Život pravoslávnych na Západnej Rusi a v Poľsko - litovskom kráľovstve a prvé pokusy o vytvorenie cirkevnej únie II

Sobášom Jagella s Jadwigou v r. 1386 sa vytvoril jeden poľsko - litovský štát, ktorý vošiel neskoršie do histórie pod názvom Rzeczpospolita. Toto spojenie Poľska a Litvy sa uskutočnilo len na politicko - spoločenskej úrovni, Poliaci však od tejto udalosti očakávali omnoho viac. Sám Jagello, jeho bratia a niekoľko litovských kniežat boli pripravení prijať latinskú vieru, dokonca sa dať aj prekrstiť (KRASZEWSKI, G.:Wilno od początków jego do roku 1750, diel I. Wilno, 1840, s.73; In: КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 7). Tak sa z nepriateľov stali propagátori latinstva, ktorí sa otvorene začali hlásiť k latinskej viere a zavrhovať grécky východný obrad. Už len tento zvrat spôsobil citeľný úder v živote pravoslávnych Litovčanov. No toto bol len najslabší úder v porovnaní s tými, ktoré si musel vytrpieť pravoslávny rusko - litovský národ od prvých dní zjednotenia s Poľskom.

Poliaci pripisovali tomuto spojeniu nielen občiansky, ale aj religiózny charakter. Ako prvá a najdôležitejšia podmienka spojenia Litvy a Poľska, bolo ustanovenie dominancie a progresívneho šírenia latinskej viery na Litve. V listine vilniuského biskupa, pri príležitosti spojenia Litvy s Poľskom, môžeme nájsť požiadavky, ktoré sa dotýkali nielen litovských pohanov, ale aj západoruského Pravoslávia. „Rozhodli sme sa, - hovorí v tejto listine Jagello, - sľúbili a zaviazali, a po prijatí sv. Tajin sme sa zaprisahali všetkých ľudí litovského národa bez rozdielu pohlavia, akéhokoľvek postavenia a funkcie, priviesť ku katolíckej latinskej viere a svätej poslušnosti Rímskej Cirkvi...“ (Prawa i przywileje od najjaśnejszych królów ich Msci Polskich i W.X. Litewskiego z 1632, s. 6., In: КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 8). Slávnostne pravoslávnych nazval schizmatikmi a tak ich postavil do ťažkého postavenia - zakázal totiž sobáše pravoslávnych s latiníkmi, ba aj prístup pravoslávnych k všetkým spoločenským funkciám (Tamže, s. 38 - 39).

Rozdelenie kresťanstva, veľká cirkevná schizma medzi kresťanským Západom a Východom v tom čase už plne dozrela a bola potvrdená s konečnou platnosťou. Nepriateľské nálady medzi kresťanmi, ktoré boli vyvolané týmto rozdelením sa odrážali všade tam, kde dochádzalo k stretu medzi stúpencami a nasledovníkmi Východnej i Západnej Cirkvi. Túto citovú zaujatosť jedných voči druhým v tom čase už spoznal aj ruský a poľský národ. Oba národy sa oddávna vyznačovali ukážkovou horlivosťou voči svojmu vierovyznaniu, preto nie je vôbec divné, že vyjadrovali svoje pocity razantne, neraz im obetujúc priateľské, či príbuzenské vzťahy.

Sám Jagello, ako píšu poľskí katolícki autori, s „apoštolskou horlivosťou“ sa pustil do hlásania latinskej viery na Litve. Litovskí pohania zasypaní mnohými darmi a výhodami sa veľmi skoro začali obracať k latinskej viere, na rozdiel od pravoslávnych litovských Rusov, ktorí sa nedali kúpiť ani zlomiť, a Jagellovi sa postavili s nezlomnou silou Pravoslávia (Pozri JAROSZEWICZ, J.: Obraz Litwy..., cit. dielo, s. 281). Preto sa Jagello (lepšie povedané poľské duchovenstvo) rozhodol urobiť pravoslávnym ústupky. Nepožadovali od nich priamy prechod k latinskej viere, len uznanie moci rímskeho pápeža nad sebou. V čom však spočívalo toto uznanie pápežskej moci nebolo konkrétnejšie stanovené (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 10 - 12).

Kojałowicz tejto únii pripisuje veľký význam aj v neskoršom období pri zavádzaní Bresto - litovskej cirkevnej únie. Sám Jagello, ktorý so svojimi bratmi prijal v Krakove latinskí vieru, v liste vilniuskému latinskému biskupovi z r. 1387 pripomína, že od pravoslávnych je potrebné vyžadovať len „úniu“, akoby sa tu hoc nie celkom jasne rozlišovalo prijatie latinskej viery a prijatie pápežskej moci. V spisoch Gorgeľského snemu už nachádzame jasný rozdiel medzi latiníkmi a tými, ktorý len uznali pápežskú jurisdikciu (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s.246; NARBUTT T., Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego, Tom VI, cit. dielo, s. 302). „Toto nóvum, - hovorí Kojałowicz, - ktoré sa požadovalo od pravoslávnych v mnohom pripomína Florentskú úniu, ale tiež ukazuje na fakt, že myšlienka cirkevnej únie sa časovo na Litve objavila skôr než samotná únia vo Florencii. Ďalší fakt je to, že litovská únia išla úplne inou cestou než ostatné únie medzi kresťanským Východom a Západom. Objavila sa ako dôsledok prvotného plánu zaviesť na danom území čisto latinskú vieru a len následne ako nevyhnutný ústupok tvrdosti pravoslávneho presvedčenia litovsko - ruských pravoslávnych veriacich, ktorí západný obrad neprijali a tak únia ponúkala akýsi konsenzus medzi týmito dvoma krajnými postojmi“ (Tamže, s. 11).

Všetky tieto rozhodnutia, ako je vidno z listín, sa zo začiatku týkali len jednotlivých osôb. Jagello spočiatku akoby nebral do úvahy to, že práve Západoruská Cirkev je hlavnou oporou postoja litovských pravoslávnych. Nakoniec však obrátil na ňu pozornosť a rozhodol sa zničiť túto prekážku šírenia latinskej viery na Litve a zaviesť úniu v celej Západoruskej Cirkvi. V prvom rade však potreboval oddeliť Západoruskú metropóliu od Východoruskej, lebo každý dokument či list z Východnej Rusi by mohol zmariť jeho snahy. Pre tento svoj plán chcel Jagello využiť ctižiadosť luckého biskupa Joanna, ktorému v r. 1398 sľuboval post metropolitu, lenže tento jeho plán nevyšiel (Pozri tamže, s. 11 – 12). Až v r. 1414 za panovania litovského kniežaťa Vitovta došlo k odlúčeniu Západoruskej pravoslávnej metropólie od správy moskovského metropolitu (Pozri JAROSZEWICZ, J.: Obraz Litwy..., cit. dielo, s. 32. In: КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 13). Od celej tejto udalosti sa očakávali bohaté úspechy v prospech latinskej cirkvi. Sám Vitovt nástojčivo požadoval od konštantínopolského patriarchu a západoruských biskupov ustanovenie osobitného metropolitu pre Litvu, hoci sám do jeho voľby na Novogrudskom sneme nezasahoval. Snem nakoniec vybral na post metropolitu Grigorija Cimbaľaka, ktorý (ako ukázala história) nebol človekom, ktorý by bol poslúžil odvážnym plánom Jagella, Vitovta a ďalších zaviesť na území Západoruskej Cirkvi cirkevnú úniu s Rímom. Dokonca po jeho smrti sa oddelená Západoruská metropólia znova dostáva pod správu moskovského metropolitu (Pozri JAROSZEWICZ, J.: Obraz Litwy..., cit. dielo, s. 32).

Kojałowicz vo svojej práci Litovská cirkevná únia, dotýkajúc sa práve obdobia života pravoslávnych a prvých pokusov zavádzania únie za doby Jagella a Vitovta hovorí, že Jagello práve v zjednotení poľsko - litovského národa vo viere, videl upevnenie svojho trónu. Spočiatku chcel obrátiť všetkých pravoslávnych na latinskú vieru, - tak ako bol prisľúbil pri svojom krste a nástupe na poľský kráľovský stolec. Ale keď videl, že to nie je možné, začal od nich požadovať úniu, alebo (ako to bolo v tom čase vnímané) poslušnosť rímskej Cirkvi a rímskemu pápežovi. No tento jeho plán sa však nepodarilo napriek mnohým snahám úplne uskutočniť ani jemu samému, ani jeho nástupcom (Pozri КОЯЛОВИЧ ,М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 14 - 16).

Preosvietený Filaret (Gumilevskij), autor diela „História Ruskej Pravoslávnej Cirkvi“ hovorí, že Poliaci sa nijako nechceli vzdať myšlienky zavedenia únie v Litve. Už v r. 1427 sa znova začína o únii otvorene rozprávať na slávnom Luckom sneme, ktorého sa zúčastnili mnohé korunované hlavy. Lenže zamýšľaná únia sa tu stretla ešte s väčším nepochopením než kedykoľvek predtým. Dôvodom bolo to, že na sneme bol prítomný moskovský cár Vasilij II., veľký ochranca Pravoslávia, za prítomnosti ktorého (a to i samotní poľskí senátori museli uznať) bolo vytvorenie únie v Litve nesplniteľné. Bolo to nesplniteľné už len z toho prostého dôvodu, že v Litve bolo viac pravoslávnych než rímskych katolíkov a pravoslávni únii neboli absolútne naklonení a bolo by teda nerozumné dráždiť prevažnú časť pravoslávneho obyvateľstva (Pozri tamže, s. 14).

Situácia, ktorá bola viac naklonená únii sa začala kryštalizovať po Florentskom sneme (r. 1439), keď Poľskom a Litvou so zvesťou o uzatvorení cirkevnej jednoty medzi rímskou a pravoslávnou Cirkvou prechádzal ruský metropolita Izidor, ktorý sa zúčastnil tohto snemu, a ktorý aj sám úniu podpísal.

V tom čase zväzok Poľska a Litvy bol značne oslabený. Pokus Vitovta stať sa poľským kráľom túto nestabilitu ešte viac zvýraznil, a najviac sa táto slabosť ukázala za jeho nástupcu Svidrigella. Svidrigell šiel po stopách Vitovta a otvorene podporoval a ochraňoval pravoslávnych. Vedel totiž veľmi dobre, že sú kedykoľvek pripravení pozdvihnúť zbraň a postaviť sa proti poľskej korune. Poliaci, takisto ako za čias Jagella, veľmi dobre pochopili odkiaľ hrozí nebezpečenstvo poľsko - litovskému zväzku (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 11). Ako hovorí zápis Kyjevosofijského snemu – „potvrdiac namiesto Svidrigella zapáleného latiníka Žigmunda, vyliali celý svoj hnev na pravoslávnych; i zničili väčšiu časť ich chrámov“ (МЕТРОПОЛИТА ЭВГЕНИЙ: ОПИСАНИЕ КИЕВОСОГИЙСКОГО СОБОРА, s. 110- 111 In KOЯЛОВИЧ, M.: cit. dielo, s. 14).

Poliaci, ako hovorí Kojałowicz, boli schopní jednou rukou ničiť a druhou hladkať. Preto, keď metropolita Izidor prišiel do Poľska, Poliaci ho slávnostne vítali, s radosťou prijali zvesť o zjednotení Cirkvi a poskytli mu všetky prostriedky, aby túto radostnú zvesť oznámil aj v Litve. Keďže teraz Izidor nebol pod tlakom východných zástancov Pravoslávia ako na Florentskom sneme, či tvrdých zástupcov ruského Pravoslávia, ktorí by ho brzdili, Izidor dal plný priechod svojej horlivej náklonnosti k latinstvu. „Ako svedčia mnohí poľskí katolícki či uniatskí autori, - hovorí Kojałowicz, - Izidor sám hlásal úniu, písal listy, v ktorých vyzýval k jej prijatiu, ba dokonca slúžil v katolíckych latinských chrámoch“ (Tamže, s.15). Ako sa pozerali na túto Izidorovu misiu samotní litovskí pravoslávni veriaci na to existujú rozličné názory. Jedno je však isté - sám Izidor sa nespoliehal, že jedna, či niekoľko jeho kázní o únii v Litve bude mať veľký úspech, preto sa snažil toto svoje úsilie podložiť výhodami pre pravoslávnych, ktorí sa k únii pridajú. Pri svojej ceste, alebo presnejšie pri svojom úteku z Ruska, prosil poľského kráľa o udelenie osobitných práv pre pravoslávnych. Ako sme už vyššie spomenuli, aj sám kráľ Vladislav III. Jagellonský (1424 - 1444) bol presvedčený, že je to najlepší prostriedok k uskutočneniu tohto diela, vydal listinu, v ktorej potvrdil, že všetci pravoslávni i katolíci majú rovnaké práva, pretože (ako hovorí text listiny): „Východná Cirkev sa spojila so Západnou“ (Pozri Prawa i przywileje od najjaśnejszych królów ich Msci Polskich i W.X. Litewskiego; dostupné na internete).

No tak, ako za čias Jagella, tak ani teraz sa litovsko - ruskí pravoslávni nedali preľstiť žiadnymi privilégiami a neustúpili ani prenasledovaniam. Aj keď mnohí autori obhajujúci úniu sa snažia uviesť iné fakty, litovsko - ruskí pravoslávni k samotnej Florentskej únii mali vždy jasný postoj, v ktorom sa v tejto veci stotožňovali s Východným (moskovským) Ruskom, čo jasne dokázali vo chvíli, keď politické okolnosti donútili Vladislavovho nástupcu kráľa Kazimíra Jagellonského (1427 - 1492) prenechať správu Západoruskej metropólie moskovskému metropolitovi Ionovi a pravoslávni Litovčania sa s radosťou podrobili jeho jurisdikcii i napriek pápežským hrozbám a kliatbam.

Rímsky pápež bol hneď informovaný o tomto neobvyklom postupe Kazimíra. Rozhorčený touto, pre Rím politickou ľahkomyseľnosťou, vymenoval na kyjevskú metropolitnú katedru Izidorovho žiaka Grigorija Bulhara, aby tým zabezpečil kontinuitu únie podpísanej Izidorom na Florentskom sneme. Zároveň Kazimírovi zaslal tvrdý list, v ktorom mu prikazuje, aby novovymenovaný Grigorij bol za akýchkoľvek podmienok uznaný a podporovaný na metropolitnej katedre (Pozri tamže, s. 16). Okrem toho latiníci u konštantínopolského patriarchu (vtedy takisto uniata) zabezpečili listinu, ktorou patriarcha prikázal Litovčanom podriadiť sa novému metropolitovi Grigorijovi (Obidve listiny sú publikované v už citovanom súbore Práv a privilégií poľských kráľov a veľkokniežat litovských - Prawa i przywileje...).

Napriek tomu, že mnohí súčasní uniatskí historici sa snažia v Grigorijovi vidieť človeka, ktorý zaviedol úniu v celej Západoruskej cirkvi a od toho faktu odvodzovať kontinuitu únie z obdobia ďaleko pred podpísaním samotnej Brest - litovskej únie, historické fakty skôr svedčia o skutočnosti, že Grigorijovi sa v čase svojho skoro 20 ročného pôsobenia podarilo k latinstvu a únii získať len malú časť ľudí, ktorí pre osobné výhody boli ochotní zmeniť vieru otcov. Pápežské listy z tohto obdobia a listy patriarchu skôr jasne svedčia o opaku, a síce, že Grigorijova pastva vôbec nebola naklonená k prijatiu únie (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 17 – 18). Treba mať na zreteli takisto fakt, ktorý iba zväčšoval túto neochotu, a to nariadenie kráľa Kazimíra o zákaze pravoslávnym budovať nové, či opravovať staré chrámy. Sám tento fakt donútil uniatských autorov priznať, že i v čase (podľa nich) „rozmachu únie“ za metropolitu Grigorija mnohé mestá a biskupstvá úniu neprijali, o čom svedčí slávny krakovský historik tohto obdobia, kanonik Jan Długosz. Je známe, že aj v neskoršom období na Litve boli biskupstvá, ktoré boli úplne nezávislé od metropolitu (DŁUGOSZ, J.: Roczniki, czyli kroniki sławnego Królestwa Polskiego, XI - XII, Jedność swiętej cerkwie..., s. 20; dostupné na internete).

Ďalší z faktov, ktorý svedčí o nie celkom úspešnom pokuse zaviesť úniu na teritóriách Západnej Rusi za metropolitu Grigorija je to, že počas celého dlhého obdobia jeho pôsobenia sa neuskutočnil ani jeden snem a nezachovala sa žiadna listina propagujúca úniu, čo samozrejme nejde dohromady s tendenčnými tvrdeniami uniatských autorov „o období propagácie a zavádzania únie“. „V čom Grigorij napomohol neskoršiemu zakoreneniu sa únie na Litve? - pýtame sa spolu s Kojałowiczom. - Vlastne samotným mnohoročným zastávaním funkcie metropolitu, ktorá priviedla poľsko - litovské vedenie k návyku vidieť v Litve prítomnosť samostatného metropolitu a tak Grigorij vlastne položil začiatok nepretržitému radu litovsko – ruských metropolitov“ (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 18).

Či títo metropoliti napomáhali, alebo prekážali zavedeniu únie na zemiach Rzeczypospolitej do začiatku 17. stor. nie je vôbec zrejmé. Z tohto obdobia sa zachoval jediný snemový dokument Vilniuského snemu z r. 1509, z ktorého vyplýva, že v Západo - ruskej Cirkvi sa naopak chránilo východné Pravoslávie. Letopisy a katalógy vypočítavajú mená západo - ruských metropolitov, pri niektorých je zmienka, že podliehali jurisdikcii koštantínopolského patriarchu. O pápežovi a únii v týchto dokumentoch nie je ani zmienky.

V r. 1605 však došlo k významnému objavu v tomto smere. V tom čase sa objavovali mnohé práce, ktoré odhaľovali činy strojcov podpísania únie a o samotnom akte podpísania únie hovorili ako o najväčšom zle západo - ruského národa. „Preto sa vtedajší uniatský metropolita Ipatij Potij, - konštatuje Kojałowicz, - rozhodol vyvrátiť tieto úsudky a dokázať, že únia na Litve existovala už predtým. Uverejnil správu, že našiel starú historickú listinu metropolitu Misaila adresovanú pápežovi Sixtovi IV., svedčiacu o ochote a pripravenosti prijať úniu s Rímom. Pod touto listinou mali byť podpísaní aj vilniuský archimandrita Makarij a brestský kastelán Josif Soltan, obaja neskorší západo - ruskí metropoliti. Tento dokument mal dokazovať, že všetci títo traja západo - ruskí metropoliti - Misail, Makarij a Josif boli uniatmi“ (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 20). „Objav“ Potija prinútil viacerých autorov k podrobnejšiemu preskúmaniu týchto faktov a objavilo sa niekoľko diel, v ktorých za uniatov boli označovaní raz jedni a potom zase druhí metropoliti a prinášali o metropolitoch napríklad i takéto svedectvá: „metropolita, Litovčan, bol človek vzdelaný, pridŕžal sa únie“, o inom zas „metropolita, rodom Moskovčan, človek neučený, úniu neprijal“. Porovnávajúc však tieto záznamy zisťujeme, že jedni a tí istí ľudia boli označovaní raz za uniatov a inokedy za neuniatov. Tieto sporné informácie ako hovorí Dubowicz vo svojej „Hierarchii Kościelnej“, priviedli neskorších uniatských autorov k takému opovážlivému tvrdeniu, že uniatmi boli všetci metropoliti až do podpísania aktu únie (DUBOWICZ, J.: Hierarchia, abo o Zwierzchności w Cerkwi Boźej, Coll. Soc. Iesu, Lwow 1644, s. 172 – 185; In: КОЯЛОВИЧ, M.: cit. dielo str. 20).

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené redakciou a publikované na pokračovanie/