Prioritou Cirkvi je obnova eucharistického vedomia

Začiatkom septembra /r. 2011/ zaznela v patriaršom centre pre deti a mládež pri Danilovskom monastieri v Moskve prednáška metropolitu Ilarijona (Alfejeva), predsedu Oddelenia zahraničných vzťahov Moskovského Patriarchátu, pod názvom  – Eucharistia ako srdce kresťanského života.

Keďže sa daný materiál dotýka problému, ktorý sa netýka len Ruskej Cirkvi, ale celosvetového pravoslávneho spoločenstva, a tiež ponúka hodnotné postrehy z tejto oblasti, dovoľujeme si aj nášmu čitateľovi predložiť spracovanie tejto lekcie.

Hneď na začiatku poukázal vladyka Ilarijon na problém účasti laikov v bohoslužbe, na význam Eucharistie pri vytváraní cirkevného spoločenstva a vzájomné prepojenie „Tajinstva tajinstv“ (Eucharistie) s ostatnými tajinami (sviatosťami). Hovoril o potrebe častého prijímania veriacich, a takisto odpovedal na praktické otázky týkajúce sa prípravy k častejšiemu prijímaniu.

Aj pre prostredie našej miestnej Cirkvi môžeme použiť slová metropolitu Ilarijona, keď hovorí, „že prvú etapu obnovy Cirkvi máme za sebou“ (pozn. vybudované chrámy, farské budovy, podchytené cirkevné spoločenstvá), ale je čas hovoriť o „normálnom plnohodnotnom živote zrelého organizmu Cirkvi“.

Srdcom tohtoorganizmu, „koreňom, z ktorého vyrastá a oživuje sa“, je tajomstvo Eucharistie.

Zaiste všetky aspekty života Cirkvi sú dôležité, či je to výchova, vzdelávanie, sociálna služba, verejný záujem., no obnovenie eucharistického vedomia u veriacich je omnoho dôležitejšie ako všetky ostatné priority. Kvalitatívne úspechy Cirkvi vo všetkých oblastiach života sú podmienené tým, - povedal vladyka Ilarijon, - že Cirkev si musí byť jasne vedomá svojej podstaty a v súlade s týmto vedomím formulovať svoju misiu v dnešnom svete.

Prečo nutnosť obnovy eucharistického vedomia? Pretože sa počas častokrát spoločensko-politicky ovplyvnenej histórie Cirkvi z nášho duchovného života vytratil princíp spoluslúženia laikátu a kléru, Božieho ľudu a duchovných, ktorý priamo vychádza z podstaty Eucharistie. Dnes tento princíp už ako pravidlo vzťahujeme k duchovenstvu a pozícia veriacich – laikov, ostáva viac menej pasívna, čo neraz so sebou nesie „individuálny bohoslužobný rytmus / arytmiu“ (meškanie do chrámu, výročná účasť na bohoslužbách) s vedomím „veď služba začne aj bezo mňa“. Jednak, zhromaždenie veriacich je „prvým aktom Eucharistie“, bez ktorého sa ona nemôže konať. „Preto len zhromaždení môžu prijímať, to znamená – byť účastnými Tela a Krvi Christovej, pretože svojim spoločenstvom zjavujú Jeho... V čom tkvie zázrak cirkevného spoločenstva?,  - pýta sa vladyka. - V tom, že to spoločenstvo už nie je skupina hriešnikov, ale Telo Christovo“. 

Veľmi dôležitým aspektom pri tejto eucharistickej obnove, a tým aj obnove cirkevného spoločenstva, je aktívna účasť laikov v bohoslužobnom živote, čo malo svoje jasné miesto v prvotnej Cirkvi. Veriaci musí seba vnímať ako nevyhnutnú súčasť liturgie – z gr. spoločného diela, lebo len vtedy môže pochopiť, že v tomto tajomstve Eucharistie je reálne prítomný Christos, nie iba spomienka, či idea.

Čo sa týka otázky častého prijímania, „bohužiaľ, dnes mnoho našich ľudí v tomto vidí nevídané novátorstvo“. Nie najšťastnejšia praktika občasného prijímania (na veľké sviatky, počas pôstu, či neraz iba raz do roka), ktorá vznikla v čase Synodálneho periódu Ruskej Cirkvi, úmerná miere oslabenia eucharistického vedomia veriacich, sa stala skoro dogmou a výraznou črtou fanatickej quasi pravoslávnej zbožnosti.

Treba pripomenúť nielen to, že starovekí kresťania prijímali veľmi často, - povedal vladyka Ilarijon, - ale treba poukázať aj na súčasnejšie uznesenie miestneho snemu Ruskej Cirkvi z r. 1917 – 1918, kde sa odporúča s odkazmi na svätootcovské diela návrat k ranokresťanskej tradícii spoločného prijímania každú nedeľu.

Ako často by sme mali teda prijímať? „Ideálne by bolo prijímať pri každej liturgii“, - povedal metropolita. – „Avšak, v súčasných podmienkach, je ťažko stanoviť jednotnú normu pre všetkých: každý veriaci by mal vycítiť svoj vnútorný rytmus a určiť si, ako často by mal pristupovať k prijímaniu Eucharistie“. Ale, čo je veľmi podstatné, aby neostalo pri prijímaní ako občasnej výnimočnej udalosti, ale aby sa Eucharistia stala „osou, na ktorej bude stáť celý náš život“.

Ďalšou otázkou pri častejšom prijímaní je fenomén dôstojnosti / nedôstojnosti, o ktorom počujeme stále z úst veriacich, čoho sa takisto dotkol vo svojej prednáške vladyka Ilarijon. „Samozrejme, musíme si byť vedomí faktu, že sme nedôstojní a nikdy ani nebudeme dôstojní tajomstva prijatia Eucharistie. Ale tiež si musíme byť vedomí toho, že dôstojnejšími sa nestaneme, keď nebudeme prijímať, či budeme menej prijímať, aby sme sa mohli dôkladnejšie pripraviť k tomuto veľkému tajomstvu. Stále ostaneme nehodní!“ Podľa slov metropolitu Ilarijona je prípravou k prijatiu Tela a Krvi Christových „nie previerka svojej pripravenosti – dôstojnosti, ale práve naopak, vedomie svojej nedôstojnosti a hriešnosti, hlboká túžba po náprave života, čiže skutočné pokánie“.

Práve takéto duchovné nastavenie dovoľuje veriacemu pochopiť „paradox a tajomstvo Eucharistie, ku ktorej je potrebné pristupovať s pokáním, ale zároveň s radosťou“.

Ak máme prekonať „individualistickú paradigmu“, ktorú veriacemu človeku podsúva dnešný svet, skutočne musíme obrátiť pozornosť v našom cirkevnom spoločenstve na to „tajomstvo tajomstiev“ – Eucharistiu. A v prvom rade je pre nás potrebné odraziť sa od pôvodného významu gr. slova „liturgia“ – „spoločné dielo“, aby sme mohli dôjsť k zrozumeniu Eucharistie ako nášho zjednotenia sa s Christom, ale aj zjednotenia sa druh s druhom, jeden s druhým v spoločenstve Cirkvi, mystickom Christovom Tele. „Toto spoločenstvo, - zakončil vladyka Ilarijon, - je hlbšie než akékoľvek spoločenské, či rodinné puto, lebo je jednotou života v Christovi“.

spracoval otec Nikodim