400 ROKOV OD NEÚSPEŠNÉHO POKUSU UZATVORENIA ÚNIE V KRÁSNOBRODSKOM MONASTIERI

Tohto roku na sviatok Zoslania Svätého Ducha uplynie 400 rokov od neúspešného pokusu uzatvorenia únie v pravoslávnom monastieri v Krásnom Brode v r. 1614.

Tu, do Krásnobrodského monastiera, sa schádzali pravoslávni duchovní a veriaci zo Slovenska, Zakarpatska a Poľska. Návšteva chrámového sviatku v Krásnobrodskom monastieri, v Máriapovči a na iných miestach, bola aj obohatením spoločenského života a vzájomnej komunikácie pravoslávnych veriacich i duchovných. Niektorí autori píšu, že sa tu vtedy (r. 1614) na chrámový sviatok zišlo okolo 13-tisíc pravoslávnych pútnikov a viacero pravoslávnych kňazov. Nie je ani divné, že jágerský biskup František Barkoczi, po návšteve Papína 22. augusta 1749 prikázal, aby do monastiera v Krásnom Brode putovali len uniati. (por. Zubko, P.: Zemplínski a abovskí uniati v Barkócziho vizitácii, Ružomberok 2013, s. 86). Tieto pútnické miesta boli obľúbené aj u mnohých veriacich latinského obradu. V Krásnom Brode na chrámový sviatok Zoslania Sv. Ducha mal byť vysvätený nový kamenný chrám, ktorý bol postavený na náklady grófa Drugetha. Drugeth ho dal svojho času vypáliť a zachránila sa len zázračná ikona Bohorodičky. Gróf Drugeth, ktorý sa viezol v kočiari, v čase, keď prichádzali procesie do monastiera na chrámový sviatok, splašili sa mu kone, zranil sa, zlomil si ruku a jeho liečenie neprinášalo úspech. Vyliečil sa, až keď mu niekto poradil, že musí dať znovu vybudovať chrám v Krásnom Brode, a tak aj urobil. Úplne to však mohlo byť aj tak, že dal chrám znovu vybudovať, lebo tu plánoval urobiť centrum pre jezuitov k latinizácii pravoslávnych poddaných na svojich majetkoch. V r. 1614 užhorodskom a humenskom panstve mal 170 pravoslávnych duchovných.

Drugeth sa už v r. 1612 obrátil na latinského biskupa v Premyšli Stanislava Siečinského a ten mu poslal (pravdepodobne už v r. 1613) uniatského biskupa Atanáza Krupeckého. Sám Juraj Drugeth, predtým horlivý protestant, sa v r. 1609 vrátil z protestantizmu späť ku katolíckej viere a na jeho majetkoch sa započala horlivá rekatolizačná činnosť. Humenné, ako centrum reformácie, sa za krátku dobu pôsobením jezuitov a podporou Drugethovcov stalo ohniskom rekatolicizácie. S menom Juraja Drugetha sa spájajú aj prvé pokusy presvedčiť sľubmi a privilégiami pravoslávnych duchovných, aby prijali úniu a prešli pod jurisdikciu Ríma. Túto príležitosť chceli využiť nepriatelia Pravoslávia na pritiahnutie pravoslávneho ľudu do západnej latinskej cirkvi cez úniu. Sám uniatský historik píše, že na konci 16. stor. katolícka maďarská šľachta sa usilovala pomocou rôznych reholí „zatiahnuť celé Zakarpatsko do rímskeho katolicizmu, čo sa však nepodarilo“ (Narysi istorii cerkvi Zakarpaťja, s. 23) Neboli to iba jezuiti, ktorí preťahovali z protestantov a tiež pravoslávnych na katolicizmus, ale aj ostatné rehole na Slovensku. Pravoslávni veriaci sa tomu bránili. Nedali sa nalákať na sladké reči západných misionárov. Preto sa rozhodli latiníci na nárazové akcie. Vždy im v tom pomáhal politický tlak feudálov.

Humenský gróf Juraj Drugeth, ktorý sa s pomocou kardinála Pázmána, prímasa uhorského a iných, zmenil z protestanta na horlivého katolíka, ktorý chcel na svojom panstve priviesť aj iných do latinskej cirkvi. Na podnet kardinála Pázmániho založil v Humennom Juraj Drugeth de Homonnay jezuitské kolégium, ktoré malo za úlohu likvidovať protestantizmus aj Pravoslávie. Chcel sa zavďačiť kardinálovi aj cisárovi, preto sa fanatik Juraj Drugeth prihlásil ku kampani získať pravoslávnych do únie, a tak by už neboli podriadení pravoslávnemu konštantínopolskému patriarchovi, ale by uznali jurisdikciu rímského pápeža. Mala im byť zachovaná byzantská východná, cyrilometodská liturgia, východný obrad.

Prvý pokus sa uskutočnil v Poľsku pri Brestskej únii v r. 1596. Juraj Drugeth sa rozhodol uskutočniť takúto akciu aj na svojom panstve v spolupráci s jezuitami a latinskými cirkevnými predstavenými. Ťažké podmienky, v ktorých žili pravoslávni duchovní a veriaci, zľahčovali túto akciu zjednotenia pravoslávnych s latinskou cirkvou. Drugeth spolu s jezuitmi presviedčal pravoslávnych duchovných o potrebe a výhodách spojenia pravoslávnej Cirkvi s katolíckou. O únii jednali taktiež s vtedajším mukačevským pravoslávnym biskupom, avšak neúspešne. Príčinou tohto neúspechu mohla byť aj obava biskupa pred protestantským pánom mukačevského panstva, píše Ivan Pop v „Malé dejiny Rusinov“ (Bratislava 2010, s. 30). Preto prvý pokus obmedzili na pravoslávnych humenského a užského panstva Drugethovcov.

Drugeth pravoslávnym duchovným sľuboval sociálne zrovnoprávnenie s katolíckymi duchovnými. Počas niekoľkých mesiacov sa podarilo biskupovi Krupeckému a jeho pomocníkom z radov jezuitov získať niektorých pravoslávnych duchovných (por. Ivan Pop. Tamže, s. 30 - 31). Lenže misia sa nevydarila, aj keď zmenili nepriatelia Pravoslávia metódu presvedčovania, lebo pravoslávni duchovní a veriaci sa tomu bránili. Boli tu veľké plány pre misijne pôsobenie jezuitov na našom území. Pozvali tu biskupa Krupeckého, ktorý tu prišiel v r. 1613 aj s dvoma jezuitami a spolu s feudálom Drugethom sľubmi aj hrozbami presviedčali pravoslávnych duchovných.

Keď sa chystala vysviacka nového monastierského chrámu v Krásnom Brode, dohodli sa, že nepozvú zákonitého pravoslávneho biskupa z Mukačeva Sergeja (1600 - 1619), ktorý žil v tom čase v monastieri na Černečej hore. Sám uniatský biskup Atanáz Krupecký (Alexander) bol rodom z Litvy, z rodiny latinského obradu, vysvätený kyjevským metropolitom Ipatijom Pocejom v r. 1610. Krupecký tu prišiel z Premyšľa, kde bol ustanovený za biskupa poľským kráľom Žigmundom III. po smrti pravoslávneho premyšlského biskupa Michala Kapistenského. Prišiel tu proti vôli pravoslávneho mukačevského biskupa Sergeja. Krupecký tu prišiel v r. 1613, len „niekoľko mesiacov pred sviatkom Zoslania Svätého Ducha“ (por. Ivan Pop, tamže s. 30), a to ukazuje, že akcia bola dopredu pripravovaná.

Aj keď sa robila príprava a presviedčanie duchovných, zabudlo sa na veriacich, preto bol tento pokus neúspešný a stroskotal. Duchovných ani veriacich sa na odpuste Zoslania Sv. Ducha v Krásnom Brode (r. 1614) nepodarilo získať k únii. Vďaka odporcom únie, pravoslávnym kňazom a veriacim sa podarilo vyhnať aj biskupa Krupeckého a jeho prívržencov. Veriaci vedeli, o čo ide biskupovi Krupeckému a s akým zámerom tu prišiel, preto sa aj vzbúrili. K vzbure došlo počas liturgie a len - len, že sa Krupecký so svojimi stúpencami zachránili. Na pomoc im prišlo vojsko grófa Drugetha. Túto udalosť opisuje kniha „Ternista doroha do jednosti, do 350 ričča Užhorodskoi uniji“, vydaná v Užhorode v r. 1995 (por. s. 61). „Vzburení veriaci bili biskupa aj jeho prívržencov palicami. K incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký a jezuiti pokusom zavedenia únie, ktorú chceli pravdepodobne vyhlásiť v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha, došlo v predvečer sviatku Zoslania Sv. Ducha.

Gréckokatolícky biskup Dr. Vasil Hopko o tom píše: „Kohda peremyšlskij jepiskop Krupeckij positil našu storonu, to v krasnobrodskom monastyri, posli joho propovidi o uniji, majže zabili jeho, jedva spas svoju žizň“ (Greko-katoličeskaja cerkov 1646 - 1946, Prešov 1946, s. 31 – 32). Z toho vidieť, ako píše aj biskup Vasil Hopko, že incident vyprovokoval uniatský biskup Krupecký svojou kázňou o únii. Veriaci sa vzbúrili počas jeho kázne, úniu nemali radi a nechceli ju. Mysleli, že títo pravoslávni duchovní a veriaci sú až tak neuvedomelí, že nezbadajú, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom, že v pravoslávnom krásnobrodskom monastieri nie je ich zákonitý pravoslávny biskup Sergej z Mukačeva, ale nezákonný uniatský biskup Krupecký z Premyšla, ktorý má vysvätiť novopostavený chrám a začína im kázať o únii. Už táto skutočnosť je nemorálna a nečestná. Veď títo pravoslávni, duchovní a veriaci mali tiež svoj rozum, slobodnú vôľu a pravoslávnu vieru. Čo si dovoľovali a mysleli uniatský biskup Krupecký, jezuiti, Drugeth a spol. Ako vidieť, že nemali pravoslávnych vôbec za nič. Tak ako o pravoslávnych toho času napísal aj Jonáš Záborský: „Bývali i telesne trestaní, palicovaní, ako vidno z diplomu Leopoldovho od 23. aug. 1662. Katolíci i Kalvíni stíhali jich...; nakladali i ruskému ľudu jarmo ťažké“. Podľa „dekretu Karla VI. od 13. aug. 1720 pošlo tak ďaleko, že nie len za bezprávnych robotujúcich a platiacich sedliakov boli považovaní popovia, než synovia jich, boli predávaní ako otroci alebo hoviadka“ (Letopis Matice slov. VII.2, 1870, 11 – 15). Tak Isus Christos nekonal, ani Evanjelium nás takto neučí. Pravoslávni duchovní a veriaci tu pod Karpatami už vedeli všetko, čo si uniatskí biskupi po Brestskej únii z r. 1595 dovoľovali a robili s pravoslávnymi duchovnými a veriacimi na Ukrajine. To ešte aj dnes, keď niektorí píšu o tejto nemilej a násilnej udalosti, ktorú chceli spáchať na pravoslávnych Rusínoch a Slovákoch, to akoby títo neboli schopní o ničom uvažovať a rozhodovať, čo práve v Krásnom Brode ukázali, že nie je pravdou. Prívržencov únie, biskupa, mníchov a duchovných aj nabili. Ako píšu niektorí, že ich prepadli kyjakmi, palicami, biskupa Krupeckého zranili a tak sa im tú úniu nepodarilo uzatvoriť, ale len oddialiť. Čo tiež treba pripomenúť, pravoslávna Mukačevská eparchia vždy bola jurisdikčne pod správou Konštantínopola, a nikdy nie pod jurisdikciou Ríma.

Archimandrita Vasilij Pronin vo svojej knihe Istoria pravoslávnoj cerkvi na Zakarpatii, odvolávajúc sa na Istoriu Episkopov, Ľvov 1893, s. 14-15, Antona Dobrianského, píše, že v r. 1613 na chrámový sviatok prišiel do monastiera v Krásnom Brode biskup Krupecký a mal namierené slúžiť bohoslužbu. No prv chcel cerkev – chrám vysvätiť, a žeby bez prekážok to mohol urobiť, prikázal dvere chrámu uzamknúť. Pravoslávni veriaci, keď to videli, s krikom sa vlámali do chrámu, biskup ich chcel uspokojiť, no videl, že je to bezúspešné a ustúpil do sakristie. Veriaci sa valili za ním a údermi a palicami bili jeho aj jeho pomocníkov, a len-len, že ho živého vyniesli. Tak skončila misionárska práca biskupa Krupeckého v Uhorsku. (pozri: PRONIN, Tamže s. 189). Veriacich pobúril príkaz biskupa Krupeckého uzamknúť dvere chrámu, aby chrám mohol vysvätiť.

Správy očitých svedkov z archívov vybral a publikoval v knihe O Užhorodskej únii jezuita Michal Lacko. Vraj v predvečer sviatku chceli pripraviť chrám, ale pre veriacich to nebolo možné. Biskup prikázal, aby veriaci vyšli von z chrámu a nariadil zamknúť dvere. Tak nepriatelia zorganizovali vzburu, začali na biskupa nadávať a násilím si vynútili vstup do chrámu. On ich chcel uspokojiť, ale keď videl, že je to bezúspešné, ustúpil. S palicami sa vraj oborili na biskupa a jeho prívržencov, ktorí ušli do sakristie a tam ich napadli a bili palicami, až kým nezasiahlo vojsko Drugetha. Došlo k incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký, jezuiti s ich pomocníkmi. Pravdepodobne mala byť vtedy vyhlásená únia v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha. Na poľskej Ukrajine odoberali pravoslávnym chrámy jednoducho tak, že tieto presvätili latinským obradom. Takto v Poľsku latinici zaberali chrámy a monastiere aj od gréckokatolíkov ešte po 1. svetovej vojne v r. 1927, s tichým súhlasom vatikánskeho nuncia Rattu. Preto už v Zmluve Brestského dokumentu uniati žiadali, aby im bolo garantované „Bod 25 – Aby sa naše ruské kláštory a kostoly nemenili na kostoly rímskokatolíckej cirkvi. A ak by niektorý z rímsko-katolíkov poškodil alebo zničil jeden z našich kostolov alebo kláštorov na svojom území, nech je povinný ho opraviť alebo postaviť nový na výhradné použitie ruských ľudí“. Mali aj iné požiadavky. (pozri: BELEJKANIČ, I.: Stručné dejiny únie Brestu (1595) Zmluva Bretského dokumentu, In Historia Ecclesiastica, Prešovská univerzita, Roč. IV. 2013 č.1. s. 222). V Poľskom kráľovstve dominantné postavenie mala rímskokatolícka cirkev a ostatné kresťanské cirkvi boli vo výkone svojich bohoslužieb obmedzované alebo nebolo im umožnené slobodné vykonávanie liturgických obradov podľa ich platného poriadku. Bolo tu bežnou praxou meniť kláštory a kostoly podľa záujmu mocných a vplyvných ľudí (pozri: BELEJKANIČ, I.: Tamže, s. 236).

Vďaka vojsku Drugetha nedošlo ku krviprelievaniu. Juraj Drugeth, ako horlivý protestant, a z nenávisti voči pravoslávnym, dal monastier v r. 1603 vypáliť. Potom však, už zase ako horlivý katolík, ho dal v r. 1613 znovu vybudovať a odovzdal ho jezuitom v nádeji, že sa stane strediskom únie. Jezuiti odišli do Užhorodu a v Humennom ostali traja jezuiti a františkáni. Do Humenného sa jezuiti vrátili v r. 1634. Drugeth im ročne platil ešte o 500 zlatých viac ako dovtedy s prísľubom, že im ešte pridá a dal im do správy dediny Ptičie a Modru.

Archimandrita Vasilij Pronin v knihe Istoria Pravoslavnej cerkvi na Zakarpatii píše, že boli neúspešní aj preto, že si zle vybrali miesto, lebo tu, v Krásnom Brode v monastieri, sa schádzali prívrženci pravoslávnej viery a obradu (s. 188-189).

Po Krásnobrodskom neúspechu zaviesť úniu v r. 1614 si zaumienili, že úniu treba zaviesť tajne, preto začali sľubovať pravoslávnemu duchovenstvu rôzne materiálne výhody, ktoré malo duchovenstvo katolícke. Preto v Užhorode už jednali len s duchovnými bez veriacich. Všetci zainteresovaní organizátori únie predpokladali, že duchovenstvo bude súhlasiť a prejde na stranu únie a s duchovenstvom napokon prejde aj všetok veriaci ľud. KAVČÁK, A., (OCM č. 6/1956, s. 20 - 21) opisuje ďalší pokus zavedenia únie v Krásnom Brode, ktorý sa uskutočnil už po Užhorodskej únii z r. 1646: „Ľud so svojím pravoslávnym monastierom naďalej zostával neotrasiteľne pevným vo sv. Pravosláví. Nepriatelia pravoslávia usmrtili všetkých pravoslávnych mníchov v tomto monastieri, tajne ich pochovali a na ich miesto priviedli nových mníchov, ktorí boli pravoslávnymi len na oko, ale v skutočnosti boli uniati. Takýmto spôsobom bola zavedená únia vo všetkých obciach našich Karpát, aj v pevnosti Pravoslávia, krásnobrodskom monastieri. Od prechodu monastiera do rúk zradcov národa začal monastier postupne strácať svoj význam“. To bol aj zámer tých, čo zavádzali úniu. Autor Andrej Kavčák na konci svojho článku píše, že údaje do svojho článku pozbieral a zostavil z rôznych historických prameňov a pomôcok. Nikde inde som sa v histórií nestretol s takou neľudskou udalosťou. Úniu chceli najprv zaviesť násilne, ale keď sa to nepodarilo, tak sa ju rozhodli zaviesť tajne, násilne a brutálne. Krásnobrodský monastier vždy bol a bude svedkom a dôkazom, že naši predkovia boli pravoslávni. Najcennejším pokladom monastiera a pravoslávnych veriacich je zázračná ikona Božej Matky s Isusom Christom. Táto ikona sa preslávila mnohými zázrakmi (HORKAJ, Š.: Únia a Slovensko, In: Pravoslávny teologický zborník, XXX /15/ 2006, s. 192).

„Už všade sa pokúšali o šťastie, - píše Ľudovít Štúr o Poliakoch, kde sa im podarilo zaviesť Brest-litovskú úniu, - no bezúspešne… Sťažujete sa na tvrdosť Rusov, ale spomeňte si na to, že ste to boli kedysi práve vy, kto Rusom spôsobil toľko zla! Nechceli ste ich v čase svojho spojenectva s kozákmi uvrhnúť do otroctva, nechceli ste ich vydať do špinavých židovských rúk? Koľko zla ste napáchali pre brest-litovskú úniu s katolíckou cirkvou? Nepremenili ste pravoslávne kostoly na konské stajne pre vašich šľachticov, alebo ste ich nedali do prenájmu židom, a nebol chudák pravoslávny diakon, keď za každým, keď chcel slúžiť omšu, bol nútený pýtať si za vysoký poplatok od žida kľúče od kostola? A neboli tí, ktorí sa vzpierali únii, strašným spôsobom mučení? Za každé bezprávie je odplata, hoci aj z rúk brata” (ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo a svet budúcnosti, Bratislava 1993, s. 154 – 155).

Prekvapilo ma to, čo píše Andrej Kavčak v Odkaze sv. Cyrila a Metoda, ale prekvapilo ma aj to, čo píšu aj samotní uniati – gréckokatolíci, že monastierské eparchie a ich biskupov Rím nikdy neuznával za sídelných biskupov /v latinskom slova zmysle/. Niekedy ich označoval za “pseudoepiskopov”. „Takéto monastyrské eparchie postupne zanikli, zmizli z povrchu sveta, a to obyčajne, alebo po vypálení materského episkopského monastyra /napr. Spiš, Hrušovo, Krásny Brod…/, t.j. v podstate po fyzickom zničení episkopského sídla a pozabíjaní mníchov, alebo po inom zásahu zo strany latinskej cirkevnej a svetskej šľachty“ (VLADIMIRUS DE JUXTA HORNAD: Dejiny gréckokatolíckov Podkatpatska /9. – 18. storočie/, Košice 2004, s. 539). Tak toto sú už skutočne veľmi tvrdé zásahy do života Pravoslávnej cirkvi, ktoré veriaci človek nedokáže ani opísať a pochopiť.

Biskup Atanás Krupecký bol vymenovaný kráľom za biskupa do Premyšlu, ale zo začiatku nebol prijatý duchovenstvom a šľachtou. Biskup Krupecký žil na Poľskom území a obával sa cestovať na naše územie, kde ho poznali a o nevydarenom pokuse zaviesť úniu pravoslávni veriaci rozprávali. Tak sa skončila misionárska práca biskupa Krupeckého s úniou v monastieri v Krásnom Brode. Sťažoval sa na súdoch a tribunáloch na jednotlivcov, na pravoslávne bratstva, na celé farnosti, na dekanstva, aj na samú kapitulu Premyšelsku, ktorá sa silne držala Pravoslávia a Krupeckého nechceli priznať za svojho biskupa. Aj to mu bolo treba prežiť. Zomrel v r. 1652 v dedine Vaľova. (PRONIN: Tamže s. 190).

Monastier v Krásnom Brode zohral veľkú úlohu v živote pravoslávnych veriacich, veď aj pravoslávni mukačevskí biskupi si v titule písali “i Krasnobrodsky”. Hoci jezuiti s Drugethom v Humennom založili školu - kolégium na prípravu dlhodobej práce, aby s feudálnym násilím a zneužívaním sociálnej biedy pravoslávneho duchovenstva a veriacich mohla víťaziť únia, pravoslávni veriaci a duchovní ukázali, že svoje milované cyrilometodské dedičstvo otcov si vedeli hájiť a bojovať za svoju pravoslávnu vieru.

Prot. ThDr. Štefan HORKAJ