Často sú medzi našimi veriacimi zakorenené podivné názory vo vzťahu k Tajine Tajin – Svätej Eucharistii. Jedným z nich je aj otázka častého pristupovania k Eucharistii, či prípravy pred prijímaním Eucharistie. Viac svetla do tejto problematiky môže priniesť aj tento článok, spracovaný na základe rozhovoru s metropolitom Ilarijonom (Alfejevom) z Ruskej Pravoslávnej Cirkvi, publikovanom na poľskom portáli cerkiew.pl.

„Ako často možno, dokonca treba, pristupovať k Svätej Tajine Eucharistie? Vo svojej eparchii a farnostiach, - hovorí vladyka Ilarijon, - všade sa usilujem hovoriť a zdôrazňovať to, že základom duchovného života kresťana a z toho i základom života cirkevného spoločenstva je vlastne Eucharistia, Liturgia, Sväté Prijímanie.

Eucharistické vedomie je základným kameňom, na ktorom sa buduje duchovné spoločenstvo. Môžem svedčiť, že tam, kde nie je regulárne pristupovanie k Eucharistii, kde ľudia prichádzajú k Čaši len počas veľkých sviatkov, alebo pri nejakých výnimočných situáciách, tam je ťažko, či dokonca nemožné, vytvoriť silné cirkevné spoločenstvo. Prečo? Lebo to spoločenstvo nemá základ, na ktorom by sa mohlo budovať. Bez tohto základu nie je možné vytvoriť silnú rodinu, ktorá je povolaná tvoriť „MALÚ CIRKEV“, lebo to sa môže dokonať iba vtedy, keď všetci členovia rodiny budú regulárne pristupovať k Eucharistii“. ŽIŤ SKUTOČNÝ ŽIVOT NIE JE MOŽNÉ, AK NIE SME NEUSTÁLE NAPOJENÍ NA ZDROJ SKUTOČNÉHO, VEČNÉHO ŽIVOTA – CHRISTA !!!

„Preto aj vo svojich kázňach, - pokračuje vladyka Ilarijon, - vždy vyzývam veriacich, aby pristupovali k Eucharistii, čo najčastejšie, ako len môžu. Som presvedčený, že každý kresťan má právo prijať Eucharistiu na každej Liturgii, ktorej je účastný. Samozrejme, pod podmienkou, že dodržiava cirkevné kánony, žije v zhode s cirkevným kalendárom (žije bohoslužobným životom) a spôsob jeho života odpovedá prirodzeným normám, ktoré ustálila Cirkev. Ak sú tieto podmienky splnené, potom niet žiadnych prekážok, aby tento veriaci mohol pristupovať k Prijímaniu na každej Liturgii. Christove slová, ktoré vyhlasuje kňaz: „Prijmite a jedzte, toto je Moje Telo; Pijte z neho všetci, toto je Moja Krv Nového Zákona“., či slová diakona „So strachom Božím, vierou a láskou pristúpte“ sú adresované všetkým, ktorí sú v chráme, a nie len jednej kategórii veriacich.

Samozrejme, aby sme neupadli do iného extrému, treba mať na pamäti slová apoštola Pavla, aby sme s vnímaním prijímali Sväté Christove Tajiny, aby sa Prijímanie nezmenilo na formalitu, rutinu, aby tak človek, často pristupujúci k Sv. Čaši, neprepadol do pustého zvyku. (pozn. Prekl., - por. 1 Kor 11, 27 – 28 „Preto ktokoľvek by nehodne jedol Chlieb alebo pil z Kalicha Hospodinovho, previní sa proti Telu a Krvi Hospodinovej. Skúmaj sa teda, človeče,… lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva Telo Hospodinovo“). Opakujem však, že časté a regulárne prijímanie musí byť základom duchovného života každého kresťana. Ťažko si dokážem predstaviť môj život bez prijímania, hoci len raz v týždni. V istom zmysle tak žijem od nedele do nedele, od jedného sviatku k druhému, a v skutočnosti, Eucharistia dáva silu byť kresťanom“.

Čo sa týka prípravy k prijímaniu, často sa veriaci pýtajú na spôsob, pravidlá, ako sa čo najlepšie pripraviť k prijatiu tohto preveľkého tajomstva Eucharistie. Poznáme modlitby pred prijímaním, ktoré môžeme nájsť v našich modlitebníkoch. No mnohí, ospravedlňujúc svoju absenciu v eucharistickom živote, poukazujú na fakt, že pri dnešnom spôsobe života, hlavne pracujúci, študujúca mládež, si jednoducho nestačia nájsť čas, aby sa mohli takýmto spôsobom pripraviť.

„Po prvé, - odpovedá vladyka Ilarijon na túto otázku, - niet v Ruskej Pravoslávnej Cirkvi žiadne oficiálne pravidlo, ktoré by hovorilo, čo je prikázané „prečítať“ pred prijatím Svätých Darov Tela a Krvi Christovych. V modlitebníkoch sú modlitby pred Svätým Prijímaním a nimi sa treba riadiť. Myslím si, že čítanie týchto modlitieb počas týždňa, či raz v týžni v predvečer nedele, nie je niečim, čo zaberie až tak veľa času a námahy. Takisto, som presvedčený, že aj študenti, pracujúci, či rodičia vychovávajúci deti, si môžu nájsť 20 minút, aby prečítali toto modlitebné pravidlo. Úmyslom nie je zväčšovať množstvo predpísaných modlitieb, ale vhodným spôsobom sa duchovne pripraviť k prijatiu Svätých Christových Tajomstiev. Niekedy býva osožnejšie prečítanie jednej modlitby, hoci niekoľko ráz – pomaly, s vnímaním a pochopením, ako prečítanie celého modlitebníka s mysľou rozutekanou na všetky strany. Oproti tomu existuje prax čítania kánonu a akafistu pred prijímaním Eucharistie. Sú tiež duchovníci, ktorí túto prax pre svoje duchovné deti kladú za záväznú. Tiež sa napríklad hovorí, že pred Prijímaním je potrebné prečítať minimálne tri kánony, jeden akafist a modlitby pred prijatím Eucharistie. Nesúhlasím s týmito podmienkami, - hovorí vladyka Ilarijon. - Po prvé, nie je to ustanovené žiadnymi cirkevnými pravidlami., je to iba pobožná tradícia, ktorá nie je zapísaná v žiadnych cirkevných predpisoch a ustanoveniach. Po druhé, ak daná osoba chce čítať kánony a akafisty a má na to čas, ich čítanie, samozrejme, je iba k dobru, ale postaviť „prečítanie troch kánonov“ (a pod.) za podmienku pristúpenia k Eucharistii, považujem za veľmi chybné. Týmto spôsobom iba odháňame ľudí od Čaše, zbavujúc ich podstaty – jadra kresťanského života, ktorým je Sväté Tajomstvo Christovho Tela a Krvi.

Často ľudí trápi ešte jedna otázka dotýkajúca sa pôstu pred prijímaním Svätých Tajin, známa a niektorými duchovnými prezentovaná prax trojdenného pôstu pred prijímaním, čo je pre mnohých nie celkom reálne.

Vladyka Ilarijon odpovedá aj na túto otázku: „Odpoveď na túto otázku, ako aj na ďalšie podobné, treba hľadať v typikone. Kde typikon predpisuje pôsty poza tie, ktoré ustanovila Cirkev? Nikde. Pre ľudí, ktorí málo pristupujú k Eucharistii, ktorí nie veľmi dodržiavajú pôsty, ktorí sú ďaleko od Cirkvi, je naozaj prospešné, keď sa popostia niekoľko dní pred Prijímaním. Ale, keď človek dodržiava pôsty, ktoré ustanovila Cirkev, nie je potrebné mu pridávať nejaké dodatkové pôsty. Práve naopak, všetkým tým, ktorí regulárne dodržiavajú pôst, odporúčal by som, každú nedeľu a vo sviatočné dni so spokojným svedomím pristúpiť k Svätému Prijímaniu – k Svätej Eucharistii".

Na základe: Metropolita Hilarion (Alfejew) O częstym przystępowaniu do Eucharystii

preklad jerej Dušan N. Tomko

V súčasnej dobe, kvôli našej ľahostajnosti voči  sv. viere v Hospodina nášho Isusa Christa, kvôli našej nespôsobnosti vnímať pôsobenie Jeho Božskej prozreteľnosti v našom živote, sme došli do toho, že môžeme povedať, že sme sa takmer úplne vzdialili od skutočného kresťanského života. (prepodobný Serafím Sarovský)

Sme, alebo nie sme v Cirkvi?

Ťažko definovať, ako sa nám podarilo skĺznuť k tomu, že sme dnes stupeň duchovnej úrovne – cerkovnosti / necerkovnosti človeka začali vnímať podľa toho, či dotyčný vie, alebo nie, kedy, kde a pred ktorou ikonou treba postaviť sviečku, kedy sa žehnať a kedy nie... A keď ponad to ešte niekto ovláda bohoslužobný poriadok, typikon, taký je vskutku hodný najvyšších pochvál. Ale je to naozaj tak? Je možné, aby k tomu, že budem pravoslávnym kresťanom stačilo poznať cirkevný poriadok? Je možné Pravoslávie, a to znamená aj Christovo kázanie, Jeho spásonosnú misiu v tomto svete, znížiť na úroveň noriem správania alebo súboru pravidiel? A možno, to všetko – poznať pravidlá Cirkvi a byť členom Cirkvi, byť pravoslávnym kresťanom, - sú dve rôzne veci? Ale vtedy vzniká otázka: „Čo znamená byť v Cirkvi?“

Sme katechumeni alebo veriaci?

V ranokresťanskej dobe ľudia, ktorí prichádzali do chrámu a boli účastní na živote Cirkvi, delili sa na dve skupiny - na katechumenov (ohlašených) a veriacich. Katechumeni boli nepokrstení ľudia, ktorí sa však pripravovali k prijatiu tajomstva Krstu. Tak, ako veriaci (tj. pokrstení, ktorí boli riadnymi členmi Cirkvi), počúvali Sv. Písma, ich výklad, kázne, modlili sa spolu s kresťanmi, učili sa kresťanskému spôsobu života a zbožnosti, no v určitom momente bohoslužby, tesne pred začiatkom Eucharistie (kedy veriaci prijímajú sv. dary Tela a Krvi Christa), títo ľudia museli opustiť chrám (por.: Собрание древних литургий; 1874. Возглас диакона в армянской Литургии "Целуйте друг друга лобзанием святым, и те из вас, которые не могут причаститься сего божественного таинства, да выйдут за двери" (Вып. 2.) Возглас в коптской Литургии св. Кирилла Александрийского - "непричащающиеся, изыдите" (Вып. З.). Vedeli, ako sa správať, poznali Sv. Písmo, poznali kresťanské modlitby, no neboli členmi Christovej Cirkvi. Bolo niečo, čo im ešte chýbalo a oddeľovalo ich od toho, aby sa mohli podieľať na sviatostiach, na tajomstvách Cirkvi. Ako svedčí apoštol Pavol, Cirkev – je Telo Christovo. A preto, aby sme sa stali verným, v prvom rade bolo potrebné prijať Krst a Myropomazanie, tj. vstúpiť do Cirkvi a ponoriť sa do Christa. A po druhé, bolo potrebné stať sa účastníkom Christovho Tela, čiže Cirkvi. Aby sme sa však stali členom Cirkvi, nestačí len počuť alebo čosi vedieť o Christovi, potrebné je byť s Ním a v Ňom, s Christom a v Christovi. A preto na otázku: „Či sme, alebo nie sme v Cirkvi?, môžeme kladne odpovedať iba v prípade, že v nás ozaj prúdi Christova Krv.

Načo chodiť do chrámu?

Skúsili ste si niekedy dať odpoveď na túto otázku? Veľa totiž od tejto odpovede záleží aj náš osobný vzťah ku chrámu, a vôbec, spoločenstvu veriacich.

Načo teda chodiť do chrámu? Aby sme v ňom získali spasenie? A je k tomu nevyhnutne potrebný chrám? A keď áno, akými prostriedkami v chráme dosiahnuť spásu? Možno cez modlitbu? Ale, či k tomu treba chrám? Veď modliť sa dá na každom mieste... Či možno sú k tomu potrebné špeciálne predpísané formuly, pred tou či onou ikonou, s určeným počtom sviečok a zapálených lampád? No, ale to možno robiť aj doma... Načo sa potom nedeľu čo nedeľu veriaci schádzajú v chráme? Aby sme dali odpoveď na túto otázku, v prvom rade je potrebné zamyslieť sa nám, prečo vôbec Christos prišiel na túto zem, prečo  založil Cirkev, prečo poslal apoštolov zvestovať Evanjelium.

Dobre vieme, že od prvého pádu do hriechu našich prarodičov Adama i Evy je ľudský rod nakazený hriechom a táto smrtonosná rana sa s nami nesie z pokolenia na pokolenie. Čím ďalej, tým viac a viac nákaza hriechu pokrýva a zožiera naše srdcia, a niet takého človeka, ktorý by netrpel touto chorobou. Christos nás však prišiel vyliečiť z tejto choroby. No akým spôsobom spásonosné udalosti, ktoré sa udiali 2 tisíc rokov nazad v Palestíne, sa môžu dnes dotknúť môjho života? Akým spôsobom, ja hriešny, môžem získať dar, ktorý dostali Christovi apoštoli a učeníci?

V súčasnej medicíne sa používa liečebná procedúra, pri ktorej sa človeku filtráciou, následným zachytením škodlivín a pridaním chýbajúcich pre život potrebných komponentov, mení jeho vlastná krv. Čosi podobné s nami koná Christos. 2 tisíc rokov nazad sa On sám, Jednorodený Boží Syn, vtelil a prijal naše človečenstvo. Očistil ho od hriechu, prekliatia a smrti, premenil ho a podáva nám ho v tajomstve Eucharistie. My, prijímajúc tento dar, - cez túto „duchovnú transfúziu“ - získavame možnosť zmeniť, napraviť svoj život., a uzdraviť našu ľudskú prirodzenosť. Takýmto spôsobom dostávame možnosť sa spasiť. A tak, v Cirkvi – v mystickom Christovom Tele, - sa dokonáva spasenie, prostredníctvom kajúcnej premeny ľudského srdca, spojenej so svätými Christovými tajomstvami (por.: Архиепископ Брюссельский и Бельгийский Василий; "Спасительное дело Христа на Кресте и в Воскресении". - ЖМП, №2, 1973).

V čase prijímania (pričaščenija) sv. Darov Tela a Krvi Christových chrám prestáva byť jednoducho budovou, a stáva sa Nebom na zemi, a my sa ocitáme nie na novej, či inej, ale na tej istej tajnej večery, ktorú dokonal Christos so svojimi učeníkmi., Vchádzame do večeradla a stávame sa „spolupričastníkmi“ sv. apoštolov. Lebo neprináša sa žiadna iná, ani nová žertva, ale my hriešni sa cez Eucharistiu dotýkame tajomstva večnosti v Božom kráľovstve (por. Иеромонах Иннокентий (Ивлев); В Церкви ли мы?).

Tam, kde nieto prijímania, niet ani Cirkvi !!! A kde niet Cirkvi – niet prijímania, a nakoniec ani spasenia !!! Len si predstavte, čo sa stane, keby ste si zaviazali prst a tuho priškrtili – prv by zmodrel, odkrvil sa, a nakoniec odumrel. To isté sa deje i s tým, kto neprijíma zo životodárneho prameňa Eucharistie a tak sa pomaly postupne mení v chodiacu mŕtvolu. A čo keď takýchto neprijímajúcich v cirkevnom spoločenstve (farnosti, eparchii, miestnej cirkvi) je viac – ... štvrtina, ... polovica, ... či nedaj Bože, väčšina? Čo s takým neživým, mŕtvolne zapáchajúcim spoločenstvom?

Podobne sú na tom aj všetci tí, ktorí stoja mimo Cirkev – heretici, rozkolníci, sektári, hoci by aj každý deň lámali chlieb (tj. schádzali sa na Eucharistii). Cirkev je živý bohoľudský organizmus., k nemu sa možno priblížiť, zjednotiť sa s ním, ale nemožno ho nanovo založiť, tak ako nemožno chcieť od Christa, aby znova prišiel na zem, znova dokonal poslednú večeru a znova sa dal ukrižovať... Preto ich spoločenstva, ktoré nemajú základ v Christovi, ale v ľudskom hriechu a pýche, nie sú Cirkvou, a tým ani nemôžu mať podiel na prijímaní spásonosných darov Tela a Krvi Christovej (por.: Блаженный Августин; Прибавления к творениям св. Отцов, 1843. „Кто не между членами Христовыми, тот неможет иметь християнского спасения. ...нигде кроме православной кафолической Церкви, нельзя найти спасения“).

No čo je horšie – koľko pravoslávnych sa podobá týmto heretikom a sektárom, keď sami seba odlučujú od prijímania a následne od jednoty so spoločenstvom Cirkvi, neraz prikrývajúc sa rúškom „ospravedlnenia“ zvaným pseudo-pokora.

A tak, poznať spamäti všetky dátumy sviatkov, cirkevné obyčaje a tradície, pravidlá a predpisy, a nebyť účastný Eucharistie – znamená len toľko, že sme ostali len pri chrámových dverách a napriek tomu všetkému sme stále mimo Cirkev. A možno práve v tejto chvíli sa v nás zrodila túžba po eucharistickom prijímaní, ... a možno otázka: „Ako často prijímať?“ Jedni hovoria, že stačí raz v roku, druhí zas, dva raz na rok, a ešte ďalší sa chvála Bohu posunuli k prijímaniu na veľké sviatky, no sv. otcovia nás nabádajú k ustavičnému prijímaniu. Ako to vlastne je, sa pokúsime hľadať odpoveď v pokračovaní v tejto téme, v ďalšom článku.

Na základe internetových zdrojov, preložil a spracoval jerej Dušan N. Tomko

Začiatkom septembra /r. 2011/ zaznela v patriaršom centre pre deti a mládež pri Danilovskom monastieri v Moskve prednáška metropolitu Ilarijona (Alfejeva), predsedu Oddelenia zahraničných vzťahov Moskovského Patriarchátu, pod názvom  – Eucharistia ako srdce kresťanského života.

Keďže sa daný materiál dotýka problému, ktorý sa netýka len Ruskej Cirkvi, ale celosvetového pravoslávneho spoločenstva, a tiež ponúka hodnotné postrehy z tejto oblasti, dovoľujeme si aj nášmu čitateľovi predložiť spracovanie tejto lekcie.

Hneď na začiatku poukázal vladyka Ilarijon na problém účasti laikov v bohoslužbe, na význam Eucharistie pri vytváraní cirkevného spoločenstva a vzájomné prepojenie „Tajinstva tajinstv“ (Eucharistie) s ostatnými tajinami (sviatosťami). Hovoril o potrebe častého prijímania veriacich, a takisto odpovedal na praktické otázky týkajúce sa prípravy k častejšiemu prijímaniu.

Aj pre prostredie našej miestnej Cirkvi môžeme použiť slová metropolitu Ilarijona, keď hovorí, „že prvú etapu obnovy Cirkvi máme za sebou“ (pozn. vybudované chrámy, farské budovy, podchytené cirkevné spoločenstvá), ale je čas hovoriť o „normálnom plnohodnotnom živote zrelého organizmu Cirkvi“.

Srdcom tohtoorganizmu, „koreňom, z ktorého vyrastá a oživuje sa“, je tajomstvo Eucharistie.

Zaiste všetky aspekty života Cirkvi sú dôležité, či je to výchova, vzdelávanie, sociálna služba, verejný záujem., no obnovenie eucharistického vedomia u veriacich je omnoho dôležitejšie ako všetky ostatné priority. Kvalitatívne úspechy Cirkvi vo všetkých oblastiach života sú podmienené tým, - povedal vladyka Ilarijon, - že Cirkev si musí byť jasne vedomá svojej podstaty a v súlade s týmto vedomím formulovať svoju misiu v dnešnom svete.

Prečo nutnosť obnovy eucharistického vedomia? Pretože sa počas častokrát spoločensko-politicky ovplyvnenej histórie Cirkvi z nášho duchovného života vytratil princíp spoluslúženia laikátu a kléru, Božieho ľudu a duchovných, ktorý priamo vychádza z podstaty Eucharistie. Dnes tento princíp už ako pravidlo vzťahujeme k duchovenstvu a pozícia veriacich – laikov, ostáva viac menej pasívna, čo neraz so sebou nesie „individuálny bohoslužobný rytmus / arytmiu“ (meškanie do chrámu, výročná účasť na bohoslužbách) s vedomím „veď služba začne aj bezo mňa“. Jednak, zhromaždenie veriacich je „prvým aktom Eucharistie“, bez ktorého sa ona nemôže konať. „Preto len zhromaždení môžu prijímať, to znamená – byť účastnými Tela a Krvi Christovej, pretože svojim spoločenstvom zjavujú Jeho... V čom tkvie zázrak cirkevného spoločenstva?,  - pýta sa vladyka. - V tom, že to spoločenstvo už nie je skupina hriešnikov, ale Telo Christovo“. 

Veľmi dôležitým aspektom pri tejto eucharistickej obnove, a tým aj obnove cirkevného spoločenstva, je aktívna účasť laikov v bohoslužobnom živote, čo malo svoje jasné miesto v prvotnej Cirkvi. Veriaci musí seba vnímať ako nevyhnutnú súčasť liturgie – z gr. spoločného diela, lebo len vtedy môže pochopiť, že v tomto tajomstve Eucharistie je reálne prítomný Christos, nie iba spomienka, či idea.

Čo sa týka otázky častého prijímania, „bohužiaľ, dnes mnoho našich ľudí v tomto vidí nevídané novátorstvo“. Nie najšťastnejšia praktika občasného prijímania (na veľké sviatky, počas pôstu, či neraz iba raz do roka), ktorá vznikla v čase Synodálneho periódu Ruskej Cirkvi, úmerná miere oslabenia eucharistického vedomia veriacich, sa stala skoro dogmou a výraznou črtou fanatickej quasi pravoslávnej zbožnosti.

Treba pripomenúť nielen to, že starovekí kresťania prijímali veľmi často, - povedal vladyka Ilarijon, - ale treba poukázať aj na súčasnejšie uznesenie miestneho snemu Ruskej Cirkvi z r. 1917 – 1918, kde sa odporúča s odkazmi na svätootcovské diela návrat k ranokresťanskej tradícii spoločného prijímania každú nedeľu.

Ako často by sme mali teda prijímať? „Ideálne by bolo prijímať pri každej liturgii“, - povedal metropolita. – „Avšak, v súčasných podmienkach, je ťažko stanoviť jednotnú normu pre všetkých: každý veriaci by mal vycítiť svoj vnútorný rytmus a určiť si, ako často by mal pristupovať k prijímaniu Eucharistie“. Ale, čo je veľmi podstatné, aby neostalo pri prijímaní ako občasnej výnimočnej udalosti, ale aby sa Eucharistia stala „osou, na ktorej bude stáť celý náš život“.

Ďalšou otázkou pri častejšom prijímaní je fenomén dôstojnosti / nedôstojnosti, o ktorom počujeme stále z úst veriacich, čoho sa takisto dotkol vo svojej prednáške vladyka Ilarijon. „Samozrejme, musíme si byť vedomí faktu, že sme nedôstojní a nikdy ani nebudeme dôstojní tajomstva prijatia Eucharistie. Ale tiež si musíme byť vedomí toho, že dôstojnejšími sa nestaneme, keď nebudeme prijímať, či budeme menej prijímať, aby sme sa mohli dôkladnejšie pripraviť k tomuto veľkému tajomstvu. Stále ostaneme nehodní!“ Podľa slov metropolitu Ilarijona je prípravou k prijatiu Tela a Krvi Christových „nie previerka svojej pripravenosti – dôstojnosti, ale práve naopak, vedomie svojej nedôstojnosti a hriešnosti, hlboká túžba po náprave života, čiže skutočné pokánie“.

Práve takéto duchovné nastavenie dovoľuje veriacemu pochopiť „paradox a tajomstvo Eucharistie, ku ktorej je potrebné pristupovať s pokáním, ale zároveň s radosťou“.

Ak máme prekonať „individualistickú paradigmu“, ktorú veriacemu človeku podsúva dnešný svet, skutočne musíme obrátiť pozornosť v našom cirkevnom spoločenstve na to „tajomstvo tajomstiev“ – Eucharistiu. A v prvom rade je pre nás potrebné odraziť sa od pôvodného významu gr. slova „liturgia“ – „spoločné dielo“, aby sme mohli dôjsť k zrozumeniu Eucharistie ako nášho zjednotenia sa s Christom, ale aj zjednotenia sa druh s druhom, jeden s druhým v spoločenstve Cirkvi, mystickom Christovom Tele. „Toto spoločenstvo, - zakončil vladyka Ilarijon, - je hlbšie než akékoľvek spoločenské, či rodinné puto, lebo je jednotou života v Christovi“.

spracoval otec Nikodim