Duchovné čítanie

11.02.2013 10:47

MYŠLIENKY SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO O VÝCHOVE DETÍ

 

Dňa 27. januára si svätá pravoslávna Cirkev pripomenula udalosť Prenesenia pozostatkov (moščí) sv. Jána Zlatoústeho. Ján Zlatoústy po grécky Chryzostomos bol veľký učiteľ a hierarcha Cirkvi, ktorý zomrel v r. 407 v meste Comana na mieste exilu, do ktorého bol odsúdený vďaka intrigám cisárovnej Eudoxie za smelé vyčítanie zlozvykov, ktoré panovali v Konštantínopole v cisárskom sídle. Prenesenie jeho čestných pozostatkov z Comany do Konštantínopola sa udialo v r. 438, tridsať rokov po smrti svätca, keď panoval syn Eudoxie, cisár Theodosius II. (408-450).

Chcel by som priblížiť niekoľko myšlienok z diela tohto vzácneho a výnimočného človeka, pretože ich hĺbka sa nás týka dnes tak, ako pred 1600 rokmi. Človek nemusí byť detský psychológ, aby zistil, koľko ťažkostí majú dnešní rodičia a aký žalostný je duševný stav dnešných detí, aké sú rozmaznané, agresívne, nezodpovedné, ako vyslovene neúctivé k starším, ako prejavujú kompletnú ľahostajnosť k majstrovským umeleckým dielam a literatúre, lačno konzumujúc mládežnícku subkultúru, ktorá sa na Západe nazýva - "kultúrou rocku – sexu - drog", ako sú závislé na peniazoch, bohatstve, materiálnych potrebách k dosiahnutiu úspechu ... Ale asi najviac smutné je to, že sa objavuje akýsi pocit fatálneho zlyhania u dospelých vo vzťahu k deformitám mládeže. Hovoria, že sa nedá s tým nič robiť, je taká doba, sú také okolnosti, dnes sú také deti. ... Všetci sa predsa drieme do roztrhania tela, len aby sme im, mladým, zabezpečili dôstojný život. Odkiaľ máme nájsť čas a silu aj na duchovné vzdelávanie a výchovu?

Šestnásť storočí pred nami takýchto "materiálne založených" rodičov poúčal sv. Ján Zlatoústy. "Často mnoho otcov robí všetko pre svojho syna, aby mal dobrého koňa, nádherný dom alebo drahé nehnuteľnosti, ale o to, aby mal dobrú dušu, sa stará iba máloktorý z nich. Práve tým sa narúša celý svet, celá spoločnosť" (Homília 60).

Všimnite si, že veľký učiteľ Cirkvi neváhal dať problému zlého rodičovského vychovávania celospoločenskú vážnosť. Môže normálne existovať celé spoločenstvo ľudí na zemi, môže, ako hovorí Zlatoústy, "život prežiť", ak stovky miliónov rozpustilých a nevychovaných detí vyrastú a stanú sa neľudskými, ba až zverskými dospelými?

"Preto je potrebné zamerať sa na to, aby deti boli bohatými nie striebrom a zlatom a podobne, ale aby boli bohatšie v zbožnosti, rozumnosti a ďalších cnostiach, aby netúžili po prepychu".

Tieto slová jasne vyvracajú súčasnú ideológiu spotreby, ktorej cieľom je zabezpečiť, aby ľudia od útleho veku pociťovali potrebu po mnohosti, prepychu, aby sa s dospievaním u nich stále viac prejavoval smäd po bohatstve, potešení, pohodlí, prepychu, aby zajtra chceli to, na čo dnes ani nepomysleli - a tak ďalej do nekonečna. Alebo skôr, do hrobu.

Bez ohľadu na duchovne škodlivé ideológie počas histórie sú na prvom mieste, tvrdil Ján Zlatoústy,  za výchovu detí zodpovední rodičia. "Vari som nedal tvojho syna od počiatku žiť s tebou, - spýta sa Boh, -  neustanovil som ťa jeho učiteľom, vychovávateľom, správcom a vodcom? Nedal som do tvojich rúk všetku moc nad ním? Akú môžeš mať výhovorku, ak si nevšímaš jeho neposlušnosť? Čo povieš na to? To, že je už bezuzdný a tvrdohlavý? Ale to si mal predvídať na začiatku, keď bol schopný sa obmedziť a bol ovládateľný, mal si ho poúčať, čo je správne, potrestať jeho duševné poklesky. Veď hovorí múdry: "Máte synov? Učte ich a ohýbajte ich krk v ich mladosti" (Kniha Sirachova. 7: 25).

Sv. Ján dáva príklad zo Starého zákona - kňaza Eliho, ktorého Boh potrestal za nedostatok prísnosti vo vzťahu k dospelým synom (!). Pre dnešných rodičov, ktorí sa obávajú prísne vychovávať deti, pretože je teraz v móde tzv. "nedirektívna pedagogika", je tento príklad viac ako aktuálny. "Mal dvoch synov tento Eli, ktorí sa oddali páchaniu zla. Neviedol a nenapomínal ich, alebo ak aj napomínal, tak nie s dostatočnou silou a s náležitou starostlivosťou. Nestačí však iba povedať, alebo povzbudiť, ale človek musí vštepiť veľký strach, aby zastavil nedbanlivosť mladosti. Podobne vychovávajú svoje deti aj mnohí dnešní otcovia: Pretože sa nechcú nejako dotknúť svojich synov, žijúcich bezstarostne a neslušne, často potom vidia, ako ich deti končia páchajúc ťažké trestné činy, sú odsúdení do väzenia, dokonca si v beznádeji siahajú na život. Lebo, ak ich nechceme trestať, prilipnú k zlým a skazeným ľuďom, priečia sa všeobecným zákonom a sú potrestaní pred očami všetkých, po takom procese končiacom na súde rozsudkom sa často hanbí a trpí celá rodina. A tak, ak sa my nestaráme o deti, potom ich vystavujeme zbytočnému nebezpečenstvu až životným tragédiám, ktoré často končia úplným pádom do priepasti hriechu".

Nie je to nič nové pod slnkom! Z vyššie uvedeného citátu je zrejmé, že zástancovia "nedirektívnej" pedagogiky sa vyskytovali už v IV. storočí.

Vyskytovali sa aj takí rodičia, ktorí, rovnako ako dnes, sa snažili zriecť zodpovednosti za výchovu detí, s odkazom na absurditu a márnosť výchovného úsilia. "Nehovor mi, že je nemožné obmedziť mladosť. Všetko zlo pochádza z našej nesvedomitosti, pretože od samého začiatku, už od raného veku, nevedieme deti k zbožnosti. Často ich pustíme na diskotéku, či do kina, no do chrámu ich málokedy nútime ísť".

V súčasnosti často počuť od pravoslávnych rodičov, že sa boja prikázať svojim deťom, aby chodili do chrámu. Takto ich však  môžeme odbiť od chrámu na celý život. A ak sa sami neprinútia? Prídu? Kto vie - možno prídu, alebo nie!!! A ak neprídu, aká sila ich v dnešnej životnej realite ochráni pred morálnym pádom?

Sv. Ján bol obzvlášť tvrdý na otcov, ktorí zanedbávali výchovu detí. Je ťažké si predstaviť, čo by povedal mnohým dnešným otcom! "Ako sa odvažuješ - pýtal sa nahnevane, - nazývať sa otcom, keď takto zrádzaš vlastné dieťa a nechávaš ho rásť v hriešnosti a nevychovanosti?" "Ak vidíte kohokoľvek, že ubližuje, či bije vaše dieťa, či sa nenazlostíte, ba priam častokrát nerozzúrite, až do nepríčetnosti a okamžite sa nevrháte ako dravá zver na toho človeka, len aby ste svoje dieťa uchránili? A keď vidíte, ako diabol každý deň premôže vaše dieťa, ako ho démoni vlečú k hriechu, akosi sa nebojíte, a neodvádzate svojho syna od toho divokého zvieraťa, diabla".

Dnes je veľmi nepopulárne vychovávať svoje deti v strachu. Hovorí sa, že v žiadnom prípade ich nesmieme strašiť akýmkoľvek trestom, a tobôž trestom Božím. Sv. Ján Zlatoústy mal opačné názory.

"Ak by strach nebol blahom, potom žiadni otcovia by nezverovali deti vychovávateľom a učiteľom v školách, ani by nejestvovali mestské rady so správcami mesta. Nič tak nepotlačuje hriech a nič nedáva rásť cnostiam viac než nepretržitý strach - bázeň. Preto, kto nežije v strachu - bázni, ten nemôže byť cnostný. Ak by strach, čiže bázeň nebola dobrá, Christos by nepovedal toľko mnohých a zdĺhavých poučení o večnom trápení a mučení pre hriešnikov. Strach nie je nič iné ako múr a oplotenie pred hriechom" (Homília 48).

Na záver ešte jedno poučenie pre nás, rodičov XXI. stor.: "Hoci by celý náš život bol nábožný a spravodlivý, budeme kruto trestaní na poslednom súde, ak sa nestaráme zo všetkých síl a možností o spásu duší našich detí. Deti – tie nemáme náhodou. Sú darom Božím. Sme zodpovední za ich spasenie".

 

spracoval jerej Marek Gubík

26.12.2012 10:38

S NAMI BOH, ČUJTE VŠETKY NÁRODY...

... aká radosť rozpaľuje srdce človeka, keď chrámom znie naše mocné volanie

– S NAMI BOH! ČUJTE VŠETKY NÁRODY A KLAŇAJTE SA MU! LEBO, S NAMI BOH!

V tomto čase si pripomíname a slávime jednu z najdôležitejších udalostí ľudskej histórie – príchod Syna Božieho a nášho Spasiteľa na tento svet. Keď však o tom hovoríme, treba sa nám neustále, nanovo pýtať – Prečo vlastne prišiel? Z čoho nás prišiel spasiť? Pred čím zachrániť?

V prvých riadkoch Matúšovho evanjelia, ktoré v týchto dňoch čítame, nám Hospodin hovorí, prečo prišiel – Prichádza, aby vyslobodil ľudí z ich hriechov (por. Mt 1, 21). Lebo hriech je prameňom každého zla vo svete. Myslím, že nie je potrebné uvádzať príklady, ktoré dennodenne svedčia o tejto krutej skutočnosti. A čo je ešte krutejšie, že všetko toto zlo vychádza z ľudského srdca.

A tu prichádza k nám Hospodin, aby nás znova pozval na cestu dobra, z ktorej sme zišli v Raji. Pozýva nenásilne, nie cez strach z trestu, ale skrze lásku. Preto aj do tohto sveta prichádza ako bezbranné Dieťa, Ktorému nebol kto otvoriť dvere svojho domu a nakoniec, ani len v hostinci nebolo pre Neho miesta. Do dnešného dňa sa takto Boh obracia k človeku – pokorne, ticho a skromne. Dokonca v poslednej knihe Biblie, v Zjavení sv. Jána, čítame Hospodinove slová plné lásky k nám: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou“ (Zjav 3, 20). Ako pútnik stojí pred dverami a prosí. Keď však otvoríme tieto dvere, ktoré sa dajú otvoriť len z vnútornej strany nášho srdca – v tej chvíli vpúšťame Boha do svojho života. ... No, ... môžeme Ho aj nevpustiť, zabarikádovať sa pred Ním a žiť si „tak, ako všetci ostatní“ – so svojimi záujmami, radosťami i trápeniami a vôbec sa netrápiť nad tým, ako a kvôli čomu bol stvorený tento svet. Zamysleli sme sa nad tým niekedy? Svet bol stvorený pre dobro, pre krásu, pre lásku, šťastie a radosť – Preto aj hlavná kniha Biblie sa nazýva „Evanjeliom“., čo v preklade z gréčtiny znamená „Radostná Zvesť“.

Táto Radostná Zvesť sa začína Božím príchodom k nám. Áno, Boh prišiel skutočne k nám – S nami Boh! Nech to počujú všetky končiny zeme..., lebo s nami Boh! Prichádza ako jeden z pomedzi nás, dokonca, ako posledný spomedzi biednych, pre ktorého sa nenašlo miesta v ľudskom obydlí, len v kútiku chladnej maštale pre dobytok. Prečo si vybral tento spôsob? Veď ako Boh mohol prísť ako panovník, veľmož, teológ – ako hocikto iný mocný a slávny. On však prišiel ako posledný bedár, aby nikto z ľudí nemohol povedať – „Christos prišiel pre tých, či tamtých, bohatých a mocných, ... len nie pre mňa...“ Nie, On prišiel pre každého, aj toho najposlednejšieho bedára zaodetého do handier a bez strechy nad hlavou.

Lenže ani Jeho príchod nebol ako z rozprávky, - „odrazu sa zjavil a bol tu“., ale predchádzala ho dlhá história konkrétnych ľudí s konkrétnymi ľudskými osudmi, o čom nám svedčí Evanjelium nedele pred Christovým Narodením: Abrahám splodil Izáka, Izák splodil Jákoba, Jákob splodil Júdu, atď. (por. Mt 1, 1*). Dnes pre mnohých, a hlavne ľudí, ktorí nie sú tak veľmi znalí histórie mystéria spásy, sa táto časť Evanjelia môže zdať nepochopiteľná. Ale evanjelista Matúš, ktorý je autorom týchto riadkov, ich písal pre spoločenstvo židov, ktorí uverili v Isusa, ako Mesiáša a Spasiteľa, Ktorý prišiel nastoliť nový poriadok sveta, poriadok založený na pravde, láske a dobre. A práve pre týchto ľudí, prvých kresťanov obrátených zo židovstva, bol veľmi vážny rodokmeň, ktorý im dával odpoveď na otázku: Kto je ten, v ktorého uverili? Odkiaľ je? Kto sú jeho predkovia? Preto aj Matúš začína celú túto históriu od Abraháma, otca vyvoleného národa, človeka, ktorému Boh prikázal: „Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom a požehnám ťa“ (Gn 12, 1-2). Od tohto človeka viery vychádza jeho predlho očakávaný syn. Boh v Abrahámovej hlbokej starobe plní Svoje zasľúbenie, aby ukázal Svoju moc, ale aj vernosť Svojmu slovu – i rodí sa Izák. Izákovi sa rodia dvaja synovia a tak ďalej a ďalej sa dokumentujú potomkovia z pokolenia Júdovho až do Christa, nášho Spasiteľa.

Týmto nám Písmo ukazuje na veľmi dôležitú vec, že celá táto cesta k spaseniu, a tým aj k príchodu Spasiteľa, nedeje sa bez účasti, spolupráce človeka. Účasť človeka bola nevyhnutná k tomu, aby pravda Božia mohla vstúpiť do sveta. Akú veľkú dôveru skladá Boh v človeka, keď ho robí spolupracovníkom v tajomstve vykúpenia! Boh nás potrebuje ako spolupracovníkov, aby cez naše rozhodnutie sa pre dobro, zapálil sa vo svete impulz premeny celého nášho sveta. Preto tento dlhý zoznam mien Christových predkov, ktoré sa javia ľudským materiálom k realizovaniu Božieho úmyslu zachrániť svet a človeka, ktoré sa naplňuje príchodom Božieho Syna, Isusa Christa na túto zem.

Matúš v krátkosti pripomína to, čo dopodrobna vyrozprával Lukáš – príbeh o narodení Dieťaťa Panny Márie, Ktoré nazvali Isusom. V krátkosti svedčí, že sa ukázalo, že Mária, ktorá bola ešte len zasnúbená Jozefovi, čaká dieťa z Ducha Svätého. Jozef, muž spravodlivý, predpokladá, že mu bola nevernou, ale vo svojej dobrote ju nechce vydať na smrť, ale chce ju tajne prepustiť. No ešte len premýšľal nad tým, zjavil sa mu vo sne anjel Hospodinov, ktorý mu zvestoval Boží úmysel: „Neboj sa prijať Máriu za ženu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš Mu meno Isus (hebr. Jehošua., grec. Iésus); lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (por. Mt 1, 19 – 21). Matúš nám ďalej vysvetľuje, že všetko to sa stalo, aby sa naplnili slová proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Emanuel; čo v preklade znamená – S nami Boh!“ (por. Iz 7, 14). Meno, o ktorom hovorí prorok Izaiáš, - Emanuel – skutočne znamená „S nami Boh“, a meno, ktorým Ho nazvali - Isus, - znamená „Boh spasí“. Kým meno Emanuel ukazuje na skutočnosť, ktorá sa narodením Isusa udiala, čiže Boh zostúpil k nám – „S nami Boh“., Meno Isus, ktoré anjel prikázal Jozefovi, aby dali dieťaťu, zase ukazuje na veľkú úlohu, ktorú prišiel vykonať „spasiť svoj ľud od jeho hriechov“. „Vtedy Jozef vstal a urobil tak, ako mu prikázal anjel Hospodinov“ (Mt 1, 24). Ďalšia vec, ktorú si len ťažko vieme predstaviť - ako risk podstúpila Mária, keď dala súhlas, aby sa stala Matkou Božieho Syna. Dobre vedela, čo jej hrozí. No veriac v Boha a vediac, že Boh sám nájde spôsob ako zachrániť Ju samu i Dieťa, uveriac slovám anjela hovorí: „Hľa, služobnica Hospodinova, nech sa mi stane podľa Tvojho slova“ (Lk 1, 38). A nakoniec, ako končí tento príbeh? Písmo nám dáva odpoveď – „(Jozef) prijal Máriu za ženu, neobcoval s ňou, kým neporodila syna, a dal Mu meno Isus“ (Mt 1, 25). Tým, že Jozef dal Dieťaťu meno, prijal Ho za syna a tým sa Isus zapísal do celého dlhého rodokmeňa tých, o ktorých Boh dal prísľub Abrahámovi: „Urobím ťa veľkým národom, a požehnám ťa“ (Gn 12, 1-2). Vtedy zobral na seba všetky ľudské osudy – spravodlivých i hriešnikov, ľudí mužných, nebojácnych, no i ustráchaných, - to všetko ľudské, čo niesol život týchto ľudí, z „koreňa“ ktorých Sám vzišiel, i všetko to naplnil Svojim Božstvom, Svojou milosťou. V Isusovi sa naplnili všetky snahy a túžby Jeho predkov podľa tela, ktoré Boh použil na naplnenie Svojej vôle.

Kiež by sme si dokázali stále viac a viac pochopiť význam tohto všetkého – tej veľkolepej udalosti, príchodu Spasiteľa na svet. Udalosti, ktorá pre svet, človeka, odkryla úplne nové dimenzie, novú cestu – nie cestu strachu a násilia, ale cestu dobra, lásky, odpustenia, ... všetkého toho, čím žil Sám Hospodin Isus Christos tu medzi nami. Nech Hospodin požehnáva každého z nás, aby naše srdcia zahoreli túžbou ísť touto cestou – cestou nasledovania Christa.

 

Všetkým návštevníkom našej webovej stránky, našim čitateľom, Vám a Vašim rodinám, požehnané prežitie sviatkov Christovho Narodenia a všetko dobré do Nového Roku 2013, v hojnosti Božieho požehnania praje jerej Dušan N. Tomko

publikované v Prameni XII/2012

 

06.09.2012 19:01

Narodenie Tvoje, Bohorodice Devo, prinieslo radosť celému svetu...

otec Nikodim

„Narodila sa nám dcérka!“ … nádherná fráza z ľudského života. Ale, aké slabé, nevýstižné sú tieto slová, ak nimi chceme vyjadriť udalosť, ktorá sa udiala pred 2-tisíc rokmi v bohabojnej rodine Joakima a Anny, keď sa im narodila dlhoočakávaná, v slzách vymodlená Dcérka.

Teraz sa k Nej obraciame slovami – Presvätá Bohorodice, Deva Mária, Matka Božia... Ale vtedy, v kolíske, to bolo malé, obyčajné Dieťa, ktoré čistým, úprimným pohľadom pozeralo na svet, do ktorého prišlo. Staručkí rodičia s radosťou pozerali na Ňu a ďakovali Bohu za radosť, ktorú im daroval v ich starobe. V tropáre Narodenia Bohorodičky spievame: „Narodenie Tvoje, Bohorodice Devo, prinieslo radosť celému svetu“. A skutočne, narodenie tohto Dievčatka nielenže prinieslo radosť svetu, ale učí nás mnohému, ... skromnosti, tichosti duše.

V dobe, kedy sa vytrácajú príklady nasledovania, kde niet učiteľov, ktorí by dokázali potiahnuť národ za sebou, naučiť ich dobru, utvrdiť vieru v srdciach, je nám ešte viac potrebné obrátiť svoj zrak k tejto Dcére Zeme, ktorá sa stala Matkou nášho Spasiteľa, od ktorej sa môžeme naučiť naslúchať Božiemu hlasu a v pokore plniť Božiu vôľu. Ale aj v Jej rodičoch, sv. spravodlivých Joakimovi a Anne máme nádherný príklad k nasledovaniu, a to hlavne v rodinnom živote. Veď každý ich krok nám môže byť lekciou – lekciou pokory, lásky, nádeje a viery. Keď ich podceňovali, že sú bezdetní, oni to s pokorou znášali. Nazývali ich spravodlivými, ale oni sami sa považovali „za najhriešnejších na svete“. Ich vlasy sa už beleli starobou, ale oni nestrácali vieru a nádej. Pokorné srdce darovali Hospodinovi a On, Milostivý Boh, ich obdaroval darom, ktorý priniesol radosť nielen im, ale celému svetu – tým, že im požehnal Dcéru, ktorá sa z Blahodate Božej stala Matkou Mesiáša Isusa Christa.

Máme tak krásne vzory pre rodinný život, ktoré môžeme nasledovať., máme tak veľkých orodovníkov pred trónom Hospodina Boha a my, ktorí žijeme v dobe, keď tradičná, Bohom blahoslovená rodina, je utláčaná na periférium spoločnosti, keď sa na ňu z každej strany valia búrky novopohanského spôsobu života, ... sa tak málo obraciame s prosbou o pomoc k týmto veľkým príkladom manželského, rodinného života. Prečo sa toľké manželstvá rozpadávajú? Prečo prechádzajú toľkými skúškami? Lebo svoje manželstvo, svoju rodinu, nezverujeme pod omofor Presvätej Božej Matky, neprosíme Ju o pomoc v modlitbách, keď sa vkrádajú problémy. Prečo nenačrieme z bohatstva, ktoré nám ukazuje rodinný život sv. rodičov Božej Matky Joakima a Anny, nekľakneme pred ich ikonu a neprosíme, aby nám pomohli a ukázali cestu? Presvätá Božia Matka, spravodlíví Joakim a Anna i ďalší svätí, by sa nám ponáhľali s pomocou, keby sme ich s vierou o to prosili a v ich živote by sme našli odpovede na otázky, ktoré hľadáme u psychológov, v súčasných učebniciach pedagogiky, či seminároch o rodine, manželstve, výchove...

Narodenie Presvätej Bohorodičky lúčom blahodate Božej osvietilo tento svet. Svet, ktorý očakával milosť spasenia. Jej narodenie sa stalo vyplnením rajského prisľúbenia, že príde Dcéra z Evinho pokolenia, ktorej potomstvo pošliape hadovu hlavu. Dnes prišla do sveta naša nádej a viera, že máme pred Bohom mocnú Zástankyňu, lebo toto malé Dievčatko, ktoré dnes Joakim a Anna zložili do kolísky, sa stalo Matkou nášho Boha a Spasiteľa.

Narodenie Presvätej Devy Márie bolo aj vyplnením horlivej modlitby Joakima a Anny, ktorí roky na kolenách so slzami prosili Hospodina Boha, aby im daroval potomka., ... v slzách, na kolenách, celých dlhých pädesiat rokov. Pädesiat rokov sa s pokorou modlili a vtedy Boh vypočul ich modlitbu. A čo my? Ako rýchlo ustávame na modlitbe? Chceme všetko hneď, teraz. A keď to neprichádza, hneď Bohu vyčítame, koľko sme Mu žertvovali, koľko sviec sme spálili, koľké hodiny sme strávili na kolenách...

„Uponáhľaní, netrpezliví, maloverní, o čo prosíte, akých darov žiadate Boha?“ – hovorí Hospodin. „Hľadajte najprv Cárstvo nebeské a ostatné vám bude dané. Hľadajte najprv spásu svojej duše“.

Príklad Presvätej Bohorodičky, sv. Joakima a Anny, nás práve učí ako uveriť Bohu, ako sa oddať do Jeho náručia, ako načúvať Jeho hlasu a hlavne, ako odpovedať na Jeho volanie – na kolenách, v pokore, so slovami: „Hľa, služobnica Hospodinova. Nech sa mi stane podľa Tvojho slova“.

Prosme Presvätú Božiu Matku, sv.spravodlivých Joakima a Annu, aby oni viedli naše rodiny, naše manželstvá, aby učili našu mládež, aby ochraňovali naše dietky a pred trónom Milostivého Hospodina Boha vyprosili nám, našej zemi, hojnosť Jeho blahodate.

 

06.09.2012 10:28

LIEČIVÁ SILA CHRÁMOVÉHO ZVONU

Človek, ako súčasť tohto pozemského sveta, žije v systéme biosféry. Tak to určili vedci, ktorí taktiež určili rozpätie hraníc tejto sféry života, čiže biosféry. Rozprestiera sa 15 – 18 km nad zemou a 3 km pod zemou. Pod jej úrovňou je pevný obal zeme (litosféra) a nad ňou je noosféra (od gr. sl. rozum, čiže sféra rozumu).

V časti biosféry, v ktorej žije človek, existuje Bohom stvorená sféra zvuku. Lenže okrem zvuku existuje aj šum. Súčasné vedecké bádania len potvrdzujú staré známe, že zvuk sám o sebe pôsobí blahodárne, ozdravujúco, na každú živú bunku, zatiaľ, čo šum pôsobí ničivo. Je na zamyslenie, že dnešné ľudstvo tak nadšene mení zvukosféru na „šumosféru“ (pr. rock, techno a ďalšie podoby modernej hudby).

V posledných rokoch sa medzi iným robili výskumy pôsobenia zvuku chrámového zvonu. Vedci totiž zistili, že zvony pravoslávnych chrámov vydávajú vysokú ultrazvukovú rezonanciu, ktorá na báze ultrazvuku očisťuje okolitý priestor. Keď by sa znásobila intenzita tejto sily, dávalo by to možnosť pre vytvorenie pozitívnych podmienok pre život., poeticky povedané vytváranie Harmónie v prírode.

Do 30-tych rokov 20 stor. bolo v bývalom Sovietskom zväze vyše 1270 monastierov., do boľševickej revolúcie bolo na teritóriu cárskeho Ruska, Ukrajiny a Bieloruska vyše 80 tis. pravoslávnych chrámov. Fakticky sa celá krajina nachádzala pod zvukovým ochranným krytom chrámových zvonov. Po revolúcii to bolo všetko zruinované.

Z bádaní prof. O. Čiževského sa dozvedáme, že miesta, kde bolo mnoho pravoslávnych chrámov so zvonmi, nikdy neboli nepostihnuté žiadnymi epidémiami. Vírusy, ako molekulárne štruktúry, pôsobením ultrazvuku, ktorý vzniká pri zvonení, jednoducho hynú. To sa vzťahuje na všetky vírusy chrípky, moru, cholery, týfusu, šarlachu a iných chorôb. Bolo dokázané, že vírus moru pri pôsobení 12 oktánového zvona hynie do vzdialenosti 7 km. Pôsobením zvona hynie tyčinka týfusu za niekoľko sekúnd, dokonca praská jej obal. Bádania takisto dokázali, že stačí v miestnosti rozzvoniť 6 malých zvončekov a dochádza k sterilizácii ovzdušia.

Ruskí vedci na podstate meraní špeciálnymi prístrojmi v okolí svätých miest zistili, že tieto miesta vyžarujú ohromnú duchovnú energiu, nenahraditeľnú pre život človeka.

Člen Ruskej akadémie vied, F. Šatunov, píše – v Novovolžskom sobore odmeriavali duchovnú energiu kríža počas paschálneho bohosluženia. Výsledok bol ohromujúci – každý centimeter vyžaroval niekoľko kilowattov za sekundu. Ďalej meranie ukázalo, že vertikálna os kríža prijíma duchovnú energiu z noosféry (sféry rozumu), zatiaľ, čo horizontálna os ju vyžaruje do okolia. Epicentrom tohto duchovného toku je kupola chrámu, a hlavne kríž na kupole. K najväčšiemu vyžarovaniu tejto Božskej energie cez kríž dochádza počas bohoslužieb, v čase veľkých sviatkov, a hlavne v čase konania Eucharistie.

Kandidátka prírodných vied T. Rešetniková niekoľko rokov viedla výskumy v peščerach Kyjevo-pečerskej Lavry, kde sú uložené mošči svätých. Práve tu dala po černobiľskej havárii naklíčiť pšenicu zo zamorenej oblasti, ktorá bola zasiata a podrobená výskumu. Zrno z tejto pšenice, ktorá klíčila blízko ostatkov svätých, ako sa ukázalo, neobsahovalo žiadne rádionuklidy.

V 80-tych rokoch vedci Kaznačejev i Sočevanov rozpracovali teóriu mikroleptonu -  mikročastíc, na podstate ktorých, ľudovo povedané, fungujú magnetické polia zeme, kozmu, človeka. Tieto častice sú vyjadrením sily, ktorá pôsobí aj na fungovanie buniek živých organizmov. Podarilo sa im dokonca vyčísliť aj rezonanciu pozitívneho pôsobenia mikroleptonov na človeka a to v rozpätí 0,2 – 1,2 Hz (hertz), ktorú už vtedy, v čase vedeckého ateizmu, títo dvaja vedci označili ako REZONANCIU BOŽEJ LÁSKY, ktorá na nás pôsobí a spôsobuje to, že sa cítime šťastní a spokojní.

Na podstate Božej lásky funguje Božia Cirkev. Skrze Cirkev, sv. Tajiny, Boh napĺňa Svojimi milosťami skutočne veriacich, ktorí sa snažia žiť podľa Božích prikázaní., ktorí neprichádzajú len občas do chrámu, ale žijú s chrámom, žijú bohoslužobným a sviatostným životom. A keď hovoríme o chrámovom zvone, aj podľa výskumu - práve ľudia, ktorí sú často v jeho blízkosti, ktorých v chráme oslovuje jeho hlas, práve tých obchádzajú choroby dnešnej doby (onkologické choroby, alergie atď.) a dožívajú sa krásneho veku, odchádzajúc z tohto sveta pokojne, prirodzenou smrťou. Tieto skutočnosti ešte v 80-tych rokoch 20 stor. potvrdili moskovskí a krymskí fyzici.

Veda nevyvracia vieru. Práve naopak, potvrdzuje veľkosť Premúdreho Hospodina Boha, Ktorý stvoril a riadi svet. O tom svedčia aj výskumy, či už o sile chrámového zvonu, posvätných miest, modlitby, ikon ... Veda je ohraničená meraniami prístrojov a výpočtami spísanými do vzorcov a tabuliek, lenže viera nám odkrýva nekonečné hranice Božieho sveta. Viera v Hospodina Isusa Christa, ... viera, ktorá uzdravovala chorých, vyháňala besov, kriesila mŕtvych. Táto viera má aj dnes silu liečiť choroby nášho tela i našich duší, ... možno aj hlaholom zvonu, ktorý sa práve rozoznel na našom chráme a všetkých nás volá poďakovať Stvoriteľovi za všetky Jeho milosti a prosiť Ho o požehnanie.

Kým hlas zvonu nášho chrámu bude znieť v našich srdciach, dovtedy bude mocný pravoslávny národ!

pripravil jerej Dušan N. Tomko

 

15.09.2012 22:18

PRVÉ KÁZANIE NA BREHU JORDÁNU...

jerej Dušan N. Tomko

Pred tým, než Hospodin Isus Christos začal Svoju spásonosnú misiu medzi ľuďmi, vystúpil na Jordáne sv. Ján, ktorý tam kázal o pokání, krstil a ohlasoval skorý príchod Mesiáša – Božieho Baránka, Ktorý sníme hriech sveta, - Ktorého nakoniec aj pokrstil v Jordánskych vodách.

Ján, tak ako aj neskôr Hospodin Isus Christos, začínajú svoje kázanie, pôsobenie, tými istými slovami: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo Kráľovstvo Nebeské“.

Kráľovstvo Božie, ako neskôr hovorí Spasiteľ Pilátovi, nie je kráľovstvom z tohto sveta. Kráľovstvo Božie je najdokonalejšou harmóniou lásky., je to spoločenstvo, ktoré zjednocuje Boha a ľudí dokonalou láskou. Ale, aby sme mohli dosiahnuť toto Kráľovstvo, hovorí Hospodin, je nám nevyhnutné pokánie.

„Pokánie“, to nie je len jeden moment „zmierenia“, pokánie musí byť spôsobom myslenia, ktoré vedie ku každodennému odhodlaniu odtrhávať sa „od jedného a smerovať k druhému“. Je toho veľmi veľa, od čoho je potrebné odtrhnúť sa, keď sme si vybrali život s Bohom a s inými ľuďmi v Kráľovstve Božom. V prvom rade je treba snažiť sa z nášho života vytrhnúť egoizmus, sebalásku. Vytrhnúť sa z vlastných falošných predstáv o sebe samom, že všetko sa musí točiť okolo nás a slúžiť nám. Christovo Evanjelium nás učí, že hoci stojíme v centre, ale len preto, aby sme my slúžili všetkým. Musíme sa odtrhnúť od všetkého toho, k čomu priliplo naše srdce., od všetkých pút, ktoré nie sú láskou, ale skôr počarovaním. Putá musia byť nevyhnutne strhnuté – lebo sa inak ťažko dokážeme stať slobodnými. Len v skutočnej slobode, - o ktorej hovorí Christos, - môžeme vstúpiť do Božieho Kráľovstva lásky.

Je mnoho toho, od čoho je nám treba odpútať sa., ale je aj prečo, aby sme sa podujali k tomuto rozhodnutiu. A tým „prečo“ je Sám Boh, náš Spasiteľ a Osloboditeľ, Ktorý túži, aby každý z nás sa stal v plnej miere ČLOVEKOM A PRIJAL ŽIVOT, PRE KTORÝ SME BOLI POVOLANÍ NA POČIATKU V RAJI. o tom bolo Jánovo kázanie pri Jordáne, o tom bola Christova spásonosná misia medzi nami – KAJAJTE SA, ... LEBO SA PRIBLÍŽILO KRÁĽOVSTVO BOŽIE – ODTRHNITE SA Z POROBY A PÚT OČÍ, UŠÍ, SRDCA, CHORÝCH VZŤAHOV, ... LEBO SÁM HOSPODIN STOJÍ A KLOPE NA DVERE NÁŠHO SRDCA, ABY NÁM DAL ŽIVOT VEČNÝ., ŽIVOT V PLNOSTI SLOBODY A V BOŽEJ PRÍTOMNOSTI!

Denne nám znie Božie slovo, ktoré sa pokúša doklopať na naše srdce, snaží sa nás viesť ako deti cestou života. Ako hovorí prorok – V ten deň, keď začujeme ten hlas, nezahlušujme ho v sebe, - ale otvorme svoje srdcia, dovoľme mocnému Božiemu slovu upevniť Boží trón v našej duši a premeniť nás v skutočné chrámy Živého Boha.

Ďalším, povšimnutia hodným, momentom misie na brehu Jordánu bol samotný „hlas znejúci púšťou“. Keď sa totiž Jána pýtali kým je, - sám o sebe hovoril, že je „hlasom volajúcim na púšti“. Každý jeden z nás, ktorí sa hlásime, že sme Christovi, by sme mali byť takým „hlasom volajúcim v púšti tohto sveta“. Nie egoistickým hlasom, ktorý sa svetom derie hlava-nehlava a kričí „TU SOM“, ale práve podľa príkladu sv. Jána Krstiteľa, ktorý nezacláňa Christov obraz sám sebou, svojimi dobrými, či zlými vlastnosťami, ale je tak jednoducho priezračný, aby skrze neho bolo vidieť prichádzajúce Slnko Pravdy, Christa., ... aby aj v nás a skrze nás, tento svet uzrel Hospodina. Aby náš hlas bol hlasom Božím, ktorý bude pozývať všetkých k životu večnému.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, k čomu sme vlastne povolaní a každý sám si odpovedzme na to, či v tej chvíli, kedy nám znejú slová prvého Jánovho kázania a Christovho volania k pokániu, nebolo by treba aj nám začať svoj život, svoj vzťah s Bohom, nanovo, - tak, ako to urobili mnohí, ktorí vo svojej dobe stretli sv. Jána pri Jordáne, či Isusa z Nazareta.

 

15.09.2012 22:03

Zázrak v našom živote

Ruský archimandrita Dositej vydáva toto svedectvo: Bolo to ešte v r. 1911., v čase, keď som študoval v Petrohradskej duchovnej seminárii. Medzi spolužiakmi sme súťažili, kto bude lepšie kázať. Každý z nás kázal dobre, mnohým sa kázne páčili., ale skutočné viera v týchto kázňach chýbala, - vyznáva archim. Dositej. Boli síce prepracované, ale chladné, bez tej skutočnej, spaľujúcej a očisťujúcej viery. Dostali sme ponuku ísť na slávnosť odkrytia mošči sv. biskupa Joasafa, belgorodského. Ale nikomu z nás sa tam veľmi nechcelo. Všetci sme boli presvedčení, že je zbytočné ísť pozerať na národ čakajúci iba na zázrak - na nejakú senzáciu. Nakoniec sme sa vybrali žrebom a vylosovaný som bol práve ja. Vôbec sa mi tam nechcelo.

Keď som tam prišiel, - pokračuje archimandrita, - vo svojom vnútri som cítil nepokoj. Pozeral som, čo sa dialo., zo všetkých strán Ruska prichádzali chorí, kaliky, toľko utrpenia, bolesti, že bolo až ťažko pozerať. Ťažko si len predstaviť ten pohľad - tisíce a tisíce chorých, slepých, posadnutých. Ležali po obidvoch stranách cesty, kade mali niesť ostatky svätého Joasafa. Stál som tam nepokojne, nič som neočakával od tejto chvíle. Zaujal ma však jeden postihnutý človek. Len pohľad na neho s človekom zachvel., úplne skaličený, pokrútený. „ ... Čo môže získať tento človek., môže mu niečo vôbec pomôcť?“ - lietali mi hlavou myšlienky.

Zrazu vyniesli sv. ostatky a vtedy som videl niečo, čo som nikdy nevidel a asi ani neuvidím. Skoro všetci chorí po celej dĺžke cesty sa uzdravovali - slepí videli, hluchí počuli, nemí začali rozprávať a kričať od radosti, kalikám sa vyrovnávali pokrútené končatiny. Od úžasu a údivu som sa triasol, keď som sledoval to, čo sa dialo naokolo. Nespúšťal som zrak z postihnutého človeka oproti mne. Keď sa truhla s ostatkami priblížila k nám, on roztiahol ruky, ozvalo sa strašné prašťanie kostí a on sa s námahou postavil na nohy. Pribehol som k nemu a spolu sme plakali. Aj mňa sa dotkol zázrak - do Petrohradu som sa vrátil ako nový, veriaci človek.

Tento úžas, o ktorom hovoril archim. Dositej, úžas z pocitu blízkosti Boha, denne zažívali Christovi súčastníci, Jeho učeníci, apoštoli., to isté pocítili učeníci sv. Jána Krstiteľa, keď ich poslal s otázkou za Christom, aby sa Ho opýtali - „Či On je Ten, Ktorý má prísť? Či treba čakať iného?!“ A On im odpovedal: - „Choďte k Jánovi a povedzte mu, čo ste videli: slepí vidia, hluchí počujú, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, mŕtvi vstávajú a všetkým sa zvestuje Evanjelium“ (Lk 7, 20 – 22).

Aj v tomto čase, v jednom z popaschálnych evanjelií nám Božie slovo hovorí o jednom z Christových zázrakov. Hospodin zdvíha z postele - z choroby človeka, ktorý bol dlhé roky spútaný chorobou. Počujeme, ako Zmŕtvychvstalý Christos vstupuje do života človeka, aby ho uzdravil, aby ho vyliečil a oslobodil od všelijakých pút, ktoré ho trápia., ABY UKÁZAL, ŽE ON JE HOSPODIN ŽIVOTA A SMRTI, ŽE ON JE HOSPODIN - PÁN KAŽDEJ SITUÁCIE, AJ TEJ, KTORÁ SA JAVÍ BEZNÁDEJNÁ. Hospodin úplne mení život človeka, ktorý bol do toho času odkázaný len na milosť, či nemilosť iných - a zrazu je zdravý, samostatný,  A JE IBA NA ŇOM, AKO ODPOVIE NA TÚTO MILOSŤ BOŽIU. ČI BUDE ĎAKOVAŤ BOHU A BUDE ŽIŤ PODĽA BOŽEJ VÔLE, ABY TAK VYJADRIL BOHU SVOJU VĎAKU, ALEBO NA TO SKORO ZABUDNE - ako to my ľudia často robíme a berieme to ako samozrejmosť, či „náhodu“.

V každom prípade vidíme, kedy Hospodin prichádza k človeku s milosťou zázraku., vidíme, že veľmi dôležitú úlohu zohráva jedno slovo, slovo VIERA - „Tvoja viera ťa zachránila., ... len ver a budeš zachránený“. Isus Christos, Ten istý včera, dnes i zajtra! Tak ako v minulosti, tak aj teraz robí zázraky v našom živote, a aj dnes je nevyhnutné to isté slovo - VIERA. Aj dnes Hospodin robí zázraky (tak, ako vtedy), ale nie pre zázrak sám, pre senzáciu, ALE PRE NAŠE DUCHOVNÉ ZBUDOVANIE.

My častokrát máme nezdravý pohľad na zázrak, očakávame  niečo veľké - chodenie po vode, možno lietanie vo vzduchu, niečo, čo vzbudzuje senzáciu. Lenže naša duchovnosť nemá spočívať na hľadaní zázrakov, hľadaní senzácie, ale na pravej, neochvejnej VIERE V HOSPODINA ISUSA CHRISTA., NA TEJ VIERE, KTORÁ MÁ MOC UZDRAVIŤ, ZACHRÁNIŤ - A PRÁVE V TEJTO VIERE UVIDÍME, ŽE CELÝ NAŠ ŽIVOT, KAŽDÝ JEDEN DEŇ JE ZÁZRAKOM.

Skutočný Boží zázrak je ten, ktorý v nás buduje VIERU a vedie nás k POKÁNIU. Pravý zázrak nás vedie k ÚPLNEJ ZMENE A NÁPRAVE ŽIVOTA - TAK, ŽE NÁS MENÍ ZO STARÉHO, HRIEŠNEHO, ČLOVEKA, NA ČLOVEKA NOVÉHO, BOŽIEHO. TOTO JE SKUTOČNÝ ZÁZRAK, PO KTOROM BY SME MALI TÚŽIŤ, O KTORÝ BY SME MALI PROSIŤ HOSPODA BOHA. A On nás vypočuje !!! Na koľkých miestach počas Svojho pozemského života prišiel k človeku, sklonil sa k nemu, vyviedol ho z choroby, diabolského spútania, keď ho človek s vierou prosil - „Hospodi, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou“. A aj keby naša viera nebola až taká pevná, ale túžili by sme sa zmeniť, ani vtedy nás Hospodin neopustí. Musíme však o to prosiť., tak, ako otec v Evanjeliu, ktorý prišiel za Christom, aby zachránil jeho syna a Isus mu hovorí „VER!“ Tento utrápený otec, ktorý už pochodil po všetkých lekároch, šarlatánoch, ktorý už stratil vieru, že jeho syn vyzdravie, zrazu v Christovi vidí poslednú nádej a hovorí: „HOSPODI, POMOŽ MOJEJ NEVIERE!“ A vidíme, Hospodin uzdravuje chlapca, dáva mu nový život, a takisto aj jeho otcovi.

Nehľadajme znamenia, nehľadajme zázraky pre nich samé, lebo je to dokonca nebezpečné pre náš duchovný život, aby sme neprepadli do démonských lákadiel, ktoré sa snažia napodobňovať Boha a Jeho skutky, lenže sú len falošným pozlátkom. Ale túžme po pravom Božom zázraku, ktorý vedie k ZMENE ŽIVOTA - ZMENE ŽIVOTA CEZ POKÁNIE, KTORÉ NÁS VEDIE K HOSPODU BOHU.

NAJVÄČŠÍ ZAZRAK, KTORÝ VSTÚPIL DO ŽIVOTA ČLOVEČENSTVA - BOLA A JE PASCHA CHRISTOVA !!! Pascha, ktorej už význam slova znamená PRECHOD -  prechod starozákonného Izraela z otroctva do slobody Zasnúbenej zeme., ale aj náš prechod - prechod každého jedného z nás, ktorý uveríme Bohu a prijmeme Jeho pozvanie stať sa Božími deťmi a dedičmi Božieho kráľovstva. Náš prechod z otroctva hriechu k slobode v Bohu, náš prechod spod vlády smrti do radosti Christovho zmŕtvychvstania.

Druhým najväčším zázrakom je OBRÁTENIE HRIEŠNIKA.  Ako hovorí Hospodin - „vtedy sa anjeli v nebi radujú“, ... lebo vtedy mäkne najtvrdšia skala - ľudské srdce a z otroka pekla sa stáva Božie dieťa a dedič Nebeského kráľovstva.

Z mnohých životných príbehov by sme mohli svedčiť o tom, že Hospodin Boh neopúšťa človeka, ale mu stále prichádza s pomocou, neraz aj s milosťou veľkého zázraku, keď vidí, že je to potrebné k našej spáse - uzdravenie, zvláštna pomoc a ochrana Božia v nebezpečenstve, či to tiché nenápadne Božie blahoslovenie, ktoré nás sprevádza v našom živote.

Keď sme vo svojom živote pocítili tú veľkú milosť, že Boh k nám prišiel s uzdravením nášho tela, či duše - ďakujme Mu z celého srdca. Ale, aj keby sme vo svojom živote mali niesť nejaký kríž – za ten ešte viac ďakujme Hospodu Bohu, lebo kríž je kľúčom, ktorý otvára Nebeskú bránu. A nakoniec všetci spolu, starí i mladí, chorí aj zdraví, všetci, ktorí sme začuli Boží hlas a vybrali sme sa na cestu s Ním, prosme milostivého Hospodina o milosť toho najväčšieho zázraku – slzy pokánia a túžbu byť na veky s Hospodom Bohom v Nebeskom Kráľovstve.

otec Nikodim

15.09.2012 22:01

SILA VIERY

jerej Dušan Nikodim Tomko

Ako ľahko dnes z naších úst padajú vyhlásenia VERÍM, či NEVERÍM V BOHA. Skúsili sme sa zamyslieť nad našou vierou? Čo znamená VIERA v našom živote? Ako prežívame svoju vieru?

Či neohraničujeme svoju vieru do návštevy chrámu z času na čas, lebo už samo naše podvedomie nám hovorí, že tak je to správne a tak by to malo byť? Možno sme na tom trochu lepšie. Postíme sa, pomodlíme sa? Alebo prežívame vieru skutočnú, živú, ktorá napĺňa náš život, každý jeho okamih? Takú vieru, o ktorej hovorí Hospodin Isus Christos., vieru mocnú, ktorá prenáša hory., vieru, ktorá robí zázraky – vieru, ktorá dokáže urobiť najväčší zázrak, a to obrátenie srdca? Vieru, ktorá napĺňa Božou prítomnosťou a Božou láskou toho, ktorý verí a priťahuje hľadajúce srdcia, ktoré  sa ocitli v blízkosti tak žijúceho človeka.

Silu viery, sme okúsili mnohí, aj keď ľudia slabí a malej viery. Neraz sme sa presvedčili, že to nie sú iba prázdne slová, keď sme sa obrátili k Hospodu Bohu, ako deti k svojmu Otcovi. Veď každý deň nám Milostivý Hospodin Boh prejavuje Svoju prítomnosť, Svoju lásku a mnohí z nás sme v nečakanej, ťažkej, či nebezpečnej situácii pocítili mocnú Božiu pravicu, keď sme sa s vierou obrátili na Hospodina.

A o takej VIERE., VIERE ŽIVEJ, MOCNEJ, VIERE, KTORÁ ROBÍ ZÁZRAKY rozpráva aj tento životný príbeh jedného kresťana.

Detstvo Ivana  C. Romaščenka bolo veľmi ťažké. Keď mal sedem rokov, zomrela mu matka na týfus. Čoskoro na to začala I. svetová vojna a mladý chlapec musel ťažko pracovať pri ťažbe dreva, kameňa. Neskôr sa začal učiť za obuvníka. Po revolúcii ukončil večernú školu a stal sa pisárom, neskôr vedúcim pošty. Ale stále bol silne veriacim človekom.

Začala vojna. Ivana kvôli slabému zdraviu do armády nevzali. V januári 1942 sovietske vojská oslobodili ich dedinu. A vtedy ktosi anonymne udal Ivana zo spolupráce s fašistami. Zatkli ho. Viac ako dva roky ho vyšetrovali. Nakoniec Ivana Romaščenka bez akýchkoľvek usvedčujúcich dôkazov odsúdili na desať rokov v lágre.

Aj v zajatí žil Ivan ako pravoslávny kresťan., modlil sa, dodržiaval pôsty. Spoluväzňom rozprával o svätých, o histórii Cirkvi, z pamäti vedel mnoho modlitieb a žalmov.

Raz, v deň Paschy odmietol ísť na roboty, za čo ho odsúdili do kamennej šachty. Tu mohol človek iba stáť. Toho, kto „dostal“ kamennú šachtu tam hádzali bez vrchných šiat, čo pri teplote -30˚C, -35˚C bolo rozsudkom smrti. Nechali ho tam tri dni.

Keď prišli po jeho telo, skameneli od prekvapenia. Väzeň bol pokrytý ľadom, ale živý. Dozorca sa zľakol a utiekol. O chvíľu sa zbehli aj ostatní, aby videli tento zázrak.

Ivana previezli do nemocnice, kde ho hneď začali vypočúvať, ako mohol prežiť, čo doteraz nikto neprežil. Ivan začal hovoriť, že celé tri dni nespal, ale sa  bez prestania modlil s Hospodu Bohu. Zo začiatku mu bolo veľmi chladno, no pred koncom prvého dňa mu začalo mu byť teplejšie, neskôr ešte teplejšie a tretí deň mu bolo už horúco. Teplo vychádzalo akoby z jeho vnútra. Táto udalosť sa dotkla všetkých, tak mu dali pokoj. Náčelník lágra na Paschu Hospodinovu po tejto udalosti všetkým zmiernil roboty a Ivanovi Romaščenkovi na Paschu, dokonca aj na ostatné cirkevné sviatky dal voľno.

Prišiel čas, keď sa zmenilo vedenie lágra a na miesto náčelníka prišiel človek veľmi surový, bez srdca. Opäť prišla Pascha Christova. Hoci v ten deň žiadnu robotu v lágri nemali, náčelník na poslednú chvíľu prikázal všetkých poslať do lesa rúbať drevo.

Ivan Romaščenko znova odmietol robiť v tento veľký, svetlý Sviatok. Informovali o tom náčelníka, ktorý hneď prikázal nahuckať na neho psov, ktoré už neraz dotrhali človeka na kúsky. Rozzúrené psy sa vyrútili na Ivana. Všetci zmeraveli. Ivan sa prežehnal, prežehnal na štyri strany okolo seba a začal sa modliť. „Živyj vo pomošči Vyšňaho ... Kto žije v pomoci Najvyššieho“, hovoril Ivan slová 90-eho žalmu. Rozzúrené psy, keď pribehli k Ivanovi,  zrazu akoby narazili na neviditeľnú stenu. Zastali, brechali, zavýjali. Najprv zúrivo, potom tichšie, pokojnejšie a nakoniec sa začali váľať po zemi a zaspali.

„Verný je Boh vo svojích prisľúbeniach, a mocný vo svojích skutkoch“. A o tom svedčí aj príbeh Ivana Romaščenka.

Ivan sa v r. 1952 vrátil z lágra domov, k rodine. Žil ešte desať rokov, keď 14. septembra 1962 odovzdal svoj čestný život Bohu, v ktorého tak mocne veril, a Ktorý neopustil svojho služobníka, ktorý s vierou volal k Nemu.

 

15.09.2012 21:58

PRAVOSLÁVIE – NÁBOŽENSTVO PREMENENIA

Samotné Pravoslávie je mnohokrát nazývané náboženstvom Premenenia. Prečo? Kresťanstvo nevníma tento svet ako väzenie, z ktorého musí duša čím skôr uniknúť, lenže takisto, a tobôž v tomto súčasnom svete, nevidí palác, kde by sa duša mala usídliť naveky. Cieľom kresťanstva je zjednotiť človeka s horným, nebeským svetom – a súčasne tým posvätiť svet pozemský. V Evanjeliu Kráľovstvo Božie sa prirovnáva ku kvasu. Kvások hodený do cesta sa s ním musí spojiť, ... kvas sa neoddeľuje, neuteká z cesta, ale obklopený touto masou, zdanlivo pomaly robí svoju úlohu – umožňuje cestu rásť a dýchať.

Už u ranokresťanských heretikov, gnostikov, sa  objavila snaha vytlačiť Božieho Ducha zo sveta. Snaha, oddeliť Christov kvas zo sveta ľudí. A tak sa vytvorila teória o predurčení sveta, ktorí sa nespasí a o spasení tých, ktorí boli už vopred predurčení pre vyšší svet.

Sv. Písmo nám opisuje udalosť Christovho Premenenia: „Vzal Isus so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysokú horu do samoty. Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu zažiarila ako slnko a Jeho rúcho zbelelo ako sneh“ (Mt 17, 1 – 2).

Krátko po tejto udalosti sa Christos vydal na svoju poslednú cestu do Jeruzalema. Tu Ho učeníci mali uvidieť opľutého, bezmocného, padajúceho pod krížom, ... ale neskôr, žiariaceho, vzkrieseného a neporaziteľného... Najjednoduchšie vysvetlenie Christovej paschálnej premeny hlása dnešná populárna astrálna „teológia“: „Isus Nazaretský bol dobrým, spravodlivým človekom, preto ho Boh po smrti odmenil svojou slávou a silou. Bohom nebol. A keď sa ním stal, tak po smrti, keď sa vzniesol do vyššieho astrálneho sveta...“ Nie je nič tak vzdialené od kresťanstva, ako toto staré gnostické učenie, ktoré v dnešnej dobe preberajú mnohé sekty. Aby apoštoli neprepadli podobnému spôsobu myslenia, ktoré sa už krátko po ich smrti začalo šíriť, Christos im ešte do Golgoty ukazuje plnosť Božej sily, ktorú nesie v sebe; aby sa v Ňom učeníci nesklamali, keď Ho uvidia poníženého a ukrižovaného – preto im vopred zjavuje svoju slávu. Tu, na Tábore, majú v Ňom uzrieť Boha, aby pochopili, keď ho uvidia poníženého, Jeho dobrovoľné zrieknutie sa Jeho všemohúcnosti. „Stradanije ubo urazumijut voľnoje, mirovi že propoviďat – aby pochopili Tvoje dobrovoľné utrpenie, a zvestovali ho svetu“ – spieva sa v kondaku sviatku Premenenia o zmysle táborského zjavenia pre apoštolov.

Len na jeden okamih sa odkryl „závoj Jeho tela“ (Hebr 10, 20) – a cez pokorný vzhľad syna nazaretského tesára zažiarilo neprístupné svetlo Božieho Syna. Apoštoli boli prestrašení (por. Mk 9, 6). Staré ruské ikony, ktoré sa tak stroho snažia vyhýbať ľudským gestám a emóciám, na ikone Premenenia zobrazujú apoštolov schúlených k zemi, snažiacich sa zakryť si tvár pred svetlom, ktoré ich prežiarilo. No chvíľa prestrašenia ustupuje, vracia sa dar reči a po chvíli aj rozumného úsudku. Z Petrových úst vychádza úprimná, ale zvláštna veta: „Hospodi, dobre nám je tu! Ak chceš, urobím tu tri stánky!“ – to znamená, že on tam chce ostať, ostať navždy, lebo mu je tam dobre. Ale, čo je na tej vete divné? Peter hovorí iba o troch stánkoch – jeden pre Isusa, ďalší pre Mojžiša a ešte ďalší pre Eliáša, ktorí sa na Tábore pri Isusovi zjavili. Peter v ich spoločnosti chce ostať – navždy, ale vôbec nerozmýšľa o postavení stánku aj pre seba samého.

V mystickej literatúre sa často stav človeka, ktorý sa priblížil k nazeraniu večnej Božej lásky tak, ako to zažili apoštoli na Tábore, prirovnáva k opojeniu - omámeniu. Omámený nedokáže klamať. To, čo má na srdci, alebo lepšie povedané - v hĺbke srdca, vychádza na jazyk. Od radosti nevníma, hovorí čudné veci, pretože slová strácajú význam pred samotným videním. A tak, o čom hovorí „omámený“ Peter? Ukazuje sa, že v tomto úžase pred Hospodinovou slávou, Peter zabudol na seba samého a nestaral sa o svoje záujmy a osobný prospech. On chce konať dobro, aspoň takým náznakom lásky a úcty k druhému, že chce postaviť stánky Mojžišovi a Eliášovi.

Christos však odmieta tento dobrý Petrov zámer. Na Tábore nemožno ostať. Práve naopak, z Tábora už vidieť Golgotu, tam je potrebné ísť. Jediné slová, ktoré Hospodin povedal učeníkom na táborskej hore, boli slová o Jeho blížiacej sa smrti a zmŕtvychvstaní. Evanjelista sv. Marek konštatuje, že apoštoli, keď schádzali z hory, už neboli len zaskočení tým, čo videli, ale hlavne tým, čo počuli o Christovom skorom ukrižovaní. Skutočne, hlavné tajomstvo kresťanstva sa zjavuje v tomto krátkom príbehu o Tábore.

V kázni na hore Isus hovoril ľuďom, čo od nich očakáva Božia láska. Odkryl im hlboký zmysel starých prikázaní, ktoré obnovil novou výzvou. Čo viac požadovať od proroka? Lenže On urobil viac. Na hore Tábor ukázal ľuďom Boha a osvietil ich Božským svetlom. Čo viac by sme mohli žiadať od Boha, Ktorý sa sklonil k ľuďom?

Ukazuje sa, že ani to nestačilo. Bez tretej evanjeliovej hory – Golgoty – by bol Christov príchod neúplný a nezmyselný. Zdá sa, že málo je raz vidieť Boha... Aj ten prapodivný lúč táborského svetla je treba naučiť sa uchrániť vo svojom srdci. Bolo ešte treba vytrhnúť sa nie z moci sveta, ale smrti...

Táborský zázrak zatiaľ osvietil iba apoštolov, ale neprenikol do sveta plného utrpenia. A tak, ako potvrdenie toho, sa Isus a Jeho učeníci na úpätí hory stretávajú s najviditeľnejším a najstrašnejším prejavom hriechu a skazenosti nášho sveta – stretávajú posadnutého chlapca. Nie iba chorý, ale posadnutý človek, ktorého všetka sila a vôľa bola úplne spálená, a on sa stal iba pustou hračkou v rukách démona. A po ďalšie, nie iba posadnutý – ale aj dieťa. To nie je človek, ktorý si sám svojimi hriechmi, možno „šarlatánskymi“ hrami, zničil svoju dušu a urobil ju smradľavým pelechom, ale dieťa, ktoré sa stalo nástrojom hriechu ešte skôr, než samo začalo v svete šíriť hriech. Plná degradácia človečenstva hriechom sa ukázala pri tomto Christovom stretnutí neďaleko Tábora.

Christos tu chlapca vyslobodil od pút zla, ale aby oslobodil celé človečenstvo – bolo potrebné omnoho viac – bola potrebná vykupiteľská smrť samotného Posla Božieho. Práve preto sa dobré Petrovo želanie stalo nerozumným. Keby bol s Christom ostal podľa jeho prosby na táborskej hore, nebolo by zázraku na úpätí Tábora. A tiež by nebolo tajomstva spasenia na vrchu Golgoty...

Staré ikony Premenenia, o ktorých už bola reč, nám hovoria o tom, čo je najdôležitejšie v kresťanstve. Christos je na nich trikrát vyobrazený stojac na tej istej hore. Zľava, ako apoštolov vedie na horu a rukou ich pozýva k výstupu hore. To je pochopiteľné: aby bolo možné uzrieť Boha je  potrebné úsilie, ako hovoria cirkevné hymny - „výjsť na vysokú horu čností“., potom je v centre ikony moment samotného Premenenia., a v pravej časti ikony, už tretí raz stretávame Christa, Ktorý nás tentoraz pozýva zostúpiť dole. Na Tábore nemožno ostať., nie preto, že to bolo ťažké, ale preto, že s tým Boh nesúhlasil – to nie je Božia vôľa. Od stredoveku sa k nám nesie jednoduchá rada: ak sa v modlitbe tvoja duša vznesie až do tretieho neba a ty uzrieš samotného Stvoriteľa, v tej chvíli k tebe tu na zemi podíde žobrák, aby si ho nakŕmil – pre tvoju dušu je vtedy užitočnejšie na chvíľu vzdialiť sa od Boha a navariť kašu. Sv. Ján Lestvičník nám hovorí, že v takom prípade je láska nad modlitbu. Na počiatku pravoslávneho monašestva prepodobný Makarij Egyptský varuje svojich učeníkov: „Plná miera duchovného osvietenia sa nedáva človeku preto, aby mal čas postarať sa o svojich bratov“. Tieto staré ikony nám ukazujú Christa, Ktorý posiela svojich učeníkov do sveta, aby pomohli svetu k jeho premene...

Vo svetle Christovom sa svet mení, ale nezamieňa sa za iný – ostáva stále tým istým. Tak, ako Christovo rúcho, ktoré zbelelo ako sneh, naďalej ostalo rúchom., tak, ako Jeho telo zažiarilo sťa slnko, ale Christos stále ostal vteleným Bohočlovekom., takisto aj Peter, ktorý uzrel Jediné Svetlo, skrze Ktoré povstal svet, sa nezmenil ani na anjela, ani na Mojžiša, ale stále ostal Petrom, s jemu vlastnými reakciami a osobnostnými možnosťami.

Je možné nesúhlasiť s tým, že na troch evanjeliových horách bol ľudský život vytrhnutý z moci večného a nezvratného umierania. Ale ťažko si nevšimnúť, ako sa pôsobením svetla Evanjelia zmenilo postavenie človeka, hoci len v jeho vlastnom ponímaní.

 

Протодиакон Андрей Кураев; Православие — это религия Преображения

spracoval jerej Dušan N. Tomko

 

 

 

 

Kontakt

Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA

nikodim@centrum.sk

o. ekonóm Dušan Nikodim Tomko,
správca farnosti
Nižná Rybnica 159
073 01

mob.: 0907 207 718

Vyhľadávanie

 

 

Isus nemal sluhov, a predsa Ho nazývali Pánom;

nemal vzdelanie, a nazývali Ho Učiteľom;

nemal lieky, a volali Ho Liečiteľom;

nemal vojsko, a predsa sa Ho báli králi zeme;

On nevyhrával v bitkách, a predsa pokoril celý svet;

nevykonal žiadny zločin, no predsa bol odsúdený;

nakoniec Ho aj pochovali...,

... a On? Vstal z mŕtvych, žije a bude žiť na veky!

 

A k životu – životu vo večnom Jeho kráľovstve, pozýva aj Teba! 

 

Chlieb pre život

 

V bývalom Sovietskom Zväze bolo veľké prenasledovanie kresťanov. Keď prišla tajná polícia a našla Sväté Písmo, muselo sa počítať so zatknutím.

Rodina istého cerkovníka sa nedokázala s Bibliou rozlúčiť. Bola im ako každodenný chlieb, bez ktorého by nemohli žiť. Jedného dňa však prišla hliadka. Matka cez okno videla prichádzať dvoch cudzích mužov a začala premýšľať, kde Písmo Sväté schová.

Práve sa chystala piecť chlieb. Cesto už mala umiesené na stole. Rýchlo vzala Bibliu, zavinula ju do cesta a dala ho piecť. Polícia prehliadla dom, nič však nenašla. Keď na druhý deň položili chlieb na stôl a zbadali v ňom neporušenú Bibliu, všetci si uvedomili, že Biblia je chlebom pre život. Ako každodenný chlieb živí človeka, aj Božie Slovo, keď ho denne čítame, dáva nám silu pre život.

otec Nikodim

 

 

„Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi...“ (Mt 5,16)

Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných?

Cestou sa vliekla kolóna áut. V jednom z nich sedela žena, ktorá sa zjavne ponáhľala. Keď dorazila na križovatku a na semafore naskočila oranžová, vodič auta pred ňou šliapol na brzdy a ostal stáť. Spomínaná dáma zareagovala ako strela - trúbila, vulgárne nadávala a cez okno ho častovala šťavnatými gestami. V tomto jej hneve ju prerušilo nečakané zaklopanie na okno. S hrôzou zistila, že je to policajt. Vyzval ju, aby vystúpila z auta, odviezol ju na policajnú stanicu, kde ju vyšetrovali. Zobrali jej odtlačky prstov a dali do cely. Keď ju po niekoľkých hodinách prepustili, dôstojník na stanici, ktorý jej vydával osobné veci, povedal: „Prepáčte za omyl, pani. Bol som za vašim autom, keď ste začali trúbiť a vulgárne nadávať. Všimol som si nálepky na vašom aute – kríž., nápisy - „Čo by urobil Isus?“, „Zvoľ si život!“, a na okne tabuľku - „Nasleduj ma do nedeľnej školy!“., vskutku som si myslel, že ste to auto ukradli“.

Ako často sa stretávame v každodennom živote s týmto príbehom a jeho tisícirakými podobami, ktoré sú hrozným antisvedectvom o viere a kresťanoch ?!. Svet vytáčajú a od Christa vzďaľujú práve takí ľudia, ktorí majú svoje autá oblepené kresťanskými nálepkami, police preplnené kresťanskými knihami, v televízii a rádiu majú nastavené kresťanské stanice., pre deti majú kresťanské videá a kresťanské časopisy v konferenčnom stolíku., na krku ako „kresťanskú bižutériu“ nosia nádherne zdobené kríže., ale vo svojich kostiach nemajú život, ktorý dal Christos a v ich srdci len ťažko nájsť Christovu lásku.

Ako si odpovieme na otázku, ktorou sme začali toto zamyslenie - Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných? Svieti naše svetlo pred ľuďmi, - ako nás vyzýva Hospodin, - aby svet videl naše dobré skutky a chválil nášho Otca, Ktorý je na nebesiach? Už nech sme si dali odpoveď akúkoľvek, nech sa tieto otázky stanú výzvou a novým pozvaním k uvedomeniu si veľkého povolania byť kresťanom.

otec Nikodím

 

 

Pokánie, liek tela i duše

 

Stáva sa, že Hospodin obdarúva ľudí výnimočnou láskou, keď ako sa hovorí, nachádzajú sa už na okraji priepasti. Napríklad v poslednom štádiu rakoviny, či inej choroby, kedy už posielajú ľudí z nemocnice domov zomrieť. Zrazu sa človek chytá aj slamky – lebo už nič iné nepomáha. Prichádza do cerkvi, spovedá sa, prijíma Eucharistiu, začina sa modliť ... a úplne mení svoj predchádzajúci bezbožný život. A zrazu sa vracia do plného zdravia.

„Stalo sa to v Berdsku v r. 1987. Do chrámu prišla mladá žena“., spomína otec Valentín Birjukov. „Otče, moju mamu poslali z onkológie domov zomrieť. Nepomáhajú už žiadne lieky. Chce, aby ste ju vyspovedali a pripravili na smrť“, hovorí žena.

Prišli sme k tejto žene, nevstávala už z postele. Celá opuchnutá, modrá, bolo už cítiť mŕtvolný zápach, ledva rozprávala. Vyspovedal som ju, jeleopomazal, prijala Sv. Telo a Krv Hospodina.

Pýtam sa: „Poznáš modlitby?“ „Poznám tri“., odpovedala mi. „Modli sa“, hovorím chorej. „Modli sa, nemysli na to čo bude, nemysli na nič a nikoho, rodina sa o teba postará, ty sa neustále modli. A Boh ťa uzdraví, ak to bude Jeho sv. vôľa “.

Nakázal som jej deťom, aby ju nezaťažovali, nevyrušovali. Nech sa len modlí.

Po dvoch mesiacoch prišli deti tejto ženy. Spočiatku som ich nespoznal. Známe tváre, ale nemohol som si ich vybaviť.

„Pamätáte , otče, ako ste boli u nás?“, spýtali sa a začali plakať.

Vtedy som ich spoznal po hlase. Pomyslel som si: „Niečo sa iste stalo“.

„Stal sa zázrak!“, povedala dcéra. „Mama urobila všetko, čo ste jej nakázali. Neustále sa modlila. Polepšilo sa jej a poslala nás poďakovať vám“.

„Nie mne treba ďakovať, ale Hospodu Bohu“, odvetil som.

Iba Boh mohol urobiť to, čo sa stalo s touto ženou. Z nemocnice jej chodili každý deň dať injekciu od bolesti. Pozerajú, čudujú sa. Opuchy zmizli, stratil sa zápach, bolo jej lepšie. Začala jesť, hovoriť, chodiť. Urobili vyšetrenia – a nenašli žiadnu rakovinu.

„Čím ste sa liečili? Veď to je nemožné“, čudovali sa. Žena im vyrozprávala, ako zavolala kňaza, vyspovedala sa, prijala Eucharistiu, začala sa modliť, no a vtedy sa jej začal  zlepšovať zdravotný stav. Kúpila lampadu, v dome zavesila ikony, pri ktorých prosí Boha a ďakuje Mu.

Tu je dôkaz, ako pôsobí spoveď, prijímanie Sv. Tela a Krvi Christa, modlitba. Nie samo od seba, ale z našej viery, z vôle Hospoda Boha.

otec Nikodim

 

DRŽTE SA CHRISTOVEJ RYZY
 

"Sú rôzne cesty k spaseniu, - hovorí optinsky starec, prepodobný Varsonofij. 

- Jedných Hospodin spasí v monastieri, druhých vo svete... Všade je možné sa spasiť, len neopusťte Spasiteľa! 

Chyťte sa, držte sa ryzy Christovej – a Christos bude s vami, neopustí vás!"

 

 

 

 

 

Čo ešte chceš?

POUČENIE OTCA NÁŠHO SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO

Ja som otec, - hovorí Christos, - ja som brat, som ženích, som dom, som pokrm i odev, som koreň i základ, všetko, čo by si si mohol priať, som ja.

Od nikoho nič nežiadaj, ja budem pracovať. Veď som prišiel, aby som ti slúžil, nie aby som bol obsluhovaný. Ja som tvoj priateľ, tvoje ruky i nohy, hlava, brat i sestra, matka, všetko som ja.

Chcem iba, aby si bol mojím priateľom a miloval ma. Stal som sa chudobným kvôli tebe i v hrobe som pre teba, hore za teba prosím Boha Otca, sem dole ma totiž poslal Otec, aby som sa stal tvojím zástancom. Ty si pre mňa všetkým, si mojím bratom, spoludedičom, priateľom, si časťou môjho tela. Čo ešte chceš?

 

 

 

Sme povinní žiť tak, aby v prípade, že sa stratia všetky Evanjelia, ich ľudia mohli vyčítať z našej tváre. (metropolita Antonij Surožskij)

 

 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode