Zázraky sv. Spiridona, veľkého divotvorcu Trimifuntského IV.

Z Antiochie sa sv. Spiridon vrátil späť na Cyprus. Tu mal veľa oviec, z ktorých sa úprimne tešil. Často rozmýšľal, aké nevinné a dobré sú tieto zvieratá a na myseľ mu prichádzali slová proroka Izaiáša, ktorý nazýval Christa Baránkom.

Jedného dňa ho navštívil istý obchodník so zvieratami. Chcel od neho kúpiť niekoľko kôz. Spiridon sa s ním dohodol na cene a povedal mu: „Polož na prah peniaze za toľko zvierat, koľko chceš a poď so mnou do ohrady a vyberieš si“. Keď to obchodník počul, zlomyseľne si pomyslel: „Je to príležitosť vyťažiť z toho niečo viac. Nechám tam menej peňazí“. A naozaj, na prahu nechal menej peňazí, zobral jednu kozu naviac, ale nezaplatil za ňu. Potom obaja vošli do ohrady a obchodník si vybral zvieratá, ktoré sa mu páčili. Avšak tá koza, ktorá bola naviac, utiekla obchodníkovi a bežala späť do ohrady. Otočil sa a vzal ju späť. Keď išiel ďalej a poháňal kozy pred sebou, znova tá istá sa rozbehla a utiekla do domu sv. Spiridona i vošla do ohrady. Umorený a spotený obchodník bežal za ňou, zobral a položil si ju na ramená. Koza sa však vzpierala, udierala ho rohmi, kopala a snažila sa utiecť...

Sv. Spiridon ešte nespočítal peniaze, ale vedel, čo urobil obchodník, pretože od Boha mal dar poznať myšlienky a skutky skôr, ako ich videl. Zahľadel sa do očí obchodníka a povedal mu: „Dieťa moje, nezabudol si za ňu zaplatiť a snáď preto nechce ísť?“ Obchodník zostal celý bez seba. Chvíľu ostal ako skamenelý, ale hneď sa priznal a prosil o odpustenie. Vybral peniaze a zaplatil za ňu. V momente sa koza prestala skrývať a sama šla za ním.

Raz sv. Spiridon navštívil dedinu Erytru na Cypre. Keď tam peši dorazil, bol veľmi unavený. Bol však čas večerne, preto vošiel do chrámu, aby poslúžil večerňu. Diakonovi povedal, aby spieval rýchlejším tempom. Ale diakon obdivoval svoj hlas, pretože naozaj pekne spieval, a tak pyšne spieval svojím pomalým rytmom. Sv. Spiridon pochopil, že tento diakon potrebuje duševné uzdravenie, pretože ho ovládol egoizmus a falošná pýcha, i chcel ho zachrániť pred týmto omylom a márnivosťou, preto zrazu skričal: „Ticho!“ V tej istej chvíli diakon pyšne spieval: „Hospodi, volám...“, a rozmýšľal, ako ho chvália zúčastnení v chráme. Zrazu mu úplne vypadol hlas a nemohol vysloviť ani slovo. Keď sa o tom dozvedeli obyvatelia dediny, všetci bežali do chrámu. Spiridon sám pokračoval v spievaní večerne. Potom ho všetci dedinčania prosili, aby opäť dal hlas diakonovi. Sv. Spiridon mocou modlitby mu vrátil späť jeho hlas. Ale už nemal taký krásny hlas, ako predtým. Stalo sa tak preto, aby sa nedal zviesť svojím egoizmom a nezabudol na svoje poslanie. „Keď sa modlíme, keď hovoríme a keď spievame, nehlásame sami seba, ale Christa“, – povedal im sv. Spiridon.

Medzi zázraky svätého patrí aj ten, o ktorom sa hovorí v tropári sv. Spiridonovi, kde sa uvádza, že spolu s ním slúžili sv. anjeli - Raz Spiridon vošiel do chrámu, aby poslúžil večerňu. V chráme neboli ľudia, len diakon, ktorý zapaľoval lampady. Keď sv. Spiridon čítal modlitby, diakon počul ako Božiu melódiu mnohé hlasy, ktoré spolu vyslovovali: „Aj s duchom tvojim“. Bol to nebeský, harmonický, sladký hlas. Ten istý odpovedal, keď neskôr diakon končil svoje prosby. S Božou bázňou aj on počul slová: „Hospodine, zmiluj sa“. Tento krásny hlas, ktorý otváral vnútro sladkej harmónie, bolo počuť aj mimo chrámu. Mnohí ľudia, ktorí ho počuli, bežali do chrámu. Tam zostali celí bez seba, keď videli, že biskup a diakon sú sami. Pochopili, že tieto harmonické hlasy boli nebeské. Všetci obdivovali a oslavovali Boha, ktorý oslavuje svojich pokorných služobníkov a dáva im toľkú radosť, slávu a jasanie. Toto sa stalo pokornému Božiemu služobníkovi sv. Spiridonovi.

Inokedy sa počas večerne stalo, že došiel olej vo veľkom lustri, ktorý osvetľoval chrám. Sv. Spiridon sa na neho pozrel a bol veľmi smutný. Avšak neviditeľná sila, sila Hospodinova, do neho naliala veľa oleja. Bolo ho tak veľa, že sa začal vylievať z lustra na zem. Vtedy veriaci pod luster ihneď poukladali množstvo nádob, ktoré sa naplnili olejom.

Raz sv. Spiridon išiel do Kyrini spolu so svojim učeníkom Trifyliosom, ktorý bol vysvätený na biskupa. Keď prechádzali nádhernou krajinou, Trifylios zatúžil získať peknú záhradu pre svoje biskupstvo. Mal veľmi rád zeleň, kvety a ovocné stromy. Krása prírody dojímala jeho srdce.

Sv. Spiridon, ktorý mal dar vidieť myšlienky iných, cítil túžbu Trifyliosa a povedal mu: „Prečo do svojho srdca vnášaš falošné veci? Prečo túžiš po stromoch, poliach a záhradách? My máme na nebesiach večné a neporušiteľné kvety, ktoré nikdy nezvädnú. Tam máme stály príbytok. Toto hľadaj, po tomto túž. To sú večné veci, ktoré sa nedajú kúpiť“. Trifylios sa v tej chvíli vyznal pred sv. Spiridonom zo svojej túžby a prosil o odpustenie. Potom žil cnostným a blaženým životom.

pripravené na pokračovanie, z internetových zdrojov