PRAVOSLÁVNE VYZNANIE VIERY
Niceo - carihradské vyznanie viery je zhrnutím pravoslávneho učenia, a bolo sformulované na všeobecnom sneme v Nicei v roku 325 a Carihrade v roku 381.
Viruju vo jedinaho Boha Otca, Vsederžiteľa, Tvorca nebu i zemli, vidimym že vsim i nevidimym. I vo jedinaho Hospoda Isusa Christa, Syna Božija, jedinorodnaho, iže ot Otca roždennaho predže vsich vik: Svita ot Svita, Boha istinna ot Boha istinna, roždenna, ne sotvorenna, jedinosuščna Otcu, imže vsja Byša. Nas radi čelovik i našeho radi spasenija, sšedšaho s nebes, i voplotivšahosja ot Ducha Svjata i Mariji Divy, i vočelovičšasja. Raspjataho že za ny pri Pontijstim Pilati, i stradavša, i pohrebenna, i voskresšaho v tretij deň, po pisanijem. I vozšedšaho na nebesa, i siďjašča odesnuju Otca. I paki hrjaduščaho so slavoju,suditi živym i mertvym, Jehože Carstviju ne budet konca. I v Ducha Svjataho, Hospoda, Životvorjaščaho, iže ot Otca ischoďaščaho, iže so Otcem i Synom spoklaňajema i sslavima, hlaholavšaho proroki. Vo jedinu svjatuju, sobornuju i apostolskuju Cerkov. Ispoviduju jedino kreščenije, vo ostavlenije hrichov. Čaju voskresenija mertvych: I žizni buduščaho vika. Amiň.
Verím v jedného Boha, Otca Vševládcu, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného a neviditeľného. I v jedného Pána Isusa Christa, Božieho Syna, jednorodeného, z Otca zrodeného pred všetkými vekmi. Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, tej istej podstaty s Otcom, skrze ktorého všetko bolo stvorené. Ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a vtelil sa zo Svätého Ducha a Panny Márie a stal sa človekom. Za Pontského Piláta bol za nás ukrižovaný, trpel a bol pochovaný. A v tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písiem. A vystúpil na nebesá a sedí po pravici Otca. A znova príde so slávou súdiť živých a mŕtvych, a Jeho Kráľovstvu nebude konca. I v Ducha Svätého, Pána, životvorného, ktorý vychádza z Otca, a ktorý s Otcom a Synom je spolu uctievaný a oslavovaný, ktorý hovoril skrze prorokov. V jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.
Základy pravoslávnej viery
1. Svätá tradícia – je každodenný život Božieho ľudu. Predstavuje súhrn skúseností v Cirkvi, tak ako bol predaný a dostal sa až k nám od Isusa Christa a Jeho apoštolov. Svätá tradícia je vlastný život Cirkvi inšpirovaný a vedený Svätým Duchom, je súhrnom všetkého potrebného pre život a spásu Božieho ľudu.
2. Sväté Písmo – je najdôležitejšie dielo svätej tradície. Veríme, že sväté Písmo je slovo Božie, bolo napísané ľuďmi vedenými a inšpirovanými Svätým Duchov, je zjavením samotného Boha. Sväté Písmo – bibliu tvoria: Starý Zákon – popisuje Božie zjavenie do príchodu Isusa Christa; a Nový Zákon – završujúci Božie zjavenie vyhlásením Isusa Christa za Spasiteľa sveta
3. Spisy svätých otcov – medzi spisy považované za pramene našej viery patria predovšetkým diela svätých Otcov, ktoré vysvetľujú základne učenie Cirkvi a bránia pravú vieru.
4. Modlitba a liturgická bohoslužba – sme pozvaní k uskutočňovaniu osobného modlitebného pravidla, ktoré je nerozlučne spojené s verejnými bohoslužbami Cirkvi. Najdôležitejšou z nich je svätá liturgia. Predstavuje spoločné dielo Božieho ľudu a stretnutie so samotným Bohom.
5. Životy svätých – sú svedectvom o Božej pravde. Slúžia nám ako vzory, podľa ktorých môžeme žiť skutočný kresťanský život.
6. Vyznanie viery – úplné vyznanie pravoslávnej viery je obsiahnuté v tzv. niceo – carihradskom vyznaní viery alebo symbole viery, ktorý zostavili svätí Otcovia na 1. a 2. ekumenickom sneme v Nicei v roku 325 a v Carihrade v roku 381. Spievame alebo čítame toto vyznanie pri každej sv. liturgii. Pravoslávni kresťania takto vyznávajú svoju vieru nepretržite od 4. storočia.
Dejinná cesta Brest - Litovskej cirkevnej únie
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Verím v jednu, svätú, sobornú a apoštolskú Cirkev
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA
Prot. Dušan Nikodim Tomko,mob.: 0907 207 718
Prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc.
PRAVOSLÁVIE
Pravoslávna Cirkev ihneď po sv. tajine krstu udeľuje novokrstencovi aj sv. tajinu myropomazania. Robí to z toho dôvodu, aby novokrstenec mohol pristupovať k sv. tajine Eucharistie a tak žiť plnohodnotný sviatostný život. Preto je sv. tajina myropomazania v našej Cirkvi chápaná aj ako povolenie k Eucharistii. Súčasne sa tým novokrstenec začleňuje do jednoty s Christom, lebo v Eucharistii sa cez Telo a Krv stretávame so zmŕtvychvstalým Christom. Práve z tohto pohľadu je dôležité, aby ihneď po krste bola človeku udelená aj sv. tajina myropomazania.
Pravoslávna Cirkev vníma sv. tajinu myropomazania ako osobnú Päťdesiatnicu, kedy na sv. apoštolov vo vide ohnivých jazykov zostúpil Duch Svätý. Tak, ako nám svedčí Písmo, Duch Svätý zostúpil osobitne na každého z apoštolov, preto aj Cirkev každému novokrstencovi osobitne udeľuje pečať daru Ducha Svätého. Vďaka pôsobeniu Svätého Ducha, udelenému daru, sa pokrstený človek môže dynamicky rozvíjať v konaní dobra a v tomto procese je posilňovaný Telom a Krvou zmŕtvychvstalého Christa. Tak sa nám konkrétne udeľuje pomoc Božia na ceste k dosiahnutiu spásy.
Každý, kto je v Pravoslávnej Cirkvi pokrstený a myropomazaný, ma právo pristupovať k Eucharistii, lebo prijatím myropomazania sa stáva plnohodnotným členom mystického Christovho Tela, Cirkvi. V tom nachádzame vysvetlenie a odpoveď na to, prečo je v Pravoslávnej Cirkvi dovolené pristupovať k Eucharistii aj deťom. Pretože aj dieťa, pokrstené a myropomazané, je už dospelé vo viere. A viera nie je záležitosťou rozumovej vyspelosti, ale skúsenosťou z tajomného stretnutia s Bohom cez Christa, konkrétne Jeho Telo a Krv.
V tejto súvislosti chceme sa zmieniť aj o takom probléme, ako sú povinnosti rodičov a krstných rodičov. Mnohí z nás podceňujú práve to, že pokrstené dieťa nechávajú bez prijímania a čakajú, až do obdobia dospievania. Potom však zisťujú, že dospievajúceho mládenca alebo dievčinu kresťanstvo ničím neoslovuje. Pritom stačilo tak málo, prinášať pokrstené a myropomazané dieťa ku sv. prijímaniu a všetko ostatné nechať na Božiu milosť. Boh by s určitosťou tajomným spôsobom oslovil naše dieťa, ktoré by sa tiahlo svojou dušičkou k Bohu. Dieťa by duchovne rástlo a silnelo vo viere. A keď by dospievalo, neboli by problémy, že nechce chodiť do chrámu, nechce sa modliť atď. Netreba zanedbať duchovný rast novokrstenca, ale naopak, je treba ho posilňovať Eucharistiou. V počiatkoch netreba vynaložiť veľa úsilia, iba zobrať do chrámu novorodenca a prinášať ho k sv. prijímaniu. Budeme si tak plniť svoje povinnosti rodičov, ale aj krstných rodičov, ktoré sme na seba vzali vtedy, keď sme priviedli na svet nového človeka, alebo keď sme sa stali krstnými rodičmi. Je to také jednoduché a pritom to nerobíme. Prečo? Veď je treba deti privádzať ku Christu. Tak ako povedal samotný Spasiteľ: „Nechajte deti prichádzať ku mne“. Cirkev robí všetko preto, aby od prijatia krstu, kedy sa rodí nový človek, sa ten mohol zdokonaľovať v konaní dobra. Teraz už vieme, čo vedie Cirkev k tomu, že udeľuje ihneď po krste aj sv. tajinu myropomazania. Túto našu novú znalosť využijeme na to, aby sme zintenzívnili duchovný život našich detí. Nech prichádzajú s nami do chrámu, nenechávajme ich doma pozerať zaujímavý televízny program, ale umožníme im stretnúť sa s Christom vo sv. prijímaní – vo sv. Eucharistii, pretože Cirkev urobila všetko, aby sa tak mohlo uskutočňovať. Zlepšime duchovný život svojich detí, lebo tak vyrastie duchovný život vo farnosti. Vypočujme výzvu Isusa Christa nášho Spasiteľa a „Nechajte deti prichádzať ku Mne“.