NÁVRAT K EUCHARISTII - INEJ CESTY NIET

Na základe interview s o. Jerzym Tofilukom, Nie ma inej drogi..., Cerkiew.pl., spracoval jerej Dušan N. Tomko

publikované v Prameni - Mesačníku Michalovsko-košickej Pravoslávnej Eparchie

Nedávno poľská pravoslávna internetová stránka CERKIEW.PL priniesla interview pod názvom „Nie ma innej drogi“ s rektorom Pravoslávneho Duchovného Seminára vo Varšave, otcom mitr. prot. Jerzym Tofilukom. Interview prináša odpoveď na témy, ktoré sa dotýkajú prežívania pravoslávnej viery, pravoslávnej duchovnosti v každodennom živote, a preto môžu byť zaujímavým prínosom aj pre našich čitateľov. Veď počuť, že náš tradičný pozdrav „Slava Isusu Christu!“ nie je z celkom pravoslávnej tradície., alebo na ktorej ruke nosia pravoslávni manželskú obrúčku, a prečo ju zas poniektorí kňazi nosia na druhej ruke., prečo na pravoslávny vianočný stôl nepatrí aj u nás rozšírená oblátka., alebo ako je to so zmiešanými manželstvami, sobášmi a následne krstami detí po strane otca, či matky a mnohé ďalšie. Myslím, že sú to veľmi zaujímavé témy, ktoré v nás z jednej strany môžu rozkývať ustálenú hladinu, povedzme otvorene, skôr ľudových tradícií, než cirkevného učenia a praxe, ale z druhej strany môžu priniesť do týchto otázok trochu viac svetla. V tomto prvom článku si dovolíme spracovať časť tohto interview, aby sme sa dotkli stredobodu nášho života v spoločenstve Cirkvi – Eucharistie.

Účasť na Eucharistii je základným elementom tradície Cirkvi, na čo sme žiaľbohu pozabudli. Človek utratil to, čo je najpodstatnejšie, - hovorí otec Jerzy Tofiluk. - Nie je nič väčšieho na tejto Zemi, čo by viac vystihovalo našu jednotu s Christom, ako je tajina (sviatosť) Eucharistie. Tak ako povedal Christos: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, prebýva vo mne a ja v ňom“. To je závdavok večného života. Niet iného spôsobu ako vstúpiť do tohto spoločenstva, ako cez Eucharistiu.

Je potrebné veľmi veľa práce, aby ľudia zrozumeli, aký je zmysel Eucharistie. Ak sa nám podarí vysvetliť úlohu Eucharistie v našom živote, tak ľudia budú po nej túžiť a budú robiť všetko, aby mohli k nej čo najčastejšie pristupovať.

Eucharistia je daná pre našu spásu, k odpusteniu hriechov. Je výrazom jednoty s Bohom, ale aj výrazom našej lásky k Bohu, a tiež poďakovaním za Jeho lásku k nám. Boh nám dal túto tajinu, aby sme mohli byť v jednote s Ním, aby sme sa mohli k Nemu navrátiť. Boh nikdy neodvracia Svoju tvár od nás - práve naopak, to my sa neustále obraciame od Neho. No On je stále pripravený prijať nás a znova a znova nám odpustiť.

Všetky tajiny sú výnimočným darom Boha, aby sme sa nestratili v tomto svete ponorení do jeho chaosu, aby sme mali nádej a možnosť dosiahnuť iný život. Kto sa nenarodí z vody i ducha, nemôže vojsť do Kráľovstva - i v pravde treba povedať, kto nepristupuje k tajinám, sám sa odlučuje od Cirkvi. Pre nás Eucharistia je jednotou s našim Spasiteľom a Bohom, ale takisto jednotou s tými, ktorí sú vôkol nás. Eucharistia pôsobí nielen v rozmere vertikálnom, ale i horizontálnom. Do takej miery sme skutočne pravoslávni, do akej miery pristupujeme k tajine Eucharistie.

Kanóny Cirkvi hovoria, že ak niekto počas troch nedelí za sebou bez vážneho dôvodu nepristupuje k Eucharistii, má byť odlúčený od Cirkvi. Preto aj duchovný, ktorý tri nedele za sebou neslúži Liturgiu a nepristupuje k sv. tajine Eucharistie, má byť potrestaný. V minulosti sa to týkalo všetkých veriacich. Dnes sa od sv. tajiny Tela a Krvi Hospodinovej odlučujeme sami, nechce sa nám pripravovať k ich prijatiu, prečítať modlitby, pozastaviť sa sami nad sebou a svojim životom...

Tajiny sú nám dané Bohom cez Cirkev, aby sme sa zdokonaľovali. Pristupovanie k Eucharistii nie je cieľom samým v sebe – cieľom je dosiahnutie spásy. Ak skutočne milujeme Boha, tak musíme prichádzať k tejto tajine. Práve to je výraz našej lásky k Bohu, pripravenosti a túžby byť spolu s Ním.

V slovanskej tradícii je tajina Eucharistie tesne spojená s tajinou Pokánia (spoveďou), čo je dedičstvom 18. stor., žiaľ, ktoré so sebou prinieslo a pevne zakorenilo medzi nami zvyk pristupovať k spovedi a Eucharistii raz – dva krát v roku. Samozrejme, že ak niekto k Eucharistii pristupuje raz v roku, jeho život nie je aktívne prepojený so životom Cirkvi, tak je spoveď potrebná. Ale, ak niekto žije s Cirkvou, modlitbou, vedomím Božej prítomnosti vo svojom živote a má v sebe túžbu po jednote s Christom cez tajinu Eucharistie, tomu je spoveď potrebná natoľko, nakoľko v sebe cíti potrebu urovnať svoj vzťah s Hospodom Bohom, ktorý sa narušil niečím nevydareným – hriechom v našom živote. Ak niekto žije s normami a pravdami viery, u toho sv. tajina Eucharistie nemusí byť podmienená predchádzajúcou spoveďou.

V gréckej tradícii nie každý duchovný má právo spovedať, a tak sú v každej eparchii vyznačení spovedníci. (Napríklad, na 100 kňazov v eparchii je vyznačených okolo 12 spovedníkov., a to je fyzicky nemožné, aby čo týždeň obišli a spovedali všetky farnosti). Gréci pritom k Eucharistii pristupujú veľmi často., Eucharistia nie je zviazaná so spoveďou – spoveď slúži k zjednoteniu sa s Bohom vtedy, keď sme sa od Boha odvrátili. Samotné pokánie – metanoia (μετάνοια) – je tajomstvom prísľubu zmeny svojho spôsobu myslenia i konania.

Vôbec nie je namieste strach, ktorý často krát iba maskuje našu ľahostajnosť v duchovnom živote, keď argumentujeme, že nie sme dôstojní častejšieho prijímania Eucharistie, tobôž, aby sme si ju vedeli predstaviť bez predchádzajúcej spovede. Skôr opak je pravdou, tí ktorí často pristupujú k Eucharistii, žijú silnejším vedomím, či tajina spovede a skutočné pokánie je.

Ak začujeme vo svojom srdci túžbu po častejšom prijímaní sv. Darov, je potrebné porozprávať sa so svojim spovedníkom. Na začiatku každej cesty je potrebné vedenie, a to zvlášť na ceste duchovnej. V duchovnom živote je veľmi nebezpečné fungovať na „ZDÁ SA MI“., vtedy sa ľahko dá upadnúť do pýchy. V pevnej viere je potrebné byť si vedomý dvoch právd, ktoré nám zvestoval Boží Syn, Hospodin Isus Christos, ktoré sú neodmysliteľné jedna od druhej: „Kto je Moje Telo a pije Moju Krv, prebýva vo Mne a Ja v ňom (Jn 6, 56), ... i má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54), ale aj „Skúmaj sa teda človeče, a tak jedz z Chleba a pi z Kalicha; lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva Telo Hospodinovo“ (1 Kor 11, 28*). A tu je veľká výzva pre každého z nás naučiť sa znova vnímať Eucharistiu ako centrum života Cirkvi. Výzva pre duchovných, aby slovom a príkladom vlastného života zapálili veriacich túžbou po Chlebe života a Kalichu spásy a naučili ich, ako sa pripravovať k tejto Tajine tajin., a tiež výzva pre veriacich prekročiť všetok strach, ale hlavne vlastnú pohodlnosť a ľahostajnosť, ktorá nás odrádza od Eucharistie, ako každodenného chleba pre dušu.

Nikdy sa nedokážeme pripraviť tak, aby sme mohli povedať „Teraz som už pripravený k prijatiu Eucharistie“. Vo chvíli, kedy povieme, že sme toho dôstojní, sme práve najmenej hodní toho, lebo nás pohltila pýcha. Nikdy nie sme, ani nebude pripravení. Hodnými prijatia Eucharistie nás robí sám Boh, nie my sami. A o tom, či nám Boh povolí hodne prijať sv. Dary nerozhoduje ani duchovný, ani my sami. Všetci sme povolaní k spáse, a k nej niet inej cesty ako cez sv. tajiny, zvlášť sv. tajinu Eucharistie. Inej cesty niet.

*    *    *    *    *    *    *    *    *    *    *    *

V predchádzajúcom čísle Prameňa sme priniesli článok NÁVRAT K EUCHARISTII..., spracovaný na základe interview s rektorom Pravoslávneho Duchovného Seminára vo Varšave, otcom Jerzym Tofilukom. V ďalšej časti by sme sa prizreli nemenej dôležitej súčasti duchovného života, a to príprave k prijímaniu sv. darov, spovedi a pokániu.

Keďže však mnohým pošteklilo uši, počuť, že náš tradičný pozdrav „Slava Isusu Christu!“ nie je z celkom pravoslávnej tradície, začneme v krátkosti práve týmto pozdravom.

Skutočne, v našom slovensko - rusínskom pravoslávnom prostredí si ľudia, okrem paschálneho, či roždestvenského pozdravu, len veľmi ťažko dokážu predstaviť iný pozdrav. Avšak v gréckej, či ruskej pravoslávnej tradícii, takýto pozdrav nepoznajú. Naše „Slava Isusu Christu!“ je výsledkom nábožensko - kultúrneho stretu východu a západu, čo bolo neskôr prijaté ako „pravidlo“, ktoré líši východných kresťanov od západných. V skutočnosti je to však poupravený preklad latinského pozdravu „Laudetur Iesus Christus - Pochváleny Ježiš Kristus“, s ktorým sa stretávame na hraniciach stretu pravoslávnych, uniatov a rímskych katolíkov, či už u nás na Slovensku, v Poľsku alebo Ukrajine.

V gréckej, či ruskej tradícii, si veriaci medzi sebou navzájom jednoducho prajú „Dobrý deň!“, obracajúc sa k duchovným je to spojené s prosbou o požehnanie „Požehnajte!“ (Dobryj deň, ... zdrastvujte, ... blahoslovite).

Týmto nechceme povedať, že náš pozdrav nám nepatrí, nedaj Bože, že je zlý, práve naopak, patrí do koloritu našej miestnej cirkevnej tradície, ktorá prešla svojim historicko – spoločenským  vývojom. Ale aj takáto informácia môže rozšíriť náš pohľad na iné miestne pravoslávne tradície a napomôcť nám prekročiť neraz nezdravú utkvelosť, že centrom pravoslávneho učenia a tradície sú spomienky „našich praotcov a pramaterí východného Slovenska“.

Všetci sme povolaní k spáse - Inej cesty ako cez sv. tajiny niet

Ak chceme ako cirkevné spoločenstvo obstáť v dnešnej dobe, musíme odpovedať na veľkú výzvu, ktorá stojí pred nami, a to navrátiť sa k eucharistickému stolu, ako centru života Cirkvi. Je to mocná výzva pre duchovných, aby slovom a príkladom vlastného života zapálili veriacich túžbou po Chlebe života a Kalichu spásy a naučili ich, ako sa pripravovať k tejto Tajine tajin., a tiež výzva pre veriacich, aby prekročili všetok strach, ale hlavne vlastnú pohodlnosť a ľahostajnosť, ktorá nás odrádza od Eucharistie, ako každodenného chleba pre dušu.

Keď hovoríme o príprave k Eucharistii, často od veriacich počujeme otázku, ktorá je ozaj na mieste, vychádzajúcu zo zbožnosti srdca - Ako sa hodne pripraviť k prijatiu sv. Darov? Znova musíme zopakovať, že hodnými prijatia Eucharistie nás robí sám Boh, nie my sami a nikdy sa nedokážeme pripraviť tak, aby sme mohli povedať „Teraz som už pripravený“. Svätá tajina Eucharistie je sviatosťou, ktorá nás vedie k jednote a nesmrteľnosti, a čo je veľmi dôležité, nie je sviatosťou pre svätých, ale pre hriešnikov.

Je našou veľkou duchovnou biedou, keď prijímanie sv. Darov Tela a Krvi Hospodina si dokonca „zdogmatizovane“ obkrešeme na raz - dvakrát v roku a na namiesto pokánia, ako priepustku k prijímaniu, splníme podmienku neraz formálnej spovede. Skutočne je treba zdôrazniť - že spoveď nie je priepustkou k Eucharistii. Takéto vnímanie, tak veľkého tajomstva, akým je sv. tajina pokánia, by bolo iba zúbožením tejto tajiny.

 Ako sa teda pripravovať k prijatiu Chleba života a Kalicha spásy? Pôstom, modlitbami pred prijatím Eucharistie, ktoré už v sebe nesú rozmer pokánia, vstúpením do seba, a hlavne rozhodnutím sa zmeniť svoj život.

Tajina spovede je vyznaním hriechov, ktoré nás ťažia. Nie je to vyhľadávanie hriechov v zoznamoch hriechov často publikovaných v rôznych príručkách, modlitebníkoch, ale vyznaním našich vlastných hriechov, ktoré nás odtrhli od Boha a trápia našu dušu. V pravde musíme povedať a nenamýšľať si, že sa dokážeme dokonale „dobre“ vyspovedať zo všetkých hriechov. Každý z nás je hriešny, a uvedomenie si tohto stavu je už počiatkom pokánia. Podstatným je uvedomenie si hriechu, jeho pomenovanie, a nie opísanie situácie, ktorá viedla do hriechu, k zrade Boha.

Samotné tajomstvo pokánia zase znamená ochotu odtrhnúť sa od konkrétneho hriechu. Spovedáme sa nie duchovnému, ale pred Evanjeliom a krížom samotnému Christovi. Boh pozná naše hriechy, len v nás chce splodiť ľútosť, vyvolať pocit pokánia nad tým, čo sme vykonali a duchovný je iba svedkom. Svoje slová ľútosti vyznávame pred skutočným Slovom. Nakoniec kňaz nad nami číta v mene Cirkvi – nie v svojom vlastnom – modlitbu s prosbou, aby Boh odpustil hriechy a znova nás pripojil do Cirkvi. Donedávna bola aj u nás používaná modlitba na rozhrešenie, ktorá sa v našej Cirkvi objavila pod vplyvom západnej tradície od sv. Petra Mohylu – „...i ja nehodný sluha rozhrešujem ťa...“. Nie je to východná modlitba. V súčasnosti sa používa modlitba z východnej tradície, ktorá je prosbou k Bohu, aby sám Boh kajúcnikovi odpustil hriechy.

Ďalším fenoménom cirkevného života, ktorý sa u nás zmenil na pravidlo, je prijímanie detí bez spovede ohraničené 7 rokom života (mladším školským vekom). Častokrát sa bohužiaľ stáva, že tu pristupovanie k Eucharistii končí. „Nebráňte maličkým prísť ku Mne“, - hovorí Christos. Duchovní i rodičia majú učiť deti pristupovať k tajomstvu Eucharistie. Vek 7 rokov je dohodnutou hranicou, ktorá hovorí, že dieťa v tom čase už dokáže rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. Ale to všetko je individuálne., sú deti, ktoré sú si toho vedomé vo veku 5 – 6 rokov, ale sú deti, ktoré si hranice dobra a zla začínajú uvedomovať oveľa neskôr. Preto je potrebný individuálny prístup, treba dieťa pozorovať, časom možno poslať k spovedi, ale neodlúčiť dieťa od prijímania Eucharistie. Je potrebné deti učiť, aby naďalej prijímali Eucharistiu, a čím sú staršie, učiť ich zodpovednosti a vedomiu, že tiež sú zodpovední za svoje konanie a majú aj povinnosť počas týždňa pripraviť sa k prijatiu sv. Darov.

Ešte jedna vec, veľmi dôležitá pre naše časy, ktorú povedal metropolita Kallistos (Ware): Spovedník by nemal hriešnika viazať surovými epitimiami. V dnešnom svete človek potrebuje lásku a podporu. Ak niekto prichádza k spovedi s túžbou zmeniť svoj život, nemožno ho prestrašiť, ale posilniť ho v jeho rozhodnutí a ukázať mu, že Boh je láskou.