PRAVOSLÁVNE VYZNANIE VIERY
Niceo - carihradské vyznanie viery je zhrnutím pravoslávneho učenia, a bolo sformulované na všeobecnom sneme v Nicei v roku 325 a Carihrade v roku 381.
Viruju vo jedinaho Boha Otca, Vsederžiteľa, Tvorca nebu i zemli, vidimym že vsim i nevidimym. I vo jedinaho Hospoda Isusa Christa, Syna Božija, jedinorodnaho, iže ot Otca roždennaho predže vsich vik: Svita ot Svita, Boha istinna ot Boha istinna, roždenna, ne sotvorenna, jedinosuščna Otcu, imže vsja Byša. Nas radi čelovik i našeho radi spasenija, sšedšaho s nebes, i voplotivšahosja ot Ducha Svjata i Mariji Divy, i vočelovičšasja. Raspjataho že za ny pri Pontijstim Pilati, i stradavša, i pohrebenna, i voskresšaho v tretij deň, po pisanijem. I vozšedšaho na nebesa, i siďjašča odesnuju Otca. I paki hrjaduščaho so slavoju,suditi živym i mertvym, Jehože Carstviju ne budet konca. I v Ducha Svjataho, Hospoda, Životvorjaščaho, iže ot Otca ischoďaščaho, iže so Otcem i Synom spoklaňajema i sslavima, hlaholavšaho proroki. Vo jedinu svjatuju, sobornuju i apostolskuju Cerkov. Ispoviduju jedino kreščenije, vo ostavlenije hrichov. Čaju voskresenija mertvych: I žizni buduščaho vika. Amiň.
Verím v jedného Boha, Otca Vševládcu, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného a neviditeľného. I v jedného Pána Isusa Christa, Božieho Syna, jednorodeného, z Otca zrodeného pred všetkými vekmi. Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, tej istej podstaty s Otcom, skrze ktorého všetko bolo stvorené. Ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a vtelil sa zo Svätého Ducha a Panny Márie a stal sa človekom. Za Pontského Piláta bol za nás ukrižovaný, trpel a bol pochovaný. A v tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písiem. A vystúpil na nebesá a sedí po pravici Otca. A znova príde so slávou súdiť živých a mŕtvych, a Jeho Kráľovstvu nebude konca. I v Ducha Svätého, Pána, životvorného, ktorý vychádza z Otca, a ktorý s Otcom a Synom je spolu uctievaný a oslavovaný, ktorý hovoril skrze prorokov. V jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.
Základy pravoslávnej viery
1. Svätá tradícia – je každodenný život Božieho ľudu. Predstavuje súhrn skúseností v Cirkvi, tak ako bol predaný a dostal sa až k nám od Isusa Christa a Jeho apoštolov. Svätá tradícia je vlastný život Cirkvi inšpirovaný a vedený Svätým Duchom, je súhrnom všetkého potrebného pre život a spásu Božieho ľudu.
2. Sväté Písmo – je najdôležitejšie dielo svätej tradície. Veríme, že sväté Písmo je slovo Božie, bolo napísané ľuďmi vedenými a inšpirovanými Svätým Duchov, je zjavením samotného Boha. Sväté Písmo – bibliu tvoria: Starý Zákon – popisuje Božie zjavenie do príchodu Isusa Christa; a Nový Zákon – završujúci Božie zjavenie vyhlásením Isusa Christa za Spasiteľa sveta
3. Spisy svätých otcov – medzi spisy považované za pramene našej viery patria predovšetkým diela svätých Otcov, ktoré vysvetľujú základne učenie Cirkvi a bránia pravú vieru.
4. Modlitba a liturgická bohoslužba – sme pozvaní k uskutočňovaniu osobného modlitebného pravidla, ktoré je nerozlučne spojené s verejnými bohoslužbami Cirkvi. Najdôležitejšou z nich je svätá liturgia. Predstavuje spoločné dielo Božieho ľudu a stretnutie so samotným Bohom.
5. Životy svätých – sú svedectvom o Božej pravde. Slúžia nám ako vzory, podľa ktorých môžeme žiť skutočný kresťanský život.
6. Vyznanie viery – úplné vyznanie pravoslávnej viery je obsiahnuté v tzv. niceo – carihradskom vyznaní viery alebo symbole viery, ktorý zostavili svätí Otcovia na 1. a 2. ekumenickom sneme v Nicei v roku 325 a v Carihrade v roku 381. Spievame alebo čítame toto vyznanie pri každej sv. liturgii. Pravoslávni kresťania takto vyznávajú svoju vieru nepretržite od 4. storočia.
Dejinná cesta Brest - Litovskej cirkevnej únie
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Verím v jednu, svätú, sobornú a apoštolskú Cirkev
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA
Prot. Dušan Nikodim Tomko,mob.: 0907 207 718
Prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc.
PRAVOSLÁVIE
Medzi podstatné znaky liturgického života Cirkvi patrí sv. tajina Eucharistie. Cirkev už od samotného počiatku svojej existencie praktizovala a aj do dnešných dní praktizuje Eucharistiu, nakoľko Christos ju ustanovil na Tajomnej večeri. Preto sa Eucharistia stáva neodmysliteľnou súčasťou kresťanského života. Liturgický poriadok je nasmerovaný k Eucharistii, lebo Eucharistia všetko v Cirkvi završuje.
O konaní Eucharistie od dávnych dôb kresťanstva nám svedčí spis Didache. O Eucharistii zanechal svedectvo sv. Ignác z Antiochie, sv. Justín mučeník, sv. Irenej Lyonský i sv. Cyprián Kartagenský. Zachovali sa nám starobylé liturgie: koptská, rímska, liturgia sv. apoštola Jakuba. Pravoslávna Cirkev dodnes vykonáva liturgiu, ktorú v štvrtom storočí zapísali sv. Bazil Veľký a sv. Ján Zlatoústy. To všetko nám svedčí o tom, že Christova Cirkev nikdy nebola bez Eucharistie. Vykonávala ju vždy. Skúsenosť tradície nás vedie k tomu, že Eucharistia má neustále dominantné postavenie v živote Cirkvi, svojim významom je kľúčová. Síce nezabezpečuje kresťanovi spasenie, ale je jednou z podmienok spásy, čo je vyjadrené slovami Písma: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť Jeho krv, nemáte v sebe života“ (Jn 6, 53).
Pravoslávny kresťan by mal vedieť, že Kráľovstvo Božie je obsahom kresťanského života, že táto perspektíva nie je pre nás vzdialená, nakoľko jednotu s Bohom môžeme dosiahnuť cez Christa, ktorý sa nám rozdáva v Eucharistii. Preto sa cez Eucharistiu zjednocujeme s Bohom a súčasne sa stávame účastníkmi Božieho Kráľovstva. Z tohto dôvodu v patristickej tradícii nachádzame konkrétne vyjadrenia, že Christova Cirkev je tam, kde sa koná Eucharistia a členom Cirkvi je ten, kto sa zúčastňuje na Eucharistii vo sv. prijímaní.
Sv. otcovia Cirkvi, ako sv. Ignác z Antiochie, sv. Bazil Veľký a iní, vyzývali kresťanov, aby častejšie pristupovali k Eucharistii. Dôvodom výzvy bolo, že Eucharistia znamená pre kresťana reálne stretnutie so zmŕtvychvstalým Christom. My sa nemôžeme tesnejšie a priamejšie stretnúť v tomto svete s Bohom, iba cez telo a krv Jeho Syna, Spasiteľa nášho Isusa Christa. Takýto význam má preto Eucharistia.
Christova Cirkev nemôže byť bez Eucharistie, pretože by bola bez Christa. Cirkev, ak by nevykonávala Eucharistiu, žila by sama sebou, a nie Christom.
Eucharistia je aj prejavom jednoty kresťanov. Ide o jednotu v Bohočloveku, v Christu. Christos všetko zjednocuje a súčasne aj posilňuje, preto je Eucharistia pokrmom na posilnenie našej viery a svedectva vo svete.
Kresťanstvo je silné vďaka tomu, že sa posilňuje Eucharistiou a následne je schopné misijne pôsobiť vo svete. Tu je vysvetlenie toho, prečo máme častejšie, a nie iba raz alebo dvakrát ročne, pristupovať ku sv. prijímaniu, k Eucharistii.
O tejto otázke môžeme viesť diskusie, treba však povedať, že kresťan by nemal prijímať na svoje odsúdenie, čiže nehodne.
Pravoslávna Cirkev zostala verná pôvodnej apoštolskej praxi, keď udeľuje Eucharistiu pod obojím spôsobom a vykonáva ju na kvasenom chlebe, ktorý má v sebe dynamiku, pretože kvasí a rastie a tieto procesy sú symbolom života. Náš Boh, tak ako sa nám zjavil vo svojom Synovi, je Boh živý, ktorý od dieťaťa rástol a silnel.
Čo povedať na záver? Pravoslávie bude silné vtedy, ak budeme mať pozitívny vzťah k Eucharistii. Preto by sme mali prehodnotiť svoj postoj k Eucharistii, lebo ide o prehodnotenie nášho stanoviska k samotnému Spasiteľovi, Isusovi Christovi.