ZÁZRAČNÁ IKONA KLOKOČOVSKEJ PRESVÄTEJ BOHORODIČKY

Z histórie Klokočovskej ikony Matky Božej, ktorej kópia je uložená v pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici

V Symbole našej viery vyznávame, že Isus Christos „narodil sa z Panny Márie, trpel, bol ukrižovaný, pochovaný, vstal z mŕtvych a odišiel na nebo, sedí na pravici Boha Otca”. Panna Mária sa podieľala na našej spáse. K nám úctu k Bohorodičke priniesli už apoštoli, keďže apoštoli Andrej a Pavol sú podľa tradície apoštolmi Slovanov. Túto úctu k Nej k nám neskôr prinášali aj misionári z Byzancie i kresťanského Západu, aby nakoniec v 9. stor. sv. Cyril a Metod upevnili v našom národe úctu k Bohorodičke takú, akú ju poznáme dnes. Pravoslávna cirkev, aj čo sa týka úcty k Bohorodičke, sa posluhuje dvoma prameňmi - Svätým Písmom a Svätou Tradíciou. Vo Svätom Písme sa o Panne Márii veľa nehovorí, ale to dopĺňa sv. Tradícia. Práve z Tradície Cirkvi sa dozvedáme, že Bohorodička po Christovom nanebovstúpení a Zoslaní Sv. Ducha žila v Efeze a tam si ju ctila a vážila miestna, efezská Cirkev. Oni prví vedeli o tom, že Bohorodička po svojom zosnutí bola aj s telom vzatá na nebo. Tu, v Efeze, sa dozvedáme z Tradície, sv. evanjelista Lukáš, napísal niekoľko ikon Božej Matky, z ktorých kópie dodnes poznáme, a ktoré sa zázrakmi preslávili v celom pravoslávnom svete. Medzi nimi sú ikony Vladimírska, Kazanská, Počajevská, Čenstochovská, Ľutinská, Mário-Povčanská, Rafajovská a mnohé ďalšie, i medzi nimi naša, Klokočovská. Nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že medzi najstaršie a najčastejšie patrocíniá chrámov na Slovensku patrí práve ich zasvätenie Presvätej Bohorodičke. Z 3953 chrámov východného a západného obradu na Slovensku pred r. 1984 bolo 1351 zasvätených Bohorodičke a z 739 zaniknutých 105 bolo zasvätených Presvätej Bohorodičky, rovnako mnoho kaplniek na Slovensku je jej zasvätených (pozri: HUDÁK, J.: Patrocíniá na Slovensku, Bratislava 1984, s. 18; 43 – 49).

Čo sa týka Klokočova, počas 16. stor. poklesol počet obyvateľov v tomto kraji, čo mohlo byť dôsledkom nejakej epidémie alebo vojenského pustošenia. Preto sa vyľudnené dediny osídľovali Valachmi a Rusínmi. Takisto v 16. stor. sa tu tlačila reformácia, silne podporovaná miestnym panstvom. V 17. stor. reformáciu zamenila silná rekatolicizácia, krajom zmietali mnohé povstania., regiónom sa viackrát prehnali vojská povstalcov i habsburgskej armády., v r. 1679 v kraji vypukla morová epidémia, boli časté úteky poddanského obyvateľstva a to všetko umenšovalo počet obyvateľstva v tomto regióne. Z dobových zápisov sa dozvedáme, že v r. 1649 zlapaného Petra Ivančina z Klokočova, ktorý sa dal na zbojnícke chodníky, vykúpilo panstvo za 100 uhorských zlatých, keďže v obci bol nedostatok pracovných síl. V r. 1699 v Klokočove sú zaznamenané iba tri obývané a štyri opustené poddanské usadlosti (usadlosť = viac rodín, hlavou rodiny bol jeden zo synov)., spolu tu žilo asi 14 rodín, ktorí pracovali v poľnohospodárstve a lese. Ich mená poukazujú na starší slovenský, ale aj na valašský a rusínsky pôvod.

Klokočovská ikona Matky Božej dostala meno podľa obce Klokočov. Obec leží na južnom svahu pohoria Vihorlat a patrí do Užskej župy. Podľa tradície bola ikona napísaná na dreve pravoslávnym ikonopiscom z Haliče, o čom svedčí vizitácia mukačevského biskupa Olšavského z r. 1750. Meno ikonopisca nepoznáme, nezachovali ho ani archívy, ani tradícia.

V 17. stor. zúrili vojny. Boli to predovšetkým protihabsburgské povstania, počas ktorých aj východným Slovenskom viackrát prechádzali vojská povstalcov, sedmohradských kniežat i habsburgskej armády. Dôsledkom toho kraj postihla bieda, choroby, hlad, ktoré doľahli na veriaci ľud pod Vihorlatom. Preháňali sa tu kurucké, kalvínske a labanské, cisárske vojská, či tiež latinské vojsko nemeckých žoldnierov. Rabovali jedni aj druhí. Výstižne to opísal Štefan Papp vo svojom článku - 300 ľiťja sleziňja i plaču ikony Presvjatoji Bohorodici v Klokočovi. Čomu plakala ikona Presvjatoji Bohorodici v Klokočovi? - „Rozbroje, ničenie a násilnosti nemali ani hranice, ani konca kraja. To robili kalvínske maďarské vojská, ale nebolo od nich lepšie ani cisárske vojsko. Tí, keď nedostali poriadne zaplatené, boli nútení rabovať národ, rozbíjali chrámy, znásilňovali ženy, ba často za peniaze predávali národ Turkom…” ( pozri: KALENDÁR BLAHOVISTNIKA 1971, s. 45). To píše aj Jozafat V. Timkovič: „Baziliánske monastyry vypaľovali nielen protestanti (kuruci), ale i rímskokatolíci (labanci). Keď sa v dejinách nejakého baziliánskeho monastyra uvádza, že bol zničený za toho-ktorého povstania (napr. Krásnobrodský, Bukovský, Sninský, Hruševský monastyr… za Rákoczyho povstania), to ešte vôbec nutne neznamená, že ho zničili povstalci - protestanti. Rovnako pravdepodobne to mohli byť i cisárske, teda rímskokatolícke vojská, pretože latinský živel gréckokatolíkov v danom čase vždy pokladal alebo za pravoslávnych, alebo za nejakých polovičatých katolíkov, pseudokresťanov, dokonca za pohanov, respektíve Židov…

Na spodných margináliách staroslovanského, rukou písaného Evanjeliára z 15. alebo 16. stor. baziliánskeho monastyra na Černečej Hore pri Mukačeve nachádzame z r. 1703 napr. tento zápis o pustošení Mukačeva cisárskymi - labanskými, teda rímskokatolíckymi vojskami: „Roku Božieho 1703. Toho roku František Rákoczy prišiel z Poľska do mesta Mukačeva a bol tam tri dni, ale potom jedného dňa veľmi zavčas ráno prišiel (cisársky) generál Montecuccali so svojím regimentom a vyhnal všetko z mesta, mnoho ľudí dal sťať, veľa z nich bolo i nevinných a jednoduchých ľudí a s diabolským úmyslom (gréckokatolícke) cerkvi v Mukačeve i Rosvigove zváľali, mesto podpálili a z tejto knihy listy povyrezávali“.

Keď katolícki labanci vedení generálom Montecuccolim dokázali r. 1703 vytrhnúť zo staroslovankého, rukou písaného, Evanjeliára ležiaceho na prestole gréckokatolíckeho baziliánskeho monastyra na Černečej Hore pri Mukačeve 40-50 strán, a pritom vypáliť Mukačevo a dve gréckokatolícke cerkvi…, „koniec“ Bukovskému monastyru počas Rákoczyovho povstania mohli urobiť rovnako pravdepodobne ako kalvíni (kuruci), tak i katolícke cisárske vojská (labanci)““ (pozri: TIMKOVIČ, J.V.: Letopis Bukovského monastyra (Bukovej Hory), Prešov 2004, s. 43-44) V r. 1664 - 1671 došlo v Uhrách k stavovskému povstaniu, známe ako Wesselinyiho vzbura. Jeho heslom bolo ochraňovať šľachtické práva uhorskej šľachty proti panovníkovi. Na povstaní sa zúčastnila katolícka a protestantská šľachta. Vzbura bola v r. 1670 potlačená a to využila viedenská vláda k násilnému a krvavému pokatoličovaniu protestantov. Veriaci vedeli, kvôli koho záujmom sa krajom preháňalo vojsko, spôsobovalo škody na majetkoch pravoslávnych veriacich a komu boli odtiaľ odnášané kultúrne pamiatky pravoslávnych veriacich.

Veriaci vždy v ťažkých a strašných chvíľach nachádzali útočište a ochranu v chrámoch, kde sa modlili k Isusovi Christovi a Jeho Presvätej Matke o záchranu. Tradícia hovorí, že v r. 1670, keď vojská tiahli smerom na Michalovce, prestrašený veriaci ľud sa zišiel do maličkého pravoslávneho dreveného chrámu. Pravoslávneho preto, lebo tento chrám bol postavený ešte pred užhorodskou úniou a pre tento chrám v Klokočove bol na drevenej doske namaľovaný aj originál ikony neznámym pravoslávnym ikonopiscom z Haliče. Veriaci sa tu vrúcne modlili k svojej Nebeskej Ochrankyni, Panne Márii, ktorej ikona sa v tej dobe nachádzala na ikonostase, aj v čase, keď im násilne vnucovali úniu. Či to bolo počas sv. liturgie, alebo Akafistu, či Molebnu k Matke Božej, či iných modlitieb, nevieme. Vieme len to, že zbožný ľud zbadal, že sa počas modlitieb tvár Presvätej Bohorodičky zmenila, stmavla a z Jej očí sa vynorili slzy.

Pravoslávna viera, dedičstvo otcov tu bolo násilne utláčané podľa hesla - „Koho je moc, toho je aj náboženstvo“., aj samotnú ikonu sa snažili vojaci iného vyznania zneuctiť a zničiť, preto Matka Božia vyliala nad Zemplínom slzy. Treba pripomenúť, že podobné zázračné javy sa udiali aj na druhých miestach, kde sa násilne zavádzala únia a prenasledovala sa pravoslávna viera. To bola príčina, prečo sa ozvala Bohorodička a prehovorila k modliacim sa veriacim. Preto plakala Bohorodička nielen v Klokočove, ale aj 4. novembra 1696 v Mária Póvči; v r. 1717 v Nikoli, pri Kluži /Koložvár/, v r. 1699 za 26 dní, v Pavlove – Pálfalva pri Miškolci. Ikony plakali medzi tými veriacimi, ktorí najviac trpeli. Bohorodička sa objavuje vždy tam, kde sa k nej veriaci modlia v biede, nešťastí a utrpení.

Ikona Bohorodičky je ikona pravoslávna, ktorá bola zabudovaná v ikonostase pravoslávneho chrámu v Klokočove, kde prelievala slzy nad Svojim národom, pre ich bolesť a ťažkosť a na ich prosby.

Samotná obec „po administratívnej stránke patrila, ako sme už uviedli, do Užskej župy, z náboženskej pod pravoslávnu Mukačevskú diecézu… Je historicky nesporné, že usadzovaním valašského, rumunského a rusínskeho obyvateľstva sa v tomto kraji udomácnilo grécko-byzantské náboženstvo so staroslovienskym bohoslužobným jazykom, teda pravoslávne. Pravoslávni kňazi a obce od 14. stor. patrili pod právomoc predstaveného kláštora a neskôr mukačevského biskupa. Pravoslávni kňazi dostávali od zemepánov pozemky, obyčajne jednu sedliacku usadlosť a sami ju obrábali a chovali aj domáce zvieratá pre svoju obživu. Za poskytnuté pozemky odvádzali dávky, ak mali väčšie pozemky, boli dokonca zemepánom povinní aj robotou. Toto pravidlo ostalo aj po Užhorodskej únii”. „Ďalšie zistiteľné fakty sú až z krajinského súpisu zdaniteľného obyvateľstva z r. 1715, hovorí že tu bolo 190 sídliskových jednotiek a 30 pravoslávnych kostolov” (ČURMOVÁ, V.: Kaluža 1336 – 2001, Michalovce 2001, s. 6). Po vydaní dekrétu Márie Terézie v r. 1773 o tom, že všetci pravoslávni sú tu už považovaní za gréckokatolíkov, by mohli už niektorí hovoriť o gréckokatolíkoch, ale nie o ikone, ktorá slzila v Klokočove, ktorú nikdy nemôžu nazvať gréckokatolíckou.

/redakčne upravené, publikované na pokračovanie v mesačníku Michalovsko – košickej Pravoslávnej Eparchie PRAMEŇ/

mitr. prot. ThDr. Štefan HORKAJ