ZÁZRAČNÁ IKONA KLOKOČOVSKEJ PRESVÄTEJ BOHORODIČKY II.

V 16. stor. aj v regióne Zemplína sa zo severozápadu Slovenska šírila reformácia. Prijali ju Drugethovci v Humennom, Sztárayovci v Michalovciach, zemepáni vo Vinnom. Šľachta šírila reformáciu v duchu hesla: „Koho územie, toho náboženstvo“, a takto nútili svojich poddaných k protestantizmu. Poväčšine tu bola šľachta maďarská alebo pomaďarčená, ktorá uprednostňovala kalvínske vierovyznanie a maďarských kazateľov.

Uniati – gréckokatolíci, ako niektorí píšu, tu nemohli byť od nepamäti, keďže až biskup De Kamelis tu nanútil úniu a 18. decembra v r. 1690 v Trnave nad Laborcom sa pokúšal násilne „zjednotiť“ 11 pravoslávnych duchovných v tomto regióne, ktorí skladali prísahu únii a latinskej cirkvi (LUČKAJ M., Istoria karpatskich rusiniv, III.diel, Budin 1843). Ako bol biskup De Kamelis úspešný, nevieme. Keďže nemáme dokumenty, nemôžeme povedať, či tam bol aj duchovný z Klokočova, alebo nie. Po biskupovi De Kamelisovi by tu už mohli hovoriť skôr o uniatoch. Biskup M. Olšavský pri vizitácii v r. 1750 tu už nehovorí o žiadnom „zjednotení”.

Matka Božia v náruči s Isusom Christom, našim Spasiteľom, zaplakala nad svojim veriacim ľudom, ktorého strašili vojenské nápady inovercov, a ktorému povstalecká, sedmohradská, kalvínska armáda a vtedajšia cisárska armáda a moc brala aj to, čo mu bolo najdrahšie - jeho pradedovskú sv. pravoslávnu vieru. Sedmohradské kalvínské vojská z nich chceli urobiť protestantov - kalvínov a cisárska armáda zas, aby prijali úniu. Tu vlastne došlo k stretu dvoch náboženských síl, rímskokatolíckej a kalvínskej, o náboženskú a svetskú moc, a najviac na to doplácali pravoslávni a neskôr úradne považovaní uniatskí veriaci. V r. 1670 sa modlili klokočovskí veriaci vo svojom drevenom chráme, keď uvideli ako ikona Bohorodičky na ich ikonostase začala slziť. Bohorodička videla bolesť a utrpenie veriacich, i ukázala im, že nie sú opustení, že ona je s nimi v ich boji za vieru a to posilnilo ich ducha. Táto udalosť sa rýchlo rozniesla. Aj vojaci tu prišli, aby to videli. Keď vstúpili do chrámu, zneuctili obraz. Iní píšu, že ikonu vyniesli von z chrámu a tam ju zneuctili, pošliapali a prebodli, poškodili tvár ikony plačúcej Bohorodičky, ktorá potom ešte viac začala slziť. Aké vojsko to bolo? Rôzni autori píšu, že to bolo protestantské, kalvínske vojsko, ale nie sú k tomu žiadne archívne dokumenty. Kalvínske vojsko iste k ikonám nemalo vzťah, vo svojich chrámoch nemajú ikony a ani neuctievajú Bohorodičku tak, ako pravoslávni veriaci. Máme príklady z dejín o tom, ako kalvíni poškodili evanjeliáre a iné veci v interiéroch chrámov na Zakarpatsku. Lenže vzťah k pravoslávnemu chrámu, ikonám, nemalo ani cisárske katolícke vojsko. Ťažko dnes však dokázať bez dokumentov, ktoré vojsko to bolo. Viacerí autori sa prikláňajú, že to bolo vojsko kalvínske. Tak si to priali písať vládnuce kruhy, tak cirkevné, ako aj štátne. Cisárske vojsko však takisto nemalo k pravoslávnym chrámom a ikonám taký vzťah, akí mali pravoslávni veriaci, a vôbec, veriaci východného obradu. Toto vojsko tiež napáchalo násilia, ako každé iné vojsko v histórii. Naši predkovia si mnoho vytrpeli od protestantských kniežat, ale tak isto aj od cisárských kniežat z Viedne.

Čo sa týka samotnej ikony, tá bola drevená, lebo také ikony boli v tom čase takmer vo všetkých cerkvách v tomto regióne. Tertinského pieseň o Klokočovskej ikone hovorí: „Do maleňkoj Božej cerkvi vsi pribihali...”., z toho môžeme tušiť, že klokočovský chrám nebol veľký, bol maličký a tak malá musela byť aj ikona na ikonostase. Poväčšine drevené chrámy na východnom Slovensku sú malé, keďže boli stavané pre potreby veriacich, ktorí žili v malých dedinách, osadách. Kalvínske vojská, ako to niektorí píšu, ako reakciu na násilnú rekatolicizáciu drancovali latinské chrámy. V drevených pravoslávnych chrámoch nebolo čo drancovať a vykradať, boli tu len drevené a cínové čaše, drevené ikony, neboli tu drahocennosti tohto sveta. Reformácia sa tu šírila tak rýchlo, ako ju prijímala šľachta a meštianstvo, až na Slovensku zostalo len niekoľko šľachtických rodín, ktorí neprijali reformáciu. Prijali ju Drugethovci, Sztárayovci, tiež vinianské panstvo Eödönfiovcov, kde mali dokonca dvoch kalvínskych kazateľov, slovenského a maďarského, ktorých posielali aj do okolitých dedín. Neverím však, že ich v Klokočove prijímali s otvoreným náručím. Keď tu pravoslávni mali chrám, isto museli mať aj duchovného. Niektorí píšu, že tu boli veriaci východného rítu, ale nenapíšu, že to boli pravoslávni. Keď dodávajú, že po r. 1646 tu boli gréckokatolíci, ale aj tento termín zaviedla až Mária Terézia v r. 1773.

Ako už bolo spomenuté, šľachta si tu povolávala kalvínskych kazateľov, ktorých posielali do okolitých chrámov na svojich majetkoch. Niektorí pravoslávni duchovní, radšej ako reformáciu, prijímali úniu. V tom čase nemysleli na to, že únia bude mostom k latinizácii. Od polovice 17. stor. sa stále viac dostáva do popredia násilná a všetkými prostriedkami prevádzaná rekatolicizácia, podporovaná habsburgskými panovníkmi, ktorá zastavila šírenie reformácie a obnovila panstvo katolíckej cirkvi.

Kedy bol v Klokočove postavený chrám, nemôžeme povedať. Ale vieme z tradície, že v r. 1670 tu bol drevený chrám, v ktorom na ikonostase začala slziť ikona Presvätej Bohorodičky. Dokonca môžeme povedať, že tento chrám nebol spálený, ako niektorí uvádzajú, čo potvrdzuje vizitácia mukačevského biskupa M. Olšavského z r. 1750, kde sa píše, že tu bol chrám drevený a bol na rozpadnutie. To znamená, že musel byť postavený pred r. 1670, keď v r. 1750 bol na rozpadnutie. Keby ho boli spálili v r. 1670 a veriaci by si boli postavili nový chrám, tak za 80 rokov nemohol byť na rozpadnutie, ako hovorí správa Olšavského vizitácie. A tiež stačí pozrieť dnes na oveľa staršie drevené chrámy na východnom Slovensku, ktoré dodnes stoja. Či bola spálená filiálna cerkev v Kaluži, nevieme. Z vizitácie v r. 1750 sa však dozvedáme, že cerkev je dobrá, má všetky ikony, cínovú čašu, nemala antimins, asi preto, lebo bola vysvätená arcidekanom z Hažína a antimins do chrámu dáva biskup.

Keď sa vrátime k zázračnej udalosti v klokočovskom chráme, vojaci do drevenej cerkvi nevstúpili s úmyslom vylúpiť ho., dobre vedeli, že tam niet, čo lúpiť, ale prišli sa pozrieť na zázrak. Nechceli uveriť, že ikona slzila. Keď videli veriacich, ako sa vrúcne modlia pred ikonou Presvätej Bohorodičky, v zlosti hodili ikonu na zem, pošľapali po nej a nožom prerezali tvár Matky Božej. Vtedy začala ikona ešte silnejšie slziť. Čo všetko sa tam odohralo, nemáme žiadne záznamy. Akurát z Tertinského piesne o Klokočovskej ikone sa dozvedáme: „Bezbožnikov toto čudo tak nastrašilo, za minútu v Božej cerkvi ich už nebolo”. Ako sme už spomenuli, podľa jednej verzie, v noci heretici spálili pravoslávny drevený chrám a ikonu nejaký bohabojný dôstojník zachránil a odniesol do Prešova, kde ju daroval mestskému magistrátu. Prečo Prešov? Keďže knižôčky s históriou o klokočovskom zázraku sa písali vtedy, keď už v Prešove bol zriadený gréckokatolícky biskupský úrad a bola tam aj prvá kópia ikony, táto verzia autorom imponovala. Písali, že ikona bola dlho v Prešove, kde bola veľmi uctievaná bohabojnými ľuďmi. Ale, ako mohla byť dlhý čas v Prešove, keď Žofia Bathoryová (zomrela v r. 1680) dala pred svojou smrťou ikonu odniesť do Mukačeva na jej hrad, kde ju vyzdobila mnohými drahocennosťami. O ikone sa často písalo aj to, čo v skutočnosti nebola pravda. Napríklad aj to, ako ju veriaci prešovčania mali vo veľkej úcte, žiaľ fakt je pravdou, že k ikone uloženej na magistráte nemali žiaden prístup.

Druhá verzia hovorí, že ikonu v noci veriaci ukryli v lese, čo sa javí skôr pravdivé. To potvrdzuje aj historik Peter Kónya v Knihe Dejiny Klokočova, vyvracajúc tézu o jej prenesení do Prešova na magistrát. Prešov bol v tom čase silne protestantský, na magistráte boli evanjelici, ktorí o ikonu nemali záujem. Takže najpravdepodobnejšie ikonu, ktorú veriaci ukryli v lese, odniesli do Mukačeva na hrad, keďže aj samotný Klokočov patril do Užskej župy.

/redakčne upravené, publikované na pokračovanie v mesačníku Michalovsko – košickej Pravoslávnej Eparchie PRAMEŇ/

mitr. prot. ThDr. Štefan HORKAJ