Svätý podvyžnik Karpatskej Rusi Jov (Kundrja)

15.09.2012 21:54

„Michalovský svätý“

Modlitba je mostom, ktorý zjednocuje dva brehy jednej veľkej rieky Božej milosti., je zlatou niťou spájajúcou zem s nebom. Je to tajomný lúč, ktorý premieňa temnotu v Kráľovstvo Svetla. Je ohňom spaľujúcim tŕnie strastí, a liečivým olejom milostí milujúceho Stvoriteľa.

Takouto modlitbou – modlitbou čistého srdca, ktorá vznáša sa hore, po vyše anjelských síl, - ako hovoril prep. Izák Sýrsky, - žil v čase svojho pozemského podvihu archimandrita Jov (Kundrja). Za ním prichádzali do malej dediny Malaja Uhoľka na vrchu Karpatských hôr, zo všetkých koncov Ruska, všetci hladní a smädní po pravde Božej.

Prepodobný Jov (svetským menom Ivan Kundrja) sa narodil 18. mája 1902 na Zakarpatí, v dedine Iza, neďaleko Chustu. Pochádzal z mnohodetnej rusínskej rodiny Georgija Kundrja a Anny, rod. Maďarovej., v ktorej oddávna chránili pravoslávnu vieru.

Od r. 1772 až do r. 1919 patrila Zakarpatská Rus na základe dohody medzi troma monarchiami do Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorá viedla prokatolícku politiku, a kruto prenasledovala všetkých, ktorí sa priečili prijatiu Užhorodskej únie. Veriaci sa neraz tajne, po nociach,  schádzali v obyčajných domoch na modlitbu. Pravoslávni kresťania boli pozbavovaní svojich práv, likvidovali sa monastiere, prenasledovali kňazi. Stávali sa prípady, kedy mníchov, či mníšky zaživa zakopávali do zeme. Mnohí pred prenasledovaním utiekli do lesov a tu sa podvižali v sv. pravoslávnej viere. V tom čase prijatie pravoslávneho krstu znamenalo podpísať si rozsudok smrti. Mnohí kňazi a mnísi fungovali tajne, pred okolím skrývajúc svoj stav. Jeden takýto vyznávač pravoslávnej viery sa ukrýval aj v rodine Kundrjových.

Práve tieto dramatické udalosti v Ize a okolí, kedy došlo k tvrdým perzekúciám zo strany rakúsko-uhorských úradov a prenasledovaniu pravoslávnych rusínov na Zakarpatsku, mali hlboký vplyv na ďalší život Ivana Kundrju, neskoršieho prepodobného Jova.

Malý šesťročný Ivan nosil neraz jedlo, spolu so svojim priateľom,  mníchovi, ktorý sa u nich skrýval. Raz ho chlapci prosili, aby mohli pobozkať kríž, ktorý mal na hrudi. Odpoveď mnícha bola: „Ak ho pobozkáš, musíš byť už mníchom. Keď sa rozhodneš stať mníchom, vtedy pobozkáš kríž!“ – Netrvalo dlho, keď sa malý Ivan priložil ku mníšskemu krížu. V r. 1914, šesť rokov po tejto udalosti, vstúpil 12-ročný Ivan do monastiera a prijal meno Jov.

Dvadsiate roky boli časom rozkvetu monastierského života na Zakarpatí. Vznikali tu desiatky pravoslávnych monastierov. Mnohí, v túžbe nájsť hĺbku duchovného života, odchádzali na Sv. Horu Atos, do ruského Pantalejmonovského monastiera, kde v tom čase tvorili väčšiu časť monastierského bratstva. Nie všetkým sa podarilo uskutočniť toto svoje dobré predsavzatie. Aj mladý mních Jov pár krát pešo putoval na Sv. Atoskú Horu, ale bez úspechu. V r.1925, po skončení vojenskej služby, ktorú vykonával v Michalovciach (1924/25), keďže v tom čase Podkarpatská Rus bola súčasťou prvej Československej republiky, ešte posledný raz Jov pešo putoval na Atos, ale ani táto cesta nepriniesla splnenie jeho túžby. Vtedajšia grécka politika mala totiž v úmysle helenizáciu Atosu. V septembri 1926 bol prijatý zákon, podľa ktorého sa všetci mnísi, bez ohľadu národnosti, stávajú gréckymi poddanými. Takisto sa zabránilo monastierom prijímať mníchov, poslušníkov bez gréckeho občianstva – to vyžadovalo veľké finančné náklady a dávalo možnosť kupčenia s vízami.

V tom čase už fungoval v Ize pod vedením archimandritu Alexeja (Kabaľuka) (v r. 2001 bol kanonizovaný Ukrajinskou Pravoslávnou Cirkvou Moskovského Patriarchátu) mužský Nikolajevský monastier. Práve tu sa vrátil Jov s niekoľkými priateľmi, ktorí, tak ako on, horeli po mníšskom živote. Na Atose dostali blahoslovenie predstaveného Pantalejmonovského monastiera, archimandritu Misaila na založenie skítu a ako dar pre tento novovzniknutý skít z Atosu priniesli časticu mošči sv. veľkomučeníka Dimitrija Solunského.

V r. 1930 predali mních Jov, jeho starší brat jeromonach Pantalejmon, Vasilij Orosz a ďalší svoj majetok v Ize a kúpili pozemok pod skít, ktorí zasvätili Sv. Trojici, v dedine v Horodilovo.   Hospodin žehnal ich prácu, bratia postavili chrám, kélie, hospodárske budovy, vysadili vinohrad a sad.

22. decembra 1938 archimandrita Alexej (Kabaľuk) postrihol monacha Jova v mantiju. Toto obdobie do r. 1938 bolo požehnaným aj pre Horodilovský monastier. Strašné a krvavé časy nastúpili, keď Zakarpatie obsadili maďarskí fašisti (1938/39).

Otec Jov sa aj s ďalšími tisícami karpatských Rusínov rozhodli emigrovať do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Hitler podsunul Stalinovi správu, že cez Karpaty poslal rusom 40 tis. armádu diverzantov a špiónov. Stalin dal hneď všetkých zatknúť a poslať na Sibír. Medzi nimi bol aj otec Jov, pre ktorého začali časy krutého väzenia v sibírskych lágroch, kde bol do r. 1942. V lágri bol odsúdený na trest smrti zastrelením. Popravu sa nepodarilo vykonať. Podľa rozprávania samého otca Jova, keď sedel v cele smrti, modlil sa k sv. Nikolajovi a z celého srdca prosil čudotvorca len o jedno, aby nezomrel bez prijatia sv. darov Tela a Krvi Hospodinovej, mu zrazu neočakávane trest smrti zmenili na to, že ho poslali na front. Všetkých zakarpatských utečencov, ktorí nezomreli v lágri, odpravili v r. 1942 do vojny. Tu sa všetci sústredili v sovietmi vytvorenom batalióne pod vedením generála Svobodu, neskôr známeho ako 1. Československá armádna brigáda. Spolu s týmto bataliónom prešiel otec Jov ako ženista ťažkou vojenskou cestou do Prahy. Generál Svoboda každoročne ku Dňu víťazstva nad fašizmom nezabudol pozdraviť mnícha-vojaka Jova. Fotografia generála Svobudu spolu s blahoželaním od neho mali stále čestné miesto na stole otca Jova, hneď vedľa fotografie svätiteľa Lukáša, (Vojno-Jaseneckého), s ktorým sa poznali ešte z čias lágra.

Pred koncom vojny bol otec Jov prevelený opäť do Moskvy, kde strážil Československé veľvyslanectvo. Svoj voľný čas trávil v Filipovskom chráme na Arbate, navštevoval Trojicko-Sergejevskú Lavru, kde sa neraz stretol so starým známym arcibiskupom Lukášom (neskorším svätým).

Po skončení II. svet. vojny sa život otca Jova ešte viac presunul na duchovné bojisko. Vracia sa z Moskvy na Zakarpatie, kde ho v r. 1946 užhorodsko-mukačevský biskup Nestor (Sidoruk +1951) vysvätil na jerodiakona a neskôr na jeromonacha.

S blahoslovením archijereja začína s obnovou Nemcami vypáleného Horodilovského monastiera. Tejto práci posvätil všetky svoje sily. V čase chruščovovho prenasledovania bol hneď novoobnovený monastier zatvorený. Otec Jov sa potom presťahoval ešte do ďalších dvoch monastierov, kde takisto neslúžil dlho. V krátkom čase boli barbarsky zlikvidované, pálili sa knihy a znesväcovali chrámy.

Nejaký čas slúžil veriacim rodnej dediny Iza. V r. 1962 prišiel, spolu so svojím kelejnikom Michailom, do dediny Malaja Uhoľka, kde kedysi stál starý monastier. Tu žili v malom domčeku pri chráme sv. Dimitrija Solúnskeho. Otec Jov sa v krátkom čase stal vyhľadávaným poradcom, a to vo všetkých veciach. Hoci bol špecialistom vinohradníkom, prichádzali za ním ľudia poradiť sa aj v staviteľských, stolárskych, krajčírskych, či obuvníckych veciach. Aby aspoň trochu zmiernil silnejúci nátlak na Cirkev, Christov vojak pripínal na svoju hruď množstvo vyznamenaní a medailí a šiel do Mukačeva na zasadanie výboru strany pripomenúť, že aj pravoslávni kňazi a veriaci bojovali za slobodu. Na Paschu v r. 1966 ho patriarcha Alexej povýšil do hodnosti archimandritu.

V tom čase jeho duchovnou pastvou neboli len rusíni z malej dediny na vrchu Karpatských hôr, ale svetlo viery starca žiarilo po širokej ruskej zemi. Tisíce kilometrov k nemu šli duchovné deti z celého Ruska – jednoduchí ľudia, ale aj lekári, spisovatelia, učitelia, inžinieri, umelci. Štvrť storočia trval modlitebný podvih otca Jova v Malej Uhoľke; každý deň slúžil plný bohoslužobný cyklus, za priaznivého počasia obchádzal svoju, po horách roztrúsenú farnosť, zaopatroval chorých a umierajúcich, potešoval v trápení.

Bol obľúbený v širokom okolí, preto ho často pozývali veriaci z mnohých dedín Zakarpatia posväcovať prestoly, ikonostasy, chrámy. Často navštevoval Čumalevský a Mukačevský monastier.

Päť rokov pred svojou smrťou (25. 2. 1980) napísal otec Jov svoju poslednú vôľu: „Ja, nižšie podpísaný archimandrita Jov, 20 rokov prežijúc v Malej Uhoľke pri chráme sv. Dimitrija; Môj život blíži sa konca... A nepoznám deň svojej smrti. Mnohí kňazi si želajú byť pochovaní v chráme, či v svojej rodnej dedine, ja zakazujem, aby moje hriešne telo bolo kdekoľvek vozené. Nech je odprevadené mníšskym činom a pochované vedľa kríža na cintoríne“.

Svoju dušu odovzdal Hospodinovi 28. júla 1985. V deň svojej smrti, v nedeľu, poslúžil sv. liturgiu, predniesol dlhú a dojemnú kázeň a poslúžil veriacim treby. Okolo 22.00 hod. mu prišlo zle a s modlitbou na perách ukončil svoj pozemskú púť. Pohrebné obrady, za účasti mnohých mníchov a veriacich, poslúžil 31. júla archimandrita Efrém (Molnár).

Hospodin Boh obdaroval otca Jova počas jeho života blahodarmi prozorlivosti a uzdravovania chorých modlitbou. Medzi národom ostala spomienka na jeho mnohé zázraky, ktoré sa dejú aj po jeho smrti, keď sa na jeho príhovor uzdravujú všetci zo svojich telesných i duševných neduhov, ktorí s vierou prichádzajú k nemu. Mnohí z jeho hrobu brali hlinu, ktorú prikladali s vierou k chorým častiam tela a uzdravovali sa.

Začiatkom marca r. 2008 bratia Bedevľanskoho a Hruševskoho monastiera dostali blahoslovenie odkryť hrob otca Jova. Prítomní svedkovia dosvedčili, že „keď sa odkryla mohyla blahej pamäti archimandritu Jova, okolie sa naplnilo vôňou myra a kadidla. Telo mnícha bolo celé, nedotknuté - akurát vyschlo. Aj odev, Evanjelium a ikona sa uchovali v neporušenom stave, iba drevená truhla bola poznačená časom v zemi. Neporušené mošči boli prenesené do chrámu sv. Dimitrija v Malej Uhoľke.

Posvätná Synoda Ukrajinskej Pravoslávnej Cirkvi Moskovského Patriarchátu pripočítala 8. mája 2008 na svojom zasadaní v Uspenskej Kyjevo - Pečerskej Lavre, vždy spomínaného archimandritu Jova, do radov svätých a ustanovila jeho pamiatku sláviť 15/28 júna.  

 

O, prepodobne i bohonosne otče naš Jove, izrjadnyj uhodniče Christov i velikij Karpatskija zemli molitvenniče i čudotvorče! Ty nyni, v nebesnej svetlosti prebyvaja, netlenijem že svjatych moščej tvojich obiteľ Uhoľskuju, v nej že i proslavilsja jesi, vozrodivyj, umnoži ľubov tvoju k nam nemoščnym, v more žitejstem različne bedstvujuščim i iskušajemym duchom zloby i strasťmi svojimi, vojujuščimi na duch naš. Seho radi smirenno molim ťa, anhele zemnyj i nebesnyj čeloveče, svjatyj otče: budi vsem nam pomoščnik skoryj vo vsjakoj skorbi i obstojaniji. Najpače v čas končiny našeja javisja nam zastupnik blahoserdnyj, da ne predany budem na mytarstvach vozdušnych vlasti zlobnaho miroderžca, no da spodobimsja bezpretknovennaho voschoda v Carstvije Nebesnoje.

Ej, otče, molitvenniče strany našeja i vsech k tebe s umilenijem i ľuboviju vzyvajuščich: ne posrami upovanija našeho, no prizri na smirennyja molenija naša i predstateľstuj za nas pred prestolom Živonačaľnyja Trojcy, Jej že verno poslužil jesi v zemnom žitiji tvojem, da spodobimsja i my, kupno s toboju i so vsemi svjatymi, v selenijich rajskich slaviti Jedinorodnaho v Trojce Boha, Otca i Syna i Svjataho Ducha vo veki vekov. Amiň!

pripravil otec Nikodim

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode