Život pravoslávnych na Západnej Rusi a v Poľsko - litovskom kráľovstve

Od samotného začiatku mongolsko - tatarského jarma na Rusi Litovské kniežatstvo, ktoré do toho času (polovica 13.stor.) zaberalo len nepatrné územie, začína naberať na politickej vážnosti, ale aj rozširovať svoje územie prenikajúc stále hlbšie na územie Západnej Rusi. Práve v tomto období, keď Rus preniká myšlienka oslobodenia sa spod tatarského jarma, málopočetný litovský národ (zocelený tvrdými prírodnými podmienkami a bojmi) sa dostáva do úlohy ochrancu Západnej Rusi, ochraňujúc ju od zla mongolského jarma a ďalších nepriateľov, aby sa nakoniec spojili do jednotného národa a štátu. Litovské kniežatá sa javili ako nebojácni a tvrdí protivníci Mongolov, Poliakov aj Livonských križiackych rytierov, a tak ruský národ videl prirodzenú potrebu ba dokonca nevyhnutnosť podriadiť sa týmto novým vládcom (Pozri NARBUTT, T.: Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego, Tom IV., Wilńus 1835 - 1840, s. 95 - 96; Dostupné na internete; КОЯЛОВИЧ М., Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 1 - 2).

Táto viditeľná sila Litvy a jej kniežatá - Radziwill, Mindovg, zvlášť Viteň, Gedimin, Oľgerd, boli skutočnou hrozbou pre jej nepriateľov, ale to nebránilo budovaniu dobrých vzťahov medzi litovským a ruským národom (Pozri NARBUTT, T.: Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego..., cit. dielo, s. 118 - 122). Je pravdou, že medzi týmito národmi boli viditeľné rozdiely v ich viere, jazyku a v spôsobe života, no takisto litovské kniežatá sa usilovali zmazať tieto rozdiely a rovnako sa správali k Litovčanom i Rusom. V ruských oblastiach nechávali nedotknutú pravoslávnu vieru i štruktúru spoločenského zriadenia. Tohto pravidla sa pridržiavali aj na nových územiach Litvy, keďže niektoré ruské oblasti sa im dobrovoľne vzdávali, a tiež mnohí Rusi sa sťahovali na územie Litvy za účelom obchodu, či trvalého usídlenia. Tento priateľský vzťah medzi kresťanským ruským národom a pohanským obyvateľstvom Litvy viedol k veľkým úspechom kresťanstva (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 3). Tiché svedectvo Pravoslávia, nie násilná misia fanatických náboženských misionárov, potvrdila starú pravdu - pokora kresťanov si podmaňuje i mocných vladárov, a Litva vtedajšieho obdobia bola toho priamym svedectvom. Je zaujímavé, že samotné litovské kniežatá dávali príklad svojím pohanským poddaným k zbližovaniu sa s ruským národom, a to nielen v občianskom a spoločenskom živote, ale aj v otázkach viery, keď vstupovali do príbuzenských vzťahov s ruskými kniežacími rodmi a prijímali kresťanstvo a tak skoro všetci umierali ako pravoslávni (Pozri NARBUTT, T.: Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego, cit. dielo, s. 339 - 340.). Celú problematiku príbuzenstva litovských kniežat s ruskými kniežacími dvormi a ich vzťah k pravoslávnej viere veľmi podrobne rozpracoval I. P. Boričevskij vo svojom diele "Pravoslávie a ruská národnosť v Litve".

Koncom 14. stor. ruská kultúra, zvyky a pravoslávna viera, mierne, nebadane, bez hlasných propagánd a ozbrojených mníšskych rádov, ale zato trvalo a dôstojne, prenikali do celej litovskej spoločnosti. Nebolo by potrebné dlho čakať, aby sa celá Litva stala kresťanským štátom s východným pravoslávnym vierovyznaním. Celé toto sľubne sa vyvíjajúce smerovanie však ukončila jedna udalosť. V susedstve Litvy, a to v Prusku a Livonsku, sa usadili dva rády ozbrojených hlásateľov západného latinského kresťanstva, ktoré potokmi krvi zmáčali úspechy zakoreňujúcej sa Christovej viery v rusko - litovských krajoch (Pozri tamže, s. 414 - 520). Ako hovorí historik, biskup E. Narbutt vo svojich Starozytnych dziejach naroda Litewskiego: „Rusi a Litovčania vskutku nenávideli týchto "hlásateľov Evanjelia", čo ich ešte viac zbližovalo a zapaľovalo k boju s týmito novými nepriateľmi" (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 3).

Treba tu pripomenúť, že pre problematiku, ktorej sa venujeme v našej práci, nie je ani tak dôležité spojenectvo rusko - litovského národa voči nepriateľovi, ale hlavne fakt, ktorý veľmi výstižne charakterizoval M. O. Kojalovicz: „Litovskí pohania v čase, kedy sa do ich duše vryla pochybnosť o pravdivosti ich pohanských bohov, mali príležitosť porovnať latinskú kresťanskú misiu s východným Pravoslávím, a nie je isto potrebné hovoriť, ktorý z týchto dvoch kresťanských prúdov sa rozhodli prijať. S čistým svedomím možno konštatovať, že Livonský križiacky rád urobil jedinečnú službu Pravosláviu v Západnom Rusku v tomto čase tým, že práve svojím pôsobením odháňal od latinstva litovských pohanov a pomohol im rozhodnúť sa pre Pravoslávie“ (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 4). Od tohto času ruské Pravoslávie sa na Litve stále viac dostávalo do popredia.

Príchod latinských šíriteľov kresťanstva však nevyburcoval len celú Litvu do zbrane proti nim, ale takisto i zvyšky pohanského fanatizmu so svojím centrom vo Vilňuse, ktoré sa s krutosťou obrátili proti kresťanom. Dejiny starovekého litovského národa spomínajú ukrižovanie františkánskych misionárov na viľňuských pahorkoch, avšak (čo je zaujímavé), v tom istom čase ani jeden ruský duchovný, ani kupec nebol vystavený ani najmenšiemu poníženiu, hoci v tom istom čase prebiehala vojna s Moskovským kniežatstvom (Pozri tamže, s. 4). Jediný prípad prenasledovania pravoslávnej viery z tohto obdobia na Litve je z r. 1342 (1397), kedy boli na smrť vydaní traja významní Litovčania - Kruglec, Kumec a Nižalo (po krste Antonij, Joann a Eustachij). Z príbehu ich umučenia sa však dozvedáme, že ich utrpenie a smrť vyvolali obdiv Litovčanov, ktorí obstúpili väznicu a so zbožnosťou počúvali každé ich slovo a mnohí sa obrátili ku Christovi (Pozri NARBUTT,T.: Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego V. tom, cit. dielo, s. 157 - 164; КОЯЛОВИЧ М., Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 242 - 243). Z povesti o ich umučení sa dozvedáme, že litovské knieža Oľgerd (ktorý bol vnímaný ako rozhodný a múdry vládca, a ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s ruskými kniežatami), by bol len ťažko sám súhlasil s týmto skutkom, ktorý bol vo svojej podstate namierený proti kresťanskej budúcnosti jeho národa. Naopak, hlavnými sudcami a mučiteľmi v tomto spore boli pohanskí žreci pod vedením hlavného žreca KriveKrivejtu, ktorý si tento rozsudok vyžiadal. Keďže KriveKrivejta mal v tom čas značný vplyv na Litve, nedá sa čudovať, že Oľgerd mu rozhodnutie v tomto spore prenechal (Pozri tamže, s. 157 - 164).

Nehľadiac na všetky okolnosti, ktoré potláčali úspechy latinskej viery na Litve a umožňovali zakoreňovanie Pravoslávia, šíritelia západného kresťanstva vojenskou cestou a násilím napáchali množstvo bolestivých rán v Litve a tieto v priebehu času začali viac a viac krvácať a dotkli sa aj života rusko - litovských pravoslávnych veriacich. Na podrobených územiach totiž latinskí križiaci násilne prevádzali na svoju vieru stovky ba tisíce Litovčanov a k tomu boli neraz donútené aj samotné litovské kniežatá, čo viedlo k pomalej, ale istej ľahostajnosti voči viere, ktorá sa zrazu stala obeťou politickej vypočítavosti (Pozri КОЯЛОВИЧ ,М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 4 - 5). Napríklad samotné kniežatá Mindoug a Vitovt niekoľko krát podľa okolností zmenili vieru (Pozri ШАБУЛЬДО,Ф.: Енциклопедія історії України - Вітовт, Т. I., Наукова думка 2005, s. 580 - 581).

Ľahostajnosť vo veciach viery je vždy veľmi zhubná, a to zvlášť, keď sa vyvíja v národe v čase jeho prechodu na kresťanstvo a to poznamenalo celý chod ďalších litovských dejín. Práve toto bolo počiatkom zvratu v spoločenskom i náboženskom živote pravoslávnych Rusov a Litovčanov.

Po smrti výnimočne nadaného a energického kniežaťa Oľgerda na litovský veľkoniežací trón zasadol jeho syn Jagello, ktorý sa ničím nepodobal na svojho otca (Jagello - Jogaila (1351 - 1434) bol v rokoch 1377 - 1401 veľkým litovským kniežaťom a ako Vladislav II. Jagello od 1386 - 1434 poľským kráľom. Je považovaný za zakladateľa dynastie Jagellovcov, pričom on sám je zaraďovaný ako jeden z posledných Gediminovcov (dostupné na internete; Wikipedia - Vladislav II.). Jedno, čo po ňom zdedil bola vychytralosť, ktorá mu však často nepomohla, keďže Jagello bol dosť krátkozraký a neprezieravý (JAROSZEWICZ, J.: Obraz Litwy pod wględem jej cywilizaciji od czasów najdawnwjszych do końca wieku XVIII, Tom I., Wilno 1844, s. 27 - 29; КОЯЛОВИЧ М., Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 6). Je jasné, že takýto človek nedokázal na svoju stranu získať ani veľmožov, ani národ tak, ako jeho oslavovaní predkovia Gedimin a Oľgerd. Práve v tom čase stála Litva pred nebezpečenstvom zo strany Tatárov, a hlavne livonských rytierov. Aj na Litve medzi príbuznými mal Jagello veľa nepriateľov, preto siahol po prvej príležitosti, ktorá sa ponúkala a sľubovala, že ňou môže posilniť svoju moc (Tamže, s. 29).

V tom čase mali Poliaci mladú kráľovnú Jadwigu, pre ktorú hľadali výhodného ženícha. Nikto nemohol byť pre poľský kráľovský dvor vhodnejším ako Jagello, a takisto pre Jagella to bola najlepšia príležitosť ako sa cez toto manželstvo a spojenectvo s Poliakmi zabezpečiť pred vnútornými a vonkajšími nepriateľmi (Pozri OSTROWSKI,T.: Dzieje i Prawa Kościoła Polskiego, Przez Teodora Ostrowskiego S. P. Krótko Zebrane: Powtórnie Przedrukowane 1846, s. 197; Dostupné na internete). Toto v tom čase výhodné zblíženie Litvy s Poľskom, oslepilo aj väčšiu časť významných Litovčanov. Len jednoduchý litovsko - ruský národ nie celkom nadšene prijal toto spojenectvo, o čom svedčili povstania a rebélie vo viacerých oblastiach zeme. Povstania vypukli v oblastiach Polocka a Smolenska. Ich vodcom bol Jagellov brat Vingoled - Andrej Oľgerdovič, ktorý bol pravoslávny. Jagella označil za odpadlíka od pravoslávnej viery, ktorý nie je hoden byť litovským veľkokniežaťom. Vo svojom boji proti Jagellovi sa spojil s Livonskými rytiermi a smolenským kniežaťom Svätoslavom. Výsledkom povstania bolo však iba vyrabovanie polockej oblasti spojencami. Toto úplne zmenilo situáciu v kniežatstve v prospech Jagella (Pozri NARBUTT,T.: Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego, cit. dielo, s.385 - 395). Osobné mocenské záujmy veľmožských rodín však napomohli k uskutočneniu tohto nešťastného spojenia, ktoré sobášom Jagella s Jadwigou v r. 1386, vytvorilo jeden poľsko - litovský štát, ktorý vošiel neskoršie do histórie pod názvom Rzeczpospolita.

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené redakciou a publikované na pokračovanie/