – príbeh o narodení Dieťaťa Panny Márie, Ktoré nazvali Isusom. V krátkosti svedčí, že sa ukázalo, že Mária, ktorá bola ešte len zasnúbená Jozefovi, čaká dieťa z Ducha Svätého. Jozef, muž spravodlivý, predpokladá, že mu bola nevernou, ale vo svojej dobrote ju nechce vydať na smrť, ale chce ju tajne prepustiť. No ešte len premýšľal nad tým, zjavil sa mu vo sne anjel Hospodinov, ktorý mu zvestoval Boží úmysel: „Neboj sa prijať Máriu za ženu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš Mu meno Isus (hebr. Jehošua., grec. Iésus); lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (por. Mt 1, 19 – 21). Matúš nám ďalej vysvetľuje, že všetko to sa stalo, aby sa naplnili slová proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Emanuel; čo v preklade znamená – S nami Boh!“ (por. Iz 7, 14). Meno, o ktorom hovorí prorok Izaiáš, - Emanuel – skutočne znamená „S nami Boh“, a meno, ktorým Ho nazvali - Isus, - znamená „Boh spasí“. Kým meno Emanuel ukazuje na skutočnosť, ktorá sa narodením Isusa udiala, čiže Boh zostúpil k nám – „S nami Boh“., Meno Isus, ktoré anjel prikázal Jozefovi, aby dali dieťaťu, zase ukazuje na veľkú úlohu, ktorú prišiel vykonať „spasiť svoj ľud od jeho hriechov“. „Vtedy Jozef vstal a urobil tak, ako mu prikázal anjel Hospodinov“ (Mt 1, 24). Ďalšia vec, ktorú si len ťažko vieme predstaviť - ako risk podstúpila Mária, keď dala súhlas, aby sa stala Matkou Božieho Syna. Dobre vedela, čo jej hrozí. No veriac v Boha a vediac, že Boh sám nájde spôsob ako zachrániť Ju samu i Dieťa, uveriac slovám anjela hovorí: „Hľa, služobnica Hospodinova, nech sa mi stane podľa Tvojho slova“ (Lk 1, 38). A nakoniec, ako končí tento príbeh? Písmo nám dáva odpoveď – „(Jozef) prijal Máriu za ženu, neobcoval s ňou, kým neporodila syna, a dal Mu meno Isus“ (Mt 1, 25). Tým, že Jozef dal Dieťaťu meno, prijal Ho za syna a tým sa Isus zapísal do celého dlhého rodokmeňa tých, o ktorých Boh dal prísľub Abrahámovi: „Urobím ťa veľkým národom, a požehnám ťa“ (Gn 12, 1-2). Vtedy zobral na seba všetky ľudské osudy – spravodlivých i hriešnikov, ľudí mužných, nebojácnych, no i ustráchaných, - to všetko ľudské, čo niesol život týchto ľudí, z „koreňa“ ktorých Sám vzišiel, i všetko to naplnil Svojim Božstvom, Svojou milosťou. V Isusovi sa naplnili všetky snahy a túžby Jeho predkov podľa tela, ktoré Boh použil na naplnenie Svojej vôle.

Kiež by sme si dokázali stále viac a viac pochopiť význam tohto všetkého – tej veľkolepej udalosti, príchodu Spasiteľa na svet. Udalosti, ktorá pre svet, človeka, odkryla úplne nové dimenzie, novú cestu – nie cestu strachu a násilia, ale cestu dobra, lásky, odpustenia, ... všetkého toho, čím žil Sám Hospodin Isus Christos tu medzi nami. Nech Hospodin požehnáva každého z nás, aby naše srdcia zahoreli túžbou ísť touto cestou – cestou nasledovania Christa.

Všetkým návštevníkom našej webovej stránky, našim čitateľom, Vám a Vašim rodinám, požehnané prežitie sviatkov Christovho Narodenia a všetko dobré do Nového Roku 2013, v hojnosti Božieho požehnania praje jerej Dušan N. Tomko

publikované v Prameni XII/2012