Unionistické iniciatívy západo - ruských biskupov

„V rovnakom čase, ako boli na Litvu pozvaní jezuiti, - hovorí otec Pavel Athoský, - poľská štátna moc začala viesť rozhovory s pravoslávnymi biskupmi a duchovenstvom, aby zistila, aký je ich vzťah k prípadnému zavedeniu únie na Západnej Rusi. Vo väčšine prípadov sa stretla s odmietavým postojom pravoslávneho duchovenstva, ktoré v nijakom prípade nebolo ochotné súhlasiť s úniou s Rímom a ostávalo pevné vo svojej viere. A tak sa vládna moc rozhodla vyčkať, kým sa nezmení zloženie biskupov Západo - ruskej Cirkvi a namiesto „nezhovorčivých“ (ktorí absolútne odmietali hovoriť na túto tému) prídu na ich miesta ľudia viac „naklonení spolupráci““(ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния..., cit. dielo, s. 42).

Aj túto vec však poľskí latinskí páni nenechávali na náhodu, ale rozhodli sa využiť svoje právo výberu osôb na obsadenie biskupských katedier v západo - ruských mestách. Aby nevzbudili nevôľu pravoslávneho obyvateľstva, neuchyľovali sa k násilnému preobsadeniu biskupských miest, ale vyčkávali do času, kým sa smrťou niektorého vladyku neuvoľnila biskupská katedra (Pozri tamže, s. 42 - 44). Právo potvrdzovať hierarchiou, alebo cirkevným ľudom vybrané osoby na cirkevné pozície v Západo - ruskej Cirkvi, skutočne oddávna patrilo poľsko - litovským kráľom. Štefan Báthory rozšíril toto právo a sám si uzurpoval moc vymenúvať na cirkevné miesta ľudí, ktorých chcel on. Báthory bol nie veľmi veriaci človek a nemal problém porušovať cirkevné pravidlá a vo všeobecnosti duchovné posty považoval za vyznamenania za zásluhy; preto vyberal na nich aj laikov, a to neraz aj pochybnej povesti. Stalo sa, že ustanovil na miesto pravoslávneho archimandritu latiníka (V žalovacích listinách otvorene hovoril o tom, že duchovný post dáva dotyčnému ako odmenu za štátu preukázané služby. Pozri: КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 51., Акт. Запад. Росс. III, N. 158).

Keď v r. 1586 Báthory zomrel, na poľský trón nastúpil švédsky kráľovič Žigmund III. Bol to človek slabý a ovládateľný, od kolísky vychovaný jezuitami, poslušný nadovšetko ich radám. Jezuiti už v r. 1589 vypracovali nový plán vytlačenia všetkých inovercov z Rzeczypospolitej, a takisto z časti vypracovali aj plán únie, ktorý Žigmund potvrdil. Napriek všetkým minulým prípravám jezuitov a moci (ktorú dostali od svojho odchovanca Žigmunda) i napriek okolnostiam, ktoré boli priaznivo naklonené únii, objavili sa však súčasne okolnosti, ktoré nútili jezuitov neuponáhľať celú vec (ЛЕТОПИС ЛЬВОВСКOГО БРАТСВА, Журнал Министерства Народнаго Просвищения, 1849/ LXI, s. 61 – 62. In: КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 51 – 53).

„Stav vtedajšej Západo - ruskej Cirkvi, - ako toto obdobie charakterizuje Kojalowicz, - svedčil na mnohých miestach o úpadku. Vmiešavanie sa svetskej moci do záležitostí Cirkvi, nepriaznivá materiálna situácia duchovenstva a veriacich, intrigy jezuitov, ich neznášanlivosť k inovercom a ich cielená výchova mladej generácie k latinstvu viedli k značnému oslabeniu pravoslávnej Cirkvi na Západnej Rusi. Z druhej strany čoraz častejšie Cirkev trpela práve kvôli oslabeniu zvnútra Cirkvi, čo bol práve dôsledok dosadzovania nehodných ľudí do cirkevných hodností už za Báthoryho, či neskôr za panovania Žigmunda“ (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 51).

Aby sme si mohli urobiť obraz, o čo išlo pri týchto cielených výmenách, stačí si nám pozrieť výmenu na pravoslávnej katedre v Breste Litovskom, kde po smrti biskupa Melentija Chrebtoviča v r. 1593, kráľ odmietol na jeho miesto vymenovať dôstojného pastiera, ale vymenoval človeka, ktorý svojim životom vôbec nesvedčil o svojej dôstojnosti zastávať toto miesto. Týmto človekom bol brestský kastelán Ipatij Potij. Potij pochádzal zo známeho šľachtického rodu, študoval na krakovskej katolíckej akadémii, a neskôr slúžil u dvoch významných veľmožov. Ešte počas štúdia v Krakove si osvojil katolícke vierovyznanie - stal sa katolíkom. Neskôr prešiel k protestantom, „a tak, niekoľkokrát hľadajúc vlastné výhody, menil vieru, až nakoniec sa vrátil k pravoslávnej Cirkvi, - ako hovorí vo svojej práci „Pravoslávie a únia“ o. Pavol Athoský, - aby do nej vniesol nepokoj a rozkol“. Toto Potijove striedanie viery bolo dobre známe kyjevskému metropolitovi, ktorý ho nechcel vysvätiť za biskupa, ale len na priamy príkaz kráľa bol vyslovene donútený urobiť to, čo mu zakazovalo svedomie (Pozri: ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния..., cit. dielo, s. 42 - 43).

Druhým zo strojcov únie, s ktorým sa ešte stretneme, bol lucký biskup Kiril Terleckij, ktorý viedol krajne nemravný život a bol dokonca obvinený z vraždy. Jeho život vyvolal mnohé žaloby zo strany pravoslávnych bratstiev, adresované konštatínopolskému patriarchovi; preto aj žil v neustálom očakávaní, že ho patriarcha zbaví biskupskej hodnosti. To sa skutočne aj stalo pri prvom príchode konštatínopolského patriarchu Jeremiju II. do Ruska. Vypočítavý Terleckij, hlavne preto, aby sa vyhol tomuto trestu, rozhodol sa priznať primát pápeža a jeho jurisdikciu nad Západo - ruskou Cirkvou a tak si ochrániť svoje postavenie (Pozri tamže, s. 44).

Neporiadky v Západo - ruskej Cirkvi v posledných rokoch panovania Báthoryho boli tak očividné, že vyžadovali radikálne opatrenia. Stávalo sa, že miesta igumenov, archimandritov a biskupov obsadzovali svetskí ľudia bez akéhokoľvek výberu - neraz ovdovelí po druhom, či treťom manželstve. Dosadzovaní laici sa len neľahko lúčili so svetským životom. Ako sa dozvedáme z „Letopisu ľvovského bratstva“ - „cirkevné pravidlá týkajúce sa manželstva, či života duchovenstva sa narúšali najhorším svätokrádežným spôsobom. Takýto stav nemohol nevyvolať v pravoslávnom národe pohoršenie“ (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 54). Všeobecné pohoršenie bolo prvým následkom týchto pomerov, ale za ním prišiel ďalší, oveľa strašnejší, v podobe uzavretia únie (ЛЕТОПИС ЛЬВОВСКАГО БРАТСТВА, Журнал МНП, 1849, s. 30 – 48; In: КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 53 – 54). Ani protestanti nezaháľali. Ich kazatelia stále viac a viac prenikali na územia Západnej Rusi a odvádzali veriacich, ktorým chýbalo ozajstné vedenie dobrých dušpastierov. Nehovoriac o tom, že ani jezuiti si nenechali újsť príležitosť a nečakajúc na úniu, zozbierali toto roztratené stádo do ovčinca latinskej cirkvi. Podľa svedectva veľkého obrancu Pravoslávia kniežaťa Ostrožského, ako aj Ľvovského bratstva: „Pastva nedôstojných pastierov bola pripravená rozísť sa do rôznych siekt, ale nerozišla sa preto, že v tomto biednom čase, spolu s plevami Západo - ruskej Cirkvi v jej vnútri dozrievalo aj čisté životodárne zrno“ (ЛЕТОПИС ЛЬВОВСКАГО БРАТСТВА, Журнал МНП, 1849, s. 45; In: КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 54).

Knieža Konstantín K. Ostrožskij, v ktorom západo - ruský národ videl hlavný stĺp a najvyššieho patróna pravoslávnej Cirkvi na Rusi, uprosil konštatínopolského patriarchu Jeremija II.(do jurisdikcie, ktorého patrila Západo - ruská Cirkev), aby navštívil svoju metropoliu a napravil jej fungovanie. Ako uvádzajú „Aktá Západnej Rusi“ patriarcha navštívil Litvu počas svojej spiatočnej cesty z Moskvy v r. 1589. Aby patriarchov pobyt nabral na váhe a viedol k úspechu, požiadal Ostrožskij kráľa Žigmunda o kráľovské splnomocnenie. Žigmund, ktorý bol len krátko na tróne, nemohol odmietnuť túto prosbu tak vplyvnému človeku, akým bol knieža Konstantín. Touto listinou patriarcha dostal moc nad cirkevným ľudom a celou činnosťou Západo - ruskej Cirkvi (Pozri tamže, s. 59). Jeremija II., opatrený kráľovskou listinou, sa rozhodol z cirkevných úradov odstrániť všetkých druho a treťoženatých a ustanovil do budúcnosti, aby na vyššie cirkevné miesta sa mohli voliť iba mnísi. Právomoc vykonávať súd nad porušovateľmi cirkevných pravidiel dal novému hnutiu na Rusi - pravoslávnym bratstvám. Medzi odstavenými hierarchami bol aj vtedajší metropolita Onisifor Devočka, pravoslávny pastier bezúhonného života, ktorý však do duchovného úradu vstúpil po druhom manželstve. Stalo sa tak preto, že jeho negatívny príklad slúžil pre ospravedlnenie mnohých iných druhoženatých, ale zároveň aj nedôstojných, duchovných pastierov.

Po odsúdení metropolitu Onisifora, kráľ Žigmund urýchlene vydal menovaciu listinu na post metropolitu archimandritovi minského voznesenského monastiera Michailovi Ragozovi (zomrel r. 1599). Práve počas pôsobenia tohto metropolitu došlo k príprave a vyhláseniu tzv. Brest – litovskej cirkevnej únie s Rímom. Spočiatku nebolo pochybností, že tento výber je správny. Hoci je známe, že patriarcha pochyboval o každom, kto v tom čase prichádzal do úvahy na post metropolitu. Podľa svedectiev, Michail Ragoza bol mníchom bezúhonného života, mal ruské vzdelanie, bol priateľom vplyvných ľudí krajiny, a čo je podstatné, bol priaznivo naklonený novému hnutiu Západo - ruskej Cirkvi - pravoslávnym bratstvám. Môžeme sa však stretnúť s názorom, že mal jezuitské vzdelanie a bol v spojenectve s jezuitami, čo však, podľa viacerých historikov, sú iba ohovárania (Pozri КОЯЛОВИЧ ,М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 60). Prvé roky jeho pôsobenia to dokazovali a Michail, ako dobrý pastier, sa nielen vzoprel zlu, ale aj posilňoval dobro, potvrdzoval bratstvá a horlivo pracoval na budovaní Západo - ruskej Cirkvi.

Práca na náprave a vykorenení zla sa ukázala nie práve najľahšia. Táto snaha najviac dráždila ľudí nečestného života, ktorí sa vzopreli nariadeniam patriarchu, ktorými urobil poriadok v cirkevnej hierarchii. Medzi nimi boli chelmský biskup Dionizij a pinsky biskup Leontij. Leontij dokonca vo svojej eparchii ukrýval nedôstojných kňazov, za čo ho patriarcha verejne odsúdil v okružnom liste (Pozri tamže, s. 61). Všetky snahy o nápravu však stroskotali, keď patriarcha, krátko po vysvätení nového metropolitu Michaila (ktorému ako sa zdá nie celkom veril a potreboval z hierarchie Západo - ruskej Cirkvi človeka, ktorému by plne dôveroval), vybral si smutne “presláveného“ luckého biskupa Kyrila Terleckého, neskoršieho zakladateľa únie, ktorého ustanovil patriarším exarchom. Kirill S. Terlickij (1540 - 1607), od r. 1585 biskup lucký a ostrožský, žil bujarým spôsobom života, nie raz sa súdil pre pozemky a majetky; spolu s Ipatijom Potijom, bol iniciátorom uzavretia únie. V r. 1595 spolu s Potijom odcestoval do Ríma, kde odprisahal hierarchické podrobenie sa rímskemu pápežovi. Po návrate z Ríma Terleckij a Potij otvorili v Breste cirkevný snem, na ktorom 8. 10. 1596 bola únia vyhlásená.

Už po príchode patriarchu Jeremiju II. do Rzecypospolitej môžeme badať po prvýkrát v episkopáte zvýšenú aktivitu k premene Západo - ruskej metropolie. Ich cieľom však nebolo ozdravenie cirkevného života, ale snaha zachrániť a upevniť svoj vplyv v Cirkvi, ako protiváhu vplyvu pravoslávnych bratstiev a šľachty. O tom nám svedčí aj fakt, že program reformy cirkevného spoločenstva vypracovávaný na snemoch v nasledujúcich rokoch (1590, 1591, 1594) sa vypracovával v tajnosti pred laickými veriacimi (Pozri ПЕТРУШКО В. И., К вопросу воспринятии идеи унии западорусцкими православными епископами накануне Брестского собора 1596 г., Вестник церковной истории. 2007. № 3(7)., Dostupné na internete: https://www.sedmitza.ru/text/688597.html.).

Vo všeobecnosti, v aktivitách cirkevnej hierarchie v tom čase môžeme pozorovať ani nie tak prejavovanie starostlivosti o Cirkev, ako skôr úmysel prebrať iniciatívu v diele nápravy z rúk laikov a vznikajúcich cirkevných bratstiev. „Túto mienku - podľa názoru historika Petruška - vzbudzuje jednak nízka úroveň morálneho života a vzdelania arcipastierov, ale predovšetkým fakt ich paralelnej prípravy cirkevnej reformy bez vedomia laikov a ostatného duchovenstva cez projekt cirkevnej únie“ (Tamže cit. dielo).

Analyzujúc otázku prípravy Brest - litovskej cirkevnej únie o. Pavel Athoský pripomína, že „v tomto čase mnohí významní, vzdelaní a čestní pravoslávni ľudia si tiež osvojili myšlienku cirkevného zjednotenia. Medzi nimi boli aj veľký obranca Pravoslávia knieža Ostrožskij, či ľvovský biskup Gedeon Balaban. Videli, že postavenie Západo – ruskej Cirkvi je nepriaznivé a vyžaduje nápravu a túto nápravu videli v únii s Rímskou Cirkvou. No nimi plánovaná únia sa rozchádzala s jezuitami pripraveným plánom únie“ (ПАВЕЛ, Афонский, Что такое уния..., cit. dielo, s. 45). V júni 1593 poslal Ostrožskij novozvolenému vladimírskemu a brestskému biskupovi Ipatijovi Potijovi svoj projekt uskutočnenia zjednotenia východnej a západnej cirkvi a prosil ho predložiť na posúdenie každoročnému snemu biskupov. Ostrožskij, ako horlivý zástanca Pravoslávia, žiadal zachovanie všetkých obradov východnej cirkvi a aby k zjednoteniu došlo v jednaniach za prítomnosti všetkých východných patriarchov, vrátane Ruskej a Moldavskej cirkvi. Následne žiadal, aby po zjednotení katolíci neobracali pravoslávnych na latinskú vieru, neboli im odoberané chrámy, a takisto žiadal rovnaké postavenie pre duchovných ako majú latinskí duchovní. Tento list Konstantína Ostrožského, ani jeho podmienky, biskup Potij na sneme biskupov v Breste ani len nespomenul (Pozri КОЯЛОВИЧ М., Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 103). Potij aj so svojimi spolupriaznivcami únie mal už vytvorené svoje ponímanie cesty k zjednoteniu s Rímskou cirkvou, ktoré bolo sformulované do Artikulov neskôr vyhlásených na Brestskom sneme v r. 1596, kde svoje rozhodnutie uznať moc pápeža, učenie a zvyky Rímskej cirkvi biskupi neodôvodňujú svojím presvedčením o pravde a spasiteľnosti dogiem Rímskej cirkvi, ale len svojou nespokojnosťou s nariadeniami patriarchu a ťažkým postavením Cirkvi na Rusi. Zvlášť stojí za povšimnutie osobitná starosť o to, aby biskupom a metropolitom boli ponechané katedry a im prináležiace statky a miesta v Senáte a Sejme Rzeczypospolitej a vôbec, aby vo všeobecnosti boli vo všetkom zrovnoprávnení s katolíckym duchovenstvom (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 102 - 105).

ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/ publikované na pokračovanie /