NARODENIE SYNA BOŽIEHO

„Boh sa stal človekom, aby sa človek stal bohom“ (sv. Afanasij Alexandrijský)

Dnes slávime narodenie Hospodina Isusa Christa – udalosť, ktorú od stvorenia sveta nepredchádzalo nič podivuhodnejšie. Všemohúci Boh, Ktorý Svojím jediným slovom stvoril všetok viditeľný i neviditeľný svet, nebo a zem, i všetko, čo ich naplňuje, tento Boh sa ponížil a prijal na Seba telo skrze Najblahoslavenejšiu Devu Máriu, narodil sa v maštali a nechal sa uložiť do jaslí ako bezbranné dieťa. Nebo užaslo a zem sa zachvela. Stal sa neopísateľný zázrak, tajomstvo, ktoré nedokážu dokonca pochopiť nielen ľudia, ale ani samé nebeské mocnosti.

Prečo vlastne prišiel Boh na zem? Na to je iba jedna odpoveď – Urobil to pre spásu človeka ! Preto nám tiež neostáva iné, len pripustiť, že človek je niečím výnimočne cenným, pretože pre záchranu, spásu nejakého nižšieho, bezvýznamného stvorenia by Boh nebol použil tieto prostriedky. Už kráľ a prorok Dávid viac než tisíc rokov pred Christovým narodením volal v údive: „Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Urobil si ho len o niečo menším než nebeské bytosti. Korunoval si ho slávou a dôstojnosťou“ (Žalm 8, 5 -6). O to skôr by sme my mali s bázňou a pokorou padnúť pred Hospodinom a volať: „Bože, čo je človek, že si nepohrdol panenskou útrobou, ... že si ukryl Svoje božstvo a stal si sa človekom?“

Čo je vlastne človek? Slovo Božie o tom hovorí – človek je najlepší zo všetkých stvorení, je obrazom Božím. Všetko je stvorené prostredníctvom všemohúceho Božieho slova. „Buď svetlo!“ (Genezis 1, 3), riekol Boh, a bolo svetlo. I povedal: „Nech zem vydá sviežu zeleň, semenné rastliny a ovocné stromy, ktoré rodia na zemi ovocie so semenom rôzneho druhu. ... Nech sa hmýria vody živými tvormi a vtáky nech lietajú nad zemou pod nebeskou oblohou“ (Gen 1, 11; 20) a všetko sa stalo podľa Božieho slova. Keď bolo všetko pripravené, stvoril Boh človeka: „Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gen 2, 7). Sv. Grigorij Nisský s úžasom uvažuje nad tým, že Boh sa akoby zamýšľal a radil sa i s ostatnými osobami Svätej Trojice. Najskôr totiž hovorí: „Utvorme človeka na Svoj obraz, na Svoju podobu“ (Gen 1, 26).

Človek bol stvorený zvláštnym spôsobom. Najprv stvoril Boh telo a potom do neho vdychol „dych života“, vložil do neho akoby časticu Svojej božskej existencie. Práve preto v Božom mene hovorí o ľuďoch v jednom zo svojich žalmov prorok Dávid: „Povedal som si: Ste bohovia, všetci ste synmi Najvyššieho“ (Žalm 82, 6). Pravdivosť týchto slov potvrdil Židom i Sám vtelený Hospodin Isus Christos, keď Ho obvinili, že nazýva Boha Svojím Otcom a tým zo Seba robí rovného Bohu, i vzali do rúk kamene, aby Ho zabili. Hospodin im vtedy odpovedal: „Či vo vašom zákone nie je napísané: „Ja som povedal: Bohovia ste“?!. Ak nazval bohmi tých, ku ktorým zaznelo Božie slovo, - a Písmo nemožno zrušiť!, - ako teda, že Tomu, Ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: „Rúhaš sa!“, len preto, že som povedal: „Som Boží Syn?“ “ (Jn 10, 34 – 36).

Človek je teda obrazom neviditeľného Boha, nosí v sebe „čiastočku“ božstva. O človeku, tak krásnom pred svojím pádom, a ešte krajšom po Božom vykúpení, praví svätci, ktorým boli zjavené nebeské tajomstvá, ako napríklad Makarij Egyptský, hovorili, že „na zemi, ani na nebi nie je nič krajšie než ľudská duša“. Človek bol stvorený pre večnú blaženosť, ale kvôli diablovej závisti padol, zradil Boha, prešiel dobrovoľne na stranu odvekého luhára – diabla. Zatúžil poznať nielen dobro, ktoré dovtedy poznal, ale aj zlo, s ktorým sa v Raji nestretol. Keď však odpadol od Boha, splnilo sa na ňom to, pred čím ho Boh varoval: „... Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo v deň, v ktorom by si z neho jedol, určite zomrieš“ (Gen 2, 17).

Duša Adama a Evy zahynula, ich duch sa zatemnil. Ich vôľa sa obrátila nesprávnym smerom, srdce sa skazilo a nebeské, duchovné telo zhrublo a stalo sa podobným zvieraciemu. Vinou prvých ľudí bola prekliata zem a oni sami boli odsúdení k utrpeniu, k poznaniu zla, po ktorom túžili zvedení diablom. A čím viac sa ľudstvo množilo, tým viac upadali ľudia do temnoty.

Aby človek neprepadol zúfalstvu a nenávratne nezahynul, Boh mu dal prísľub, že až sa naplní čas, potomok ženy (nie muža), Christos, narodený bez účasti muža z Ducha Svätého, pošliape hlavu hada a spasí človeka. Práve túto tajomnú udalosť teraz slávime. Boh sa zľutoval na Svojím stvorením a zostúpil na zem, aby zachránil Svoje stratené stádo; ... prišiel, aby nás priviedol späť do neba a preto prijal na Seba podobu človeka, vzal na seba hriechy celého ľudstva – „Lebo, Boh tak miloval svet, že vydal Svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal život večný“ (Jn 3, 16).

Isus Christos otvoril bránu Raja, ktorá bola uzavrená. Obnovil duchovný rebrík, po ktorom môže človek vystúpiť do neba. Tým, že na seba vzal podobu človeka, povýšil ho nad anjelov a zaodel väčšou slávou, než bola sláva Adama v Raji pred pádom.

Pokiaľ sme skutočnými kresťanmi a snažíme sa zachovávať učenie Hospodina Isusa Christa, Ktorý kvôli nám prišiel na zem, budeme aj my prebývať s Bohom podľa Isusovho prisľúbenia daného pri rozlúčke s apoštolmi (pri Jeho nanebovstúpení). „Vtedy spravodliví zažiaria ako slnko v kráľovstve svojho Otca“, - hovorí Hospodin (Mt 13, 43). Na hore Tábor zjavil Hospodin budúcu slávu človeka. Jeho tvár sa zaskvela ako slnko, Jeho odev zažiaril ako blesk. Táto vonkajšia krása bola iba slabou predzvesťou nesmiernej vnútornej slávy, lebo ako hovorí prorok: „Celá je slávna dcéra kráľova vnútri paláca...“ (Žalm 45, 14). 

Igumen NIKON (Vorobjov), Slovo na Roždestvo Christovo 1945

preklad o. Nikodim