Si hriešny? Poď do Cirkvi! Vyhľadaj kňaza! Spomeň si na svoje hriechy! Pokľakni a učiň pokánie. Čas na ľútosť hriechov si nájdi tu na Zemi, aby si po smrti, pred tvárou mnohých anjelov, nebol odsúdený a zahanbený. Povedz mi, čo je lepšie: tu v chráme a len pred tvojím duchovníkom, alebo tam pred toľkými tisícmi?

Hanbíš sa spovedať zo svojich hriechov? Hanbíš sa priznať zo zločinu a priestupku, ktorý si vykonal? Nemal by si sa hanbiť! Hanba nech ti bráni konať hriech a nie sa z neho vyspovedať. Stále váhaš a ustupuješ? Viem, že naše svedomie neznáša spomienku na hriechy. Ty sa však nepoddávaj, ale skroť svoju dušu, upokoj ju a presvedč, že ak sa nevyspovedá teraz, všetko bude musieť vyznať tam, kde ju čaká väčší trest a väčšia potupa.

Nie je žiadnou hanbou, keď odsúdiš svoje hriechy, hanbou ich zatajenie.

Akú odmenu má spoveď? V knihe žalmov sa píše: „Bože, zmiluj sa nado mnou podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo, zotri moje ťažké priestupky! Dôkladne zo mňa zmy moju vinu, očisti ma od môjho hriechu! Veď ja viem o svojich previneniach, svoj hriech mám stále na mysli. Proti tebe samému som zhrešil, urobil som, čo pokladáš za zlé, ... Zbav ma hriechu, Neodvrhni ma od seba, ...Vráť mi radosť z tvojej spásy...” (Ž 51, 3 - 13).

Keď sa spovedáme, nestačí povedať : „Som hriešny“, ale dobré je spomenúť si na jednotlivé hriechy samostatne. Preto obráťme svoju pozornosť na dušu a vykonajme s ňou dialóg za naše slová, skutky a myšlienky. Nemysli si, že tieto tvoje hriechy sú malé a bezvýznamné. Všetky zhromaždi a napíš ich, ako keby do knihy, po úprimnom vyznaní sa pred duchovníkom a samotným Bohom, ich Boh vymaže. Ak tak neurobíš, budeš za to niesť zodpovednosť. Je preto omnoho lepšie, aby sme ich my zapísali a Boh nám ich odpustí, ako keby sme na nich my zabudli a pripomenul by nám ich Boh v deň súdu. Preto, keď padneš do hriechu, nečakaj, že ťa niekto bude kontrolovať a napomínať, ale učiň pokánie.

Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „ Hoci koľkokrát by si spadol na námestí, vždy vstaneš: tak isto koľkokrát zhrešíš, oľutuj hriech, neupadaj do beznádeje“. Človek by sa mal správať ako malé dieťa. Vždy keď spadne, vstane a pokračuje v ceste. Podobne, ak človek padne do hriechu, mal by vždy nájsť dostatok odhodlania a síl, aby sa postavil a pri svätej spovedi vyznal hriech a opätovne sa zjednotil s Christom pri svätom Prijímaní. Ctihodný Siluan Atoský hovorí: „Ó národy, pozdvihnite sa všetci k Bohu a naša modlitba bude vypočutá, pretože Pán sa raduje z pokánia ľudí., všetky nebeské mocnosti nás očakávajú, aby sme sa nasýtili dobrotou Božej lásky a videli krásu Jeho tváre.“ Taktiež hovorí: „Pán dáva tomu, kto činí pokánie raj, večné Kráľovstvo a seba samého. Zo svojej veľkej milosti nám nepočíta naše hriechy tak, ako ich nepočítal zbojníkovi na kríži.“

pripravila: Veronika MELICHAREKOVÁ

Zdroje:

- Archimandrita Sofronij (Sacharov): Ctihodný Siluan Atoský, Misijné spoločenstvo sv. veľkomučeníka Juraja Víťaza, Prešov 2005, s 284s; ISBN 80-969360-5-0.

- Doc. Ján Zozuľak, PhD.: Svätootcovská filokalia 6, O spovedi., Grécko 2001.

„Ja Som váš Boh a vy Môj ľud“ – hovorí Hospodin

Prorok Eliáš bol spomedzi svätých Starého Zákona obzvlášť blízky srdcu nášho ľudu. Možno práve preto, že bol skorým pomocníkom, na neraz ťažkých, ľudských životných cestách.

Keď v horúcich letných dňoch zem vyprahla suchom, ľud sa s vierou obracal k sv. Eliášovi s prosbou o blahodarný dážď. Z pokolenia na pokolenie sa predávalo, že práve v Eliášov deň nebo zaburácalo hromami, ale nakoniec tichý dážď zvlažil zem – tá, blahodarná vlaha, od ktorej záležala úroda, od ktorej záležal život ľudí. Svätý sa s pomocou skláňal k svojmu ľudu, ktorý sa vo viere obracal k nemu v modlitbách.

Prorok Eliáš vystúpil v Palestíne 900 rokov pred Christovým narodením. Už jeho meno v preklade znamená „Sila Hospodinova“. A celý jeho život a pôsobenie boli svedectvom o tejto Božej sile a pôsobení Svätého Ducha.

Ako malé dieťa sa uchýlil na púšti, kde žil v strohom pôste a modlitbe. Keď dospel, Hospodin ho poslal k izraelskému národu, ktorý už zabudol na jediného pravého Boha a vydal sa cestou pohanských bôžikov. Národ zabudol na službu pravému Bohu, zabudol na mocné skutky, ktorými ich Hospodin vyviedol z otroctva Egypta, zabudol na zmluvu s Hospodinom Bohom – ŽE ON BUDE ICH BOHOM A ONI BUDÚ JEHO VERNÝM ĽUDOM, ... na to všetko Izraeliti veľmi skoro zabudli. Spútaní klamstvom pohanských žrecov, začali sa klaňať pohanskému Baalovi, obetujúc mu dokonca život vlastných detí. Až tak hlboko môže človek, národ padnúť, keď opustí Hospodina Boha.

A vtedy poslal milujúci Hospodin proroka Eliáša k Svojmu ľudu, aby mu pripomenul: „ĽUD MÔJ, JA SOM BOH VERNÝ, JA SOM STÁLE TU, ... VY SA VRÁŤTE DO MOJEJ NÁRUČE!“ Eliáš napomínal kráľa Achába, izraelský národ, aby zanechal cestu neprávosti, kajal sa, ale nikto ho nepočúval. Vtedy Boh zatvoril nebo, aby nepadla ani kvapka dažďa. Nastalo strašné sucho a hlad. Kráľ a kráľovná Jezabel sa vyhrážali Eliášovi, ale Boh ho ukryl v Sinajskej púšti, kde ho tri roky živil a staral sa o neho. Po troch rokoch sucha vyzval Eliáš izraelitov a pohanských kňazov, aby na hore Karmel zložili žertvu - oni Baalovi a on, Jedinému Bohu. Na ktorú žertvu zostúpi oheň z neba a príjme obetu, ten je pravý Boh a tomu sa treba klaňať.

Ako hovorí Sväté Písmo, pohanskí kňazi, ktorých bolo 750, vzývali svojho bôžika od rána do večera. Kričali, bili sa, rezali, ... ale márne. Kamenný bôžik nepočul ich volanie. Zahanbení museli ustúpiť.  Vtedy, už večer, pristúpil Eliáš a začal sa modliť: „Vypočuj ma, Hospodine, nech sa tento ľud dozvie, že Ty si Hospodin Boh!“ V tom spadol oheň z neba a spálil všetko - žertvu, vodu, ktorou bol poliaty oltár, dokonca aj kamene. Boh týmto zázrakom, ktorý sa udial pred zrakom toľkých ľudí zjavil, že On je jediný pravý Hospodin Boh. A napriek tomu sa iba časť ľudí navrátila k pravej viere.

Takí sme my ľudia. My, o Bohu toľko vieme... Vieme, ako byť s Ním, či ako sa vrátiť k Nemu, keď sme zablúdili. Ale už od Raja sa stále dáme zlákať na to „rajské jablko“, za ktoré tak ľahko vymeníme Boha.

V kanóne sviatku sv. proroka Eliáša čítame: „Ilija, čelovek žestok jesi, nemožeši terpeť načestija Izraila. Vzijdi ty ko Mne, a Az snidu dole – Príď ty ku Mne, a Ja zídem k dole“. A tak skutočne zobral Hospodin Boh k Sebe Svojho proroka a Sám zostúpil na zem, aby spasil zablúdeného človeka.

Aj naša doba je podobná Eliášovej dobe. Aj dnes národ tak ľahko zabúda na jediného pravého Boha, klania sa modlám dnešnej doby, zabúda na spasiteľné skutky Hospodina voči nám, na Jeho krížovú smrť za nás, ... a vôbec nechce načúvať Božiemu slovu a Božím napomenutiam.

Hospodin Boh, tak ako Eliášovi, aj nám hovorí: „Ešte sú verní, ... ktorí nesklonili svoje kolená pred Baalom“. My, ktorí počujeme tento Boží hlas, vedzme, že je adresovaný nám a odpovedzme na neho. Choďme do sveta s Christovým Evanjeliom, staňme sa svetlom sveta, soľou zeme a kvasom, ktorý prekvasí tento svet., bez strachu z toho, že je nás málo, že sme slabí a plní vlastných chýb. Aj Eliáš bol sám a Boh cez neho zjavil Svoju moc. Veď nám hovorí milujúci Hospodin: „Neboj sa malé stádo, ... lebo Ja Som Hospodin, tvoj Boh, Ktorý ťa drží za pravicu a vraví ti: Neboj sa, Ja ti pomôžem! Neboj sa, ... hŕstka Izraela, Ja ti pomáham, - znie výrok Hospodinov“ (Iz 41, 13 -14).

o. Nikodim (Dušan Tomko)

Raz do monastiera, ktorý založil starec schiarchimandrita Zosima (Sokurov), prišli dvaja sektári a začali všetkých prichádzajúcich zastavovať s ich zvyčajnými otázkami: „Ako rozumiete „to - i tamto“ miesto v Biblii?“, nikto si ich však nevšímal. Preto sa potom jeden z nich spýtal: „No, povedzte, kde je ten váš starec Zosima?“

Mnísi hneď ožili: „Aha, … vy chcete ísť k báťuškovi! To musíte ísť do jeho kélie“.

Sektári šli, pri báťuškovi bola ešte jedna mníška – kelejníčka, a hneď z kraja začali hovoriť o tom, ako báťuška nerozumie tej, či onej, stati Biblie.

Zosima im ticho a skromne odpovedal: „Och, ako už ja môžem rozumieť Biblii. Celý život sa ju snažím pochopiť – no, nijako sa nedarí“. Sektári sa hneď zaradovali takej odpovedi a začali tlačiť ešte viac: „Hovoríte, že nerozumiete Biblii, … zrejme sa neviete ani správne modliť, ani modlitby nepoznáte!“

Starec Zosima zobral svoj igumenský posoh (palicu) a hovorí: „Noo, modlitbu ja poznám!!!“ A začal udierať posohom o zem a prednášať slová modlitby: „Da voskresnet Boh...!!!“ Obaja sektári v tom momente stratili vedomie a padli na zem priamo, kde stáli.

Mníška - kelejníčka - sa preľakla, začala pobehovať okolo nich a kričí: „Báťuškovia, otcovia! Zabili ich! Políciu treba volať!“

Starec jej pokojne hovorí: „Čo kričíš, prines svätenú vodu a kropidlo! Teraz ich budeme „odčitávať“ (pozn. odčitka, modlitba exorcizmu) – besy v nich sedia! Starec ich pokropil svätenou vodou a oni začali prichádzať k sebe. Keď sa postavili na nohy, báťuška im pokojne hovorí: „No čo, deti moje, videli ste SILU PRAVOSLÁVNEJ MODLITBY?“

„Áno, videli“, - odpovedali. - „No, preto choďte, - povedal starec, - a rozpovedzte to svojim“.

zdroj: Мир православия, preložil o. Nikodim

ZÁZRAK NA KAUKAZE

V 60-tych rokoch minulého storočia, za Chruščova, orgány KGB, za asistencie armády, systematicky prečesávali Kaukazské hory, „loviac“ všetkých, ktorí sa tam ukrývali, v prvom rade mníchov, aby ich mohli vzápätí umiestniť v lágroch na prevýchovu.

Poľovačka na mníchov sa tiahla už niekoľko dní a blížila sa ku koncu. Mnísi sa už nemali, kde skryť, i vyšli na samý vrch hory. Za nimi – vojaci so psami, ktorí ich už-už doháňali, pred nimi – bezodná, strmá priepasť. Vrtuľník s riadiacim veliteľom sa prehnal priamo ponad ich hlavy, aby im dával najavo, že všetko je už ukončené.

Zrazu sa dole začalo diať čosi neobyčajné. Všetci mnísi spolu kľakli na kolená a modlili sa, potom vstali a podišli na kraj priepasti.

„Azda chcú skočiť? Azda sa rozhodli ukončiť život samovraždou? Veď je to zaručená smrť?“, - pomyslel si pilot vrtuľníka, neskorší svedok tejto udalosti.

No v tej chvíli sa jeden z mníchov PREŽEHNAL, a takisto požehnal priepasť veľkým znakom kríža a VYKROČIL priamo do priepasti. No, … nespadol, … a z nejakej príčiny, zázrakom, ostal visieť priam vo vzduchu nad priepasťou a potichu, kľudne ŠIEL vzduchom, ako po cestičke. Za ním vykročili ostatní mnísi. Šli pomaly, jeden za druhým, stúpajúc hore, kde ich ukryli oblaky.

Pilot bol tak otrasený tým, čo videl, že stratil kontrolu nad vrtuľníkom, ktorý padol na horskú poľanu. Po niekoľkých mesiacoch liečenia, keď ho špeciálne služby začali vyšetrovať, zisťovali, čo sa vlastne vtedy stalo, namiesto odpovede im na stôl položil stranícku knižku a požiadal o odchod do výslužby. Na to, už bývalý letecký dôstojník, PRIJAL KRST A STAL SA VERIACIM ČLOVEKOM.

AKÉ PREDIVNÉ SÚ TVOJE SKUTKY HOSPODINE !!!

- nikodím

AKO ŽIŤ ?

Starec Amvrosij často dostával od prichádzajúcich k nemu otázku: „Ako žiť?“ Zvyčajne s nadsádzkou odpovedal: „ŽIŤ A NENARIEKAŤ, NIKOHO NEODSUDZOVAŤ, NIKOMU NEŠKODIŤ A VŠETKÝM MOJA ÚCTA“.

„Nehorekovať“ - znamená znášať v živote s dobrou mysľou útrapy a neúspechy. „Neodsudzovať“ - ukazuje na rozšírený nedostatok medzi ľuďmi odsudzovať blížnych. „Neškodiť“ - nespôsobovať nikomu nepríjemnosti, alebo trápenie. „A všetkým moja úcta“ - jednoducho, chovať sa ku všetkým s úctou a nepovyšovať sa. Základnou myšlienkou tejto rady je POKORA. Na túto otázku odpovedal aj inak: „Je potrebné žiť bez pretvárky a chovať sa príkladne, vtedy bude naše konanie správne, v opačnom prípade sa ukáže ako nečisté“. Niekedy takisto: „Žiť je možné aj vo svete, ale nie na „vetre“ (pozn. nie uprostred sveta, v ústraní).

„V tomto svete máme žiť tak, - hovoril starec, - ako otáčajúce sa koleso. Sotva sa na jednom mieste dotýka zeme, už sa zdvíha hore; zato my, keď padneme na zem, vstať už nemôžeme“.

Na otázku, čo znamená „žiť podľa srdca“, báťuška odpovedal: „Nepliesť sa do záležitostí iných a vidieť v ostatných všetko dobré“. „Pozri sa, - hovoril starec jednej mníške, keď ju varoval pred domýšľavosťou, - drž sa stredného tónu; nasadíš hlas vysoko, nezaspievaš; nasadíš ho zase nízko a sa udusíš... Ty sa drž stredného tónu!“

O VÍŤAZSTVE DOBRA NAD ZLOM

Raz prišla otcovi Ambrózijovi táto otázka: „Povinnosťou kresťana je konať dobro a snažiť sa, aby dobro víťazilo nad zlom. V Evanjeliu sa hovorí, že keď nastane koniec sveta, zlo zvíťazí nad dobrom. Je možné sa snažiť o víťazstvo dobra nad zlom s vedomím, že táto snaha nebude korunovaná úspechom a zlo nakoniec zvíťazí? Podľa Evanjelia je ľudské spoločenstvo na konci dejín opísané v tých najstrašnejších farbách. To je v protiklade k možnosti neustáleho zdokonaľovania sa človeka. Je potom možné namáhať sa o dobro ľudstva, keď si môžeme byť istí, že žiadnymi prostriedkami v konečnom dôsledku nebude možné dosiahnuť pred koncom sveta mravnej dokonalosti človeka ??? „

„ZLO UŽ JE PORAZENÉ, - odpovedal starec, - je porazené, nie naším úsilím a námahou, ale samotným Pánom a Spasiteľom našim, Synom Božím, Isusom Christom, Ktorý pre to aj zostúpil z nebies na zem, vtelil sa, trpel vo Svojom človečenstve a Svojím utrpením na Kríži a vzkriesením porazil moc zla a jeho pôvodcu – diabla, ktorý ovládal ľudské pokolenie, vyslobodil nás z otroctva pekla a hriechu, ako aj Sám povedal: „Hľa, dávam vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch a po všetkej sile nepriateľa“ (Lk 10, 19). Teraz sa všetkým veriacim kresťanom dáva v tajine Krstu moc porážať zlo a konať dobro prostredníctvom plnenia prikázaní Evanjelia.

Sv. apoštol Pavol hovorí, že pred druhým príchodom Spasiteľa sa má „zjaviť človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa bude protiviť a povyšovať nad všetko, čo sa volá Boh“ (por. 2 Sol 2, 3 – 4), čiže antichrist. Ale zároveň je tu povedané, že Pán, Isus, ho „zabije dychom Svojich úst a zničí ho zjavením Svojej prítomnosti“ (2 Sol, 2, 8).

Kde je tu víťazstvo zla nad dobrom? A nakoniec, akékoľvek víťazstvo zla nad dobrom je iba domnelým a dočasným“.

z češtiny pripravil – o. Nikodím

Zdroj: DRDA A., Sláva Bohu za vše! Výběr z duchovních poučení svatých otců, Rumburk 2013

„Jelícy vo Christá krestístesja, vo Christá oblekóstesja.“

Myslím si, že viac slov, je zbytočných. Tieto slová, ktoré spievame, či už pri krste dieťaťa, či už v čase sviatku sviatkov- Paschy Christovej, ale aj v ďalších obdobiach cirkevného roka, hovoria za všetko. Dôležité a pre kresťana prínosné je, aby sa tieto slová stali praktickou súčasťou nášho života pri zdolávaní všetkých nástrah moderného sveta.

Nachádzame sa v jesennom období, kedy sa príroda hlási svojou pestrofarebnosťou a všetko vôkol nás sa pomaličky pripravuje na obdobie zimy. Celkom nenápadné obdobie nesie so sebou veľkú nástrahu, ktorá číha už na maličké detičky v škôlke, cez školákov a neobchádza ani nás dospelých. Kdekoľvek sa obzrieme, všade je kopec masiek zobrazujúcich bosorky, nadprirodzené bytosti, zubaté strašidlá a pod. Všetko je súčasťou „sviatku Halloween“. Dovolím si pomenovanie spomínaného sviatku dať do úvodzoviek.

Pre nás kresťanov to nie je sviatok. Prečo? Už pri samotnej definícii sviatku zistíme, že sviatok pochádzajúci zo západného sveta, pôvodom z Írska, je sviatkom pohanov. Tradičnými znakmi Halloweenu sú vyrezávané tekvice, vo vnútri ktorých je sviečka, čarodejnice, duchovia, netopiere, čierne mačky, pavučina a pod. Stačí, ak si položíme otázku, čo tieto veci majú spoločné s kresťanstvom? Odpoveď na otázku je príliš jednoduchá. Nič! Preto je dôležité šíriť osvetu v rodinách a začať už v útlom veku. Zmodernizovaná doba vnucuje deťom v škôlkach a školách stať sa súčasťou spomínaného sviatku. Nehovoriac o tom, že ide samozrejme aj o komerčnú stránku veci. Vysvetľujme deťom, že aj napriek tomu, že väčšina propaguje sviatok, stáva sa súčasťou sviatku, nie je tento sviatok v súlade s kresťanskými normami. Dovolím si tvrdiť, že je to sviatok satana, sviatok zla. Mnoho z nás si povie, čo budem vysvetľovať deťom, kúpim masku a nech sa idú s kamarátmi „zabaviť“. Veď, organizuje to škola, škôlka ,.... Pri takejto úvahe si treba uvedomiť, že nie všetko, čo organizujú, rodí dobro. Dvíhajme výstražný prst a nerobme všetko, čo robí väčšina a nežime tak, ako celý svet. Pretože, nie nadarmo v evanjeliu podľa Matúša sa píše: „Lebo je veľa povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22, 14). Neutešujme sa tým, že veď všetci takto žijú, pretože keď všetci skočia do priepasti, skočíme tam aj my?

Nerobme veci, o ktorých nie sme presvedčení, len preto, lebo v danej situácii je to pre nás jednoduchšie, aby sme to neskôr neoľutovali. Sviatok Halloweenu trvá síce iba jednu noc, ale môže, a často zanecháva, nepríjemné zážitky v detskej mysli tak dlho, že rodičia zo zúfalstva začnú hľadať pomoc psychológov a psychiatrov. Prečo? Lebo Halloweenska zábava skončí, ale spomienky u detí zostávajú. Často u detí pohľad na strašidlá pôsobí traumatizujúco. Položme si preto otázku, či stojí zato, nám rodičom, starým rodičom, sa zúčastniť takýchto pohanstvom podporovaných udalostí? Veď pre nás kresťanov je Halloween „nesprávnou odbočkou“ na ceste k spáse. Veď čarodejnice, bosorky a celý okultizmus je jedna veľká komplikácia v živote pravoslávneho kresťana a takýmto veciam by sme sa mali vyhýbať. My, kresťania, máme dostatok sviatkov, ktoré nás duchovne obohatia a nepotrebujeme žiadne kostýmy, masky, tekvice, ale stačí sa dôstojne obliecť a stať sa aktívnou súčasťou sv. liturgie. Nebuďme len panáčikom, ktorý občas stojí, občas sedí v chráme, ale staňme sa podľa možností, čo najčastejšie súčasťou eucharistického života. Na záver mi nedá nespomenúť slová z Biblie, ktoré sú ďalším svedectvom toho, že pri zdolávaní boja, napr. aj s pohanským sviatkom Halloweenu, nie sme sami. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja Vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše.“(Mt 11, 28-29).

manželia Melicharekoví, Košice

ISUS CHRISTOS, TEN ISTÝ VČERA, DNES I NA VEKY!

- hovorí nám sv. apoštol Pavol (por. Hebr 13, 8).

"Som presvedčený, - hovorí otec Gabriel, - že dnes je veriť jednoduchšie. Len si predstavte - na začiatku šírenia sa kresťanstva existovala len maličká skupina veriacich, ktorých odvšadiaľ vyháňali. Ako ťažko bolo týmto ľuďom vnímať, že Isus Christos - je Pánom, Bohom. Ponad to, väčšina Židov kresťanstvo odmietala. A to spôsobovalo nemálo problémov.

Dnes, 2000 rokov potom, veriacich v Christa je mnoho, obkolesuje nás zástup svedkov. Aké ohromné dedičstvo - koľko kresťanských mučeníkov, mníchov, pustovníkov, zbožných ľudí! Udivuje nás divotvorná sila svätých ostatkov (moščí)! Počet Christových svedkov rastie každým dňom.

Dobre vieme, že za komunistického režimu v Sovietskom Zväze žili milióny veriacich: stovky biskupov, podvyžníkov medzi mníchmi i laickými veriacimi. Nehľadiac na prenasledovania, vylúčenie zo spoločnosti, nezriekli sa svojej viery. Hovoriť o ťažkých, komplikovaných časoch - znamená pripomenúť si i týchto ľudí, ktorí dokázali ustáť svoju vieru, uchrániť si ju napriek všemožným ťažkostiam a utrpeniach. Dokázali by sme my dnes zopakovať ich podvyh?!"

"Vo Sv. Písme sa hovorí, že kresťanom je oveľa ľahšie ostať kresťanmi práve v čase vojen a skúšok, než v pokojných časoch stability a blahobytu. Keď ľudia akurát plnia svoje bruchá a žijú len dnešným dňom (v užívaní si prítomnosti) - samozrejme, že sa odvracajú od Hospodina. Z ľudovej múdrosti poznáme prirovnanie: „Žije tak, ako keby ani Boha nebolo!“ Presne tak, dnes človek neodmieta existenciu Boha, no v skutočnosti žije tak, ako keby Stvoriteľa vôbec ani nebolo. Ale každému z nás sa príde zodpovedať zo svojho života. V súčasnom svete našim najväčším pokušením je - slúžiť, či neslúžiť Cirkvi, ktorá nám práve toto pripomína".

"Vždy hovorím, - pripomína otec Gabriel, - že veriaci nie je zachmúreným typom človeka, očakávajúcim koniec sveta, apokalipsu, ale je človekom radosti. S optimizmom sa stavia k životu, svetu, ľuďom..."

"Na mnohých miestach sveta, kde zúri vojna, nestabilita a vôbec neviete, čo bude zajtra, je to omnoho viac citeľné. Každý vníma, že dnešný deň môže byť tým posledným. A kresťan? Kresťan je ten, kto je vždy, v každú chvíľu, pripravený stretnúť sa s Hospodinom.

Nik nevie, kedy nastúpi posledný deň. To nedokáže povedať, či určiť, vypočítať žiadnym spôsobom žiadna z vedných disciplín, iba Sám nebeský Otec vie o tejto chvíli.

Samozrejme, že mnohé závisí aj od nás. Christos pripomína, že posledné dni budú veľmi ťažké, že dokonca spravodliví budú skúšaní pochybnosťami. „Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ (por. Lk 18, 8), - pýta sa Písmo.

NÁM VŠAK JE POTREBNÉ ŽIŤ V DUCHU RADOSTI, NETRÁPIŤ SA ŤAŽKÝMI ČASMI, VEĎ HOSPODIN, AJ KEĎ UKONČÍ (DOSLOVA - ZNIČÍ) VŠETKO TO, ČO JE STARÉ, ALE LEN PRETO, ABY STVORIL NOVÉ. PRETO NÁM SA NIET ČOHO BÁŤ, A PODĽA SVOJICH MOŽNOSTÍ PRACOVAŤ PRE BUDOVANIE BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA V NAŠOM SRDCI UŽ TERAZ, V TEJTO DOBE..."

„NEZHROMAŽĎUJTE SI POKLADY NA ZEMI, KDE ICH MOĽ A HRDZA NIČIA, A KDE SA ZLODEJI DOBÝJAJÚ A KRADNÚ. V NEBI SI ZHROMAŽĎUJTE POKLADY; TAM ICH NENIČÍ ANI MOĽ, ANI HRDZA, A TAM SA ZLODEJI NEDOBÝJAJÚ A NEKRADNÚ. LEBO KDE JE TVOJ POKLAD, TAM BUDE AJ TVOJE SRDCE“, - hovorí slovo Božie (Mt 6, 19 – 21).

Podľa interview - Схиархимандрит Гавриил (Бунге) - КАК СПАСТИСЬ В НАШЕ ВРЕМЯ

spracoval o. Nikodím

Všetci by sme si dnes mali uvedomiť, že neodkladne musíme začať zachraňovať domácu cirkev, čiže rodinu pred morovým duchom doby a znovu ju získavať pre Boha, respektíve navracať k Bohu. Práve v nej je potrebné zapáliť lampu kresťanského života v Bohu. Lebo v nej spočíva záchrana celého sveta a naša spása.

Bude to veľmi ťažké, úspech sa nedostaví hneď, no musíme to robiť kvôli životu vo večnosti. Veď otcovia a matky sú Bohom požehnaní rodičia a ochrancovia svojich detí, a tak ako za seba, sú zodpovední aj za nich. A je našou povinnosťou, teraz, tu, v tomto zdivočelom svete, v ktorom panuje osamelosť, márnosť, zhon, zmätok a ľahostajnosť, znepokojujúca neistota a zlomyseľnosť, vytvoriť zdroj či centrum modlitby. Je potrebné si pamätať, že kde sa zídu dvaja, traja v Božom mene, tam je Pán medzi nimi.

Vtedy ožije celý dom! Aj prvý, aj druhý, aj tretí. Znovu sa zavedie bezbožnosťou zabudnutý poriadok vnútorného života rodiny i každého človeka. A Božie kráľovstvo, ktoré sa vráti do duše znovu začne meniť svet. A vrátia sa deti k Bohu a k svojim rodičom z nepriazne okolitého sveta.

Vo Svätom Písme Pán nie jeden raz pripomína rodičom ich zvláštne postavenie a právo vo vzťahu k ich deťom, dáva im zvláštnu silu prihovárať sa za svoje deti pred Bohom. Poďme teda, drahí moji, využívať toto postavenie a tú silu. Na toto však všetci musíme mať neochvejnú vieru a byť neochvejní v modlitbe.

Je ešte jedna podmienka, bez ktorej sa nedostaví výsledok. Tou podmienkou je naša každodenná námaha vo veci výchovy našich detí.

Dnes matka prelieva mnoho, mnoho sĺz nad svojimi deťmi a privádzajú ju k nim aj samotné deti. Akú neznesiteľnú ťarchu a bolesť znáša jej srdce, keď vidí svoje deti, ako odvrhujú dobré a vedome si vyberajú zlé.

Matka sa začína modliť, prosí Boha o pomoc, no nedostáva ju. Prečo? No preto, že nie je možné na Boha klásť to, čo sme boli povinní robiť my samy. V prvom rade sú to práve rodičia, ktorí sú povinní starať sa o deti, zasievať do zeme ich srdiečok dobré semená viery a bázne pred Bohom. A potom to zasiate starostlivo pestovať, vychovávať a chrániť pred nepriazňou zlých vplyvov. No k tomuto je potrebná námaha, duchovné vypätie. Je potrebné neustále myslieť na svoje deti a na svoju zodpovednosť za nich pred Bohom.

Otcovia a matky! Zapamätajte si, že byť spasení len vy, bez vašich deti, nemôžete!

Čo od svojich detí môžeme očakávať, keď naša starostlivosť o nich bude ohraničená len úsilím o ich nasýtenie a zaodetie? A kto urobí ostatné? Ulica? Škola?

Drahí moji, neslobodno zabúdať ešte na jedno. Slová cudzieho človeka, dokonca aj čestného, pôsobia na myseľ dieťaťa, no slovo matky sa priamo dotýka jeho srdiečka, a slovo a príklad otca dieťaťu dávajú silu a energiu k zosobňovaniu.

Tiež svoj vplyv na deti neznižujte k tomu, že ich len raz v týždni privediete do chrámu a tam ich necháte len tak a nebudete sa im venovať. Toto v nich nevzbudí živú vieru. Vaša starostlivosť musí spočívať v tom, aby ste v nich vypestovali bázeň pred Bohom, aby ste do nich vštepovali kresťanské poznanie, aby ste im boli príkladom celým svojim životom. Prenikajte do života dieťaťa, poznajte jeho myšlienky. O všetkom sa s ním rozprávajte. Každý deň svoje deti požehnávajte ráno aj večer, a dokonca aj vtedy, keď nebudú doma.

Kresťanský spôsob života v rodine musí byť spojený s postami, ranným a večerným modlitebným pravidlom (hoci krátkym a s prihliadnutím na možnosti a angažovanosť dieťaťa), s návštevou chrámu celej rodiny a spoločným prijímaním. Toto všetko bude neviditeľne formovať detskú dušičku. A to, čo bude do detskej duše zasiate, určite vyklíči a vyrastie v dospelosti.

Vekmi overená skúsenosť ukazuje, že znamenie kríža silno pôsobí na všetko počínanie človeka v priebehu celého jeho života. Preto je deťom potrebné vštepovať, aby sa čo najčastejšie prežehnávali znamením kríža, zvlášť pred jedením, pred spaním a ráno, keď vstávajú, pred odchádzaním z domu, pred a po cestovaní. „Keď sme krížom chránení, odolávame nepriateľovi“. Kríž ochráni naše deti pred mnohými nešťastiami a nebezpečenstvami.

Ľudia kedysi za nešťastného považovali toho, kto síce mnoho vedel, ale nepoznal Boha. Za blaženého považovali toho, kto poznal Boha, hoci nič iné nevedel. A neznamená to, že odsudzovali vzdelanosť, nie. Jednoducho Božia múdrosť sa nijako nedala porovnávať s múdrosťou človeka. Lebo Božia múdrosť človeka zásobuje skutočnou pravdou. Lebo pevná a nepretržitá zbožnosť, ktorá sa získava poznávaním Božích zákonov a Christových prikázaní človeka chráni pred poblúdením na ceste ľudského mudrovania.

Takto nám dnes náleží učiť naše deti, pestujúc v nich vyššiu kresťanskú morálku, aby žili oni, aby sme žili my, a definitívne sa nezadusil svet zlomyseľnosťou. Teda, svojim príkladom a námahou je potrebné vychovávať svoje deti. Žiť podľa svedomia, žiť podľa pravdy.

Neustále si pripomínajme svoju zodpovednosť za svoje deti a pamätajme na slová svätých mužov: „Kde nakloníš malý stromček, tam bude rásť. Nová nádoba bude voňať podľa toho, čím ju naplníte, teda či tekutinou špinavou čo zapácha, alebo tekutinou čistou a príjemne voňavou“. Teda poďme a dávajme svojim deťom prvé hodiny poznania Boha a modlitby. Toto je jedna z najvážnejších úloh zbožnosti, ktorá sa v srdci zachová počas celého života a dieťa v tomto živote zachová pre život večný.

Aby sme kvôli svojim deťom neplakali, aby sme neplakali nad sebou a nimi, keď vyrastú, aby sa naše terajšie slzy nestali počiatkom budúcich, nevykonávajme Božie dielo, ktorým výchova detí bezpochyby je, lajdácky a povrchne.

Ak si zavčasu neuvedomíme, že nám hrozí nebezpečenstvo duchovného zdivočenia ľudstva, ktoré postupne stráca Boží obraz a podobu, ak nepribrzdíme proces odpadnutia od Boha a straty viery v našich rodinách, v sebe, tak blízko je tá doba, keď sa naplnia slová Christa Spasiteľa: „Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ (Lk 18, 8).

Алфавит духовный, архимандрит Иоанн (Крестьянкин),

Православное братство святого апостола Иоанна Богослова,

Москва, 2012, s. 254-260.

zdroj: pcoolsavka.orthodox.sk

Kríž je pre nás ťažký iba do tej miery, pokiaľ zostáva naším krížom. Keď sa však premení v Christov kríž, potom sa stáva neobyčajne ľahkým: „Veď moje jarmo netlačí a bremeno je ľahké“, - hovoril Hospodin (por. Mt 11, 30).

Svätiteľ Ignatij Brjančaninov

KRÍŽ – SYMBOL VÍŤAZSTVA ŽIVOTA NAD SMRŤOU

Sviatok Vozdiženija – Povýšenia Čestného a Životodárneho Kríža Hospodinovho bol ustanovený na spomienku historickej udalosti – nájdenia kríža, na ktorom bol ukrižovaný Isus Christos cisárovnou Helenou okolo r. 326 v Jeruzaleme. Tento sviatok nesie v sebe ešte jednu ideu – a to priblíženie sa ku krížu ako materiálnemu symbolu utrpenia Isusa Christa, na ktorom zomrel a potom vstal zmŕtvych; ku krížu, ktorý bol nástrojom rímskeho trestu, popravy, ale Božou silou sa stal pre veriacich nástrojom uzdravenia a sprievodcom ku Vzkrieseniu.

Kresťania v prvých troch storočiach používali mnohé rôzne symboly, ktoré mohli poukazovať na meno a spasiteľný význam pôsobenia, života a smrti Isusa Christa. Bol to symbol „Dobrého Pastiera“, „korábu“ spasenia, „kotva“ viery i v symbole ryby, ktorého grécke znenie „ICHTHYS“ zaviera v sebe prvé písmená vyznania „Isus Christos, Boží Syn, Spasiteľ“. Obraz kríža v prvých troch storočiach nebol jediným a najpopulárnejším medzi kresťanmi, no stal sa takým vďaka zvláštnemu znameniu zhora apoštolom rovnému cisárovi Konštantínovi.

Pred rozhodujúcou bitkou s vojskami vládcu Itálie Maxentia v r. 312, imperátorovi Konštantínovi, ktorý v tom čase ešte nebol pokrstený, ukázalo sa znamenie z neba v obraze kríža s nápisom : „V TOMTO ZVÍŤAZÍŠ!“ Po tomto zjavení Konštantín prikázal vyobraziť kríž na štítoch svojich vojakov a napriek výhode množstva vojsk protivníka zvíťazil v bitke pri Mulvijskom moste.

Znamenie z neba a zázračné víťazstvo inšpirovali Konštantína k tomu, aby vyslal svoju matku, cisárovnú Helenu do Jeruzalema nájsť historický kríž, ten na ktorom bol ukrižovaný Christos. Po nájdení kríža a z rozhodnutia Konštantína na mieste Golgoty a Hospodinovho Hrobu bol postavený chrámový komplex v česť Christovho Vzkriesenia.

Chrámový komplex bol posvätený v r. 336 okolo 13. septembra. Tým samým sa vytvorila aj paralela medzi posvätením jeruzalemského chrámu a starozákonného chrámu postaveného Šalamúnom približne v tom istom ročnom období. 14 septembra jeruzalemský patriarcha slávnostne vyniesol časť dreva Hospodinovho Kríža, aby ho veriaci mohli vidieť a pokloniť sa mu. 14. september podľa juliánskeho kalendára (27. gregor. kalendár) doslova šiel v paralele so 14 nisanom – dňom ukrižovania Spasiteľa na kríži.

Hneď po posvätení chrámu Christovho Vzkriesenia sa tento sviatok stal jedným z najuctievanejších v Jeruzaleme. Slávnostné procesie, litije a bohoslužby sa každoročne konali v priebehu ôsmych dní. Pútnici z celého sveta mohli na vlastné oči uvidieť najvážnejšiu hmotnú relikviu, ktorá nám ostala po vznesení sa Isusa Christa na nebo – a to drevo kríža, ktorý bol nástrojom smrti, ale stal sa symbolom vzkriesenia.

Na potvrdenie toho Hospodin cez Svoj kríž konal mnohé zázraky. Začínajúc od momentu nájdenia kríža cisárovnou Helenou, keď sa uzdravila chorá žena, ktorá sa ho dotkla (alebo podľa iného podania – ožil zomrelý), a potom mnohým ďalším, dostávalo sa pomoci od Boha, vďaka čomu bol kríž nazvaný Životodárnym – doslova „darujúcim život“. Malé častičky dreva kríža kresťania už v 4. stor. začali nosiť na svojej hrudi v špeciálnych schránkach (moščevikoch), ktoré mohli pripomínať natelný krížik, aký nosia kresťania na hrudi aj dnes. Tak veľmi skoro, z mnohých symbolov pripomínajúcich Spasiteľa, sa obraz Christovho Ukrižovania stal hlavným symbolom víťazstva prvého imperátora – kresťana Konštantína nad nepriateľmi i samotného víťazstva Christa nad smrťou.

Bohoslužobné texty sviatku pripomínajú mnohé paralely medzi tým, ako patriarcha Jakub prekrížil ruky, keď požehnával svoje deti a tým, ako Konštantín zobrazil kríž a zvíťazil nad nepriateľom. Dvíhajúc ruky k nebu, Mojžiš predobrazil roztiahnuté Christove ruky na kríži; Mojžiš týmto symbolom na Sinajskej púšti zvíťazil nad Amalekitmi a tým samým naznačoval, ako pred vyvýšeným Christovým krížom budú utekať „pluky démonov“. A tak, ako vyvýšením hada na drevenom žezle, Mojžiš dal Izraelu prostriedok k uzdraveniu od hadieho uhryznutia, tak aj na dreve kríža vyvýšený Christos porazil diabla a vyviedol zajatcov z pekla. Prostredníctvom dreva „potešenia“ - drevom poznania dobra a zla – had oklamal Adama; drevom utrpenia, drevom preliatia prečistej krvi Christos Cár zachránil zatrateného (Adama) z pekla.

Byzantskí hymnografi nám odovzdali význam obrazu kríža v nádherných tropároch a stichyrách. Povýšený kríž – podľa rôznych piesní je obrazom utrpenia bezhriešného Syna Božieho; obrazom Jeho krvi a vody, ktoré vytryskli z Jeho boku; obrazom Jeho mučeníckej smrti. Zároveň je obrazom víťazstva Cára Slávy, obrazom rajských dverí, rebríka do neba, nebeskej záhrady; obrazom slávy mučeníkov a neporaziteľnej zbrane proti démonom.

Pozerajúc očami viery na víťazstvo Christa nad smrťou, môžeme aj my, spolu s dávnymi hymnografmi, znova a znova volať: „Radujsja, slipych nastavniče, nemoščnych vraču, voskresenije vsich umeršich, vozdvihnuvyj ny vo tľu padšyja, Kreste čestnyj, imže razrušisja kľatva, i procvite netlinije, i zemniji obožichomsja, i diavol vsekonečno nizveržesja“.

Ako pripomína mních Ján, autor jedného zo stichov sviatku, „my nedostojnymi ustami nyne klaňajemsja čestnomu Krestu Tvojemu, Christe Bože, tim samym molimsja, vospivaja Tebe, izvolivšeho byť na nem prihvoždennym. Hospodi, kak kohda-to razbojnika, spodobi i nas Carstvija Tvojeho!“

Preto nemajú pravdy tí, ktorí obviňujú, že pravoslávni uctievajúc Christov Kríž, klaňajú sa mu ako modle. Keď sa modlíme slovami: „Ohradi mja, Hospodi, siloju čestnaho i životvorjaščeho Tvojeho Kresta“, alebo používame frázu: „Kreste Christov, christijan upovanije, zabludšich nastavniče“, my sa obraciame nie k naprstnému krížiku, alebo ku krížu na stene domáceho modlitebného uhla, nie k výtvoru z dreva, či kovu, no modlíme sa ku Christovi, Ktorý je pre nás kresťanov Nádejou, Vodcom zablúdených, Prístavom zmietaných a Víťazstvom v bitkách života. On – Prameň života a uzdravenia, On – Božia sila pre spasenie veriacich, On – víťazstvo nad „zlými duchmi“.

Jednako, nakoľko Spasiteľ, hoci bezhriešny, stal sa malým natoľko, že dovolil hriešnikom, aby Ho ukrižovali na kríži, musíme iným pripomínať a ukazovať práve tento symbol kresťanskej viery. Láska Božia bola pribitá na kríž, aby ľudské srdce bolo dotknuté súcitom a preniklo pokáním.

Preto sa v deň Povýšenia Kríža Hospodinovho postíme, pokorujúc svoje telo, aby sme dali miesto duchu. Srdcom sa vraciame k strádaniam Isusa v predverí Paschy, aby sme umom pochopili a uverili v Jeho slávne Vzkriesenie. Preto aj obraz Ukrižovania, vyobrazený na svätej ikone, na kupole chrámu, alebo na krížiku na našom krku., obraz Ukrižovania, ktorý pri žehnaní kladieme na seba, nemá byť magickým amuletom, alebo symbolickým rituálom, ale vyznaním viery v to, že Christos zomrel za nás hriešnych, aby sme Jeho ranami boli uzdravení.

Zmysel tohto sviatku vychádza ďaleko za hranice spomienky víťazstiev blahoverných imperátorov nad barbarmi, ďaleko za hranice pripomenutia udalosti, kedy cisárovná Helena našla stratenú posvätnú relikviu v Jeruzaleme. My sa klaniame Životodárnemu Drevu, z ktorého, objímajúc každého z nás, rozprestiera ruky Isus Christos, Cár slávy. Kríž sa javí symbolom víťazstva života nad smrťou. Privádza nás k prvotnému šťastiu, ktoré sa nám pokúša ukradnúť zlobou prechytrelý diabol. Cez obraz kríža sú nám zosielané nespočetné uzdravenia duše i tela, aby sme posilnili našu vieru v Boha.

Preto nasledujúc prvých kresťanov, skláňame sa pred krížom a bozkávame ho, oslavujúc pribitého na ňom Boha - V tento deň, vynáša sa Kríž Hospodinov, a veriaci ho s túžbou prijímajú i dostáva sa im uzdravenia na duši i tele od každého neduhu. S radosťou i strachom ho bozkávame – so strachom, pre naše hriechy, ako nedôstojní; s radosťou – pre spasenie, ktoré svetu daruje na ňom rozpätý Christos, Hospodin, darujúci nám preveľké milosti.

Иеромонах Ириней (Пиковский) - Слово на Воздвижение Честного Креста Господня

preklad o. Nikodim

Pascha – Vzkriesenie Isusa Christa

Mgr. Ján Pilko, PhD.

Niet väčšieho a krajšieho sviatku, ako je zmŕtvychvstanie Isusa Christa. Svedčia o tom aj prekrásne slová svätého Jána Zlatoústeho: „Nech sa nikto nebojí smrti, lebo Spasiteľova smrť nás oslobodila. Zničil ju ten, ktorého zajala. Peklo bolo plné trpkosti, keď sa tam s Tebou dole stretlo. Bolo plné trpkosti, lebo bolo odstavené, bolo plné trpkosti, lebo bolo porazené, potupené a zosadené, bolo plné trpkosti, lebo bolo spútané. Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kde je tvoje víťazstvo? Christos vstal z mŕtvych a ty si porazené. Christos vstal z mŕtvych a padli démoni. Christos vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli. Christos vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe. Hľa, Christos vstal z mŕtvych a stal sa prvý medzi zosnulými“. Na mnohých miestach Starej Zmluvy nájdeme svedectvá o tom, že smrť sa hneď nazývala aj peklom. Keď Christos vstal z mŕtvych voviedol do nášho života čosi nové, iné. Tým novým je odchod z tohto sveta, ktorý sa pre človeka už nenazýva smrťou, ale upokojením, alebo snom. Samotný Spasiteľ o tom svedčí, keď vzkriesil Lazara. Keď išiel, aby ho vzkriesil, povedal svojím učeníkom: „Lazár, druh náš, zaspal, idem, aby som ho zobudil“ (Jn 11, 11).

Predtým mala smrť strašnú tvár, ale po vzkriesení sa stala svetlou. Čím nás porazil diabol, tým istým spôsobom ho porazil Christos. Spasiteľ prijal presne tie isté zbrane a nimi porazil diabla. Aké zbrane to boli? Panna - Eva, drevo, smrť, boli znakmi našej porážky. Pannou bola Eva, pretože ešte nepoznala muža, kým nepodľahla pokušeniu. Drevom bol strom poznania dobra a zla v Raji a smrť bola výsledkom neposlušnosti človeka Bohu. Pozrime sa, akým spôsobom sa stali zbraňami víťazstva. Namiesto Evy – Mária, namiesto stromu poznania dobra a zla – drevo kríža, namiesto smrti Adama - smrť Christa. Vidíte, čím diabol porazil človeka, tým istým spôsobom bol porazený. Cez strom poznania porazil diabol Adama, krížom porazil diabla Christos. Strom, z ktorého Adam jedol, zvrhol človeka do pekla, ale drevo kríža všetkých, ktorí boli zvrhnutí do pekla opäť z neho vyviedlo. Smrť odsúdila do pekla všetkých ľudí, ktorí sa narodili a zomreli od Adama. Smrť Christa vzkriesila všetkých.

Christos zvíťazil nad smrťou, zničil ju, porazil, ale okolo nás stále smrť zúri. Prečo potom spievame, že Spasiteľ zničil smrť? Christos zomrel, Svojou smrťou vošiel do pekla, kde nebolo svetla, ani radosti, ani žiadnej nádeje. Stal sa človekom, aby zomrel ľudskou smrťou. Preto na kríži povedal aj slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34). Na tomto mieste ukázal Christos Svoju ľudskú stránku, ako človek, ktorý sa nachádza v stave úplného opustenia a tak zomrel. Do pekla však vchádza vo Svojej sláve a spútal, porazil a zvíťazil nad tým, ktorý zničil Jeho kráľovstvo na zemi. Smrť, ktorá tam vládla bola porazená. Preto smrť na zemi už pre veriaceho kresťana nie je ničím strašným, iba snom. Smrť je už len očakávaním nášho vzkriesenia.

Adam zhrešil a zomrel, Christos nezhrešil, ale tiež zomrel. Prečo je to tak? Je to preto, aby ten, ktorý zhrešil a zomrel, mohol cez Toho, Ktorý nezhrešil (Christos) a zomrel, oslobodiť sa od pút smrti. Tak je to aj s dlžníkom, ktorý nemá čím zaplatiť svoj dlh a dostáva sa za to do väzenia. Druhý je ten, ktorý nemá žiaden dlh, ale má možnosť zaplatiť za dlžníka, aby ho mohol oslobodiť. Tak isto to bolo s Adamom a Christom. Adam sa stal dlžníkom kvôli hriechu, ktorý spáchal a tak podliehal smrti, nachádzajúc sa v zajatí diabla. Christos nebol dlžníkom a nenachádzal sa v zajatí démona, ale prišiel a zaplatil Svojou smrťou za toho, ktorý sa nachádzal v jeho moci a tak ho oslobodil z rúk smrti. Márne boli všetky zákernosti a klamstvá nepriateľov a vrahov Isusa Christa. Vojaci strážili hrob a farizeji ho zapečatili. Ale nastal čas slávneho Christovho vzkriesenia a ani peklo Ho nemohlo zadržať, nie to ešte nejaký kamenný hrob. Oblečenie zostalo na pohrebnej doske, zatriasla sa zem tak silno (podľa tradície ju bolo cítiť až v Ríme; čiže celý svet sa zatriasol) a Anjel odvalil kameň od hrobu. Vojaci stuhli od údivu a zostali ako mŕtvi. Rozutekali sa do mesta k Židom, aby im povedali, čo sa stalo. Oni ich však podplatili a nahovorili, že Ho ukradli apoštoli, čomu mnohí nešťastní Židia veria dodnes.

Život a svedectvo prvých kresťanov boli však naplnené paschálnou radosťou. Túto radosť prežíva Pravoslávna Cirkev až do dnešného dňa, o čom svedčí celý jej bohoslužobný cyklus, ktorý je orientovaný na Vzkriesenie Isusa Christa – Paschu a nie na Roždestvo, alebo nejaký iný sviatok. Celé apoštolské kázanie bolo postavené na vzkriesení Christa. Hoci nikto z apoštolov nevidel moment vzkriesenia, všetci videli a stretli sa so živým Christom. Tí, ktorí nevideli vzkrieseného Christa vlastnými fyzickými očami, ako apoštol Pavol a všetky nasledujúce pokolenia kresťanov, uverili v Jeho vzkriesenie očami svojej duše. Svedkami toho sú milióny svätých a mučeníkov, pre ktorých smrť bola len začiatkom nového večného života s Christom.

Christos Voskrese! Voistinu Voskrese!