SRBSKÝ PATRIARCHA PAVEL

Motto: „Nemôžeme zmeniť zem na raj, ale môžeme zabrániť, aby sa zmenila v peklo“.

Pred niekoľkými rokmi /15.novembra 2010/ zomrel človek, ktorý už za svojho života bol ľuďmi považovaný za „živého svätého“, o ktorom sa hovorilo, že už za života žil skôr v nebi ako na zemi. Tento drobný človiečik bol svedkom živej viery a duchovným velikánom našej doby.

Jeho blízky spolupracovník biskup Antonij Pantelič spomína – Patriarcha každý deň slúžil liturgiu a pri každej vykladal práve čítané úryvky Evanjelia. Veľmi málo spal a rád slúžil skoro ráno. Takmer vždy liturgiu slúžil kňazským spôsobom, bez všetkej biskupskej pompy, bez diakona a takisto sám konal proskomidiu.

Bol nesmierne skromným človekom. Veľmi málo jedol a pil, vo všetkom sa snažil uspokojiť s málom. Keď bol na cestách a nocoval v hoteloch, kde boli komfortné postele, stále spal po sediačky v kresle. Personál sa stále čudoval, ako spal, keď ani len nerozostlal posteľ.

Patriarší diakon, otec Nebojsa Topolič, na neho spomína - Bol živým príkladom evanjeliového pastiera. V plnom význame toho slova žil s Christom. Ako pravoslávny mních sa postil – nejedol mäso, v pondelky, stredy a piatky dodržiaval strohý pôst. Každé ráno v malej kaplnke slúžil bez chóru, bez diakona liturgiu, sám sa obliekal do bohoslužobných rúch, sám podával prijímanie. Podriasnik a riasu mal od času, kedy bol do nich postrihnutý, a to je vyše päťdesiat rokov. Dvoje oblečenie, ktoré mal, si sám pral, žehlil i opravoval.

Pani Todorovič rozpráva, ako na audiencii u patriarchu si s hrôzou všimla patriarchovu obuv – boli to staré bagandže, už roztrhnuté a znova zašité. Pomyslela si „aká hanba pre nás Srbov, keď náš patriarcha musí chodiť takto otrhaný., ... niekto mu ani nepodaruje topánky“. V tú chvíľu sa k nej obrátil patriarcha: „Pozrite, aké mám pekné črievice. Našiel som ich pri popolniciach, keď som šiel na patriarchát. Niekto ich vyhodil, a pritom sú z pravej kože. Trochu som ich pozašíval a ešte roky môžu slúžiť“.

Mal celé obuvnícke náradie. Neraz sa stalo, keď slúžil po rôznych chrámoch a všimol si, že kňaz mal roztrhnuté riasu, či ryzy, povedal: „Prines to ku mne, opravím ti to...“

Do posledných dní bol veľmi pracovitým človekom. Čas mal rovno rozdelený: 4 hodiny spánku, 4 hodiny duševnej práce, 4 hodiny fyzickej práce a 4 hodiny na modlitbu. Robil všetko, čo bolo potrebné. Neraz sa stávalo, že pracoval na opravách budovy patriarchátu, čistil zámky, či opravoval elektroinštaláciu.

Patriarcha Pavel veľmi veľa písal. Venoval sa hlavne liturgike a výkladu Evanjelia. Do hĺbky poznal diela svätých otcov, cirkevné kanóny a bohoslužobný typikon.

Že bol človekom skutočne skromným svedčí aj fakt, že k cestovaniu auto patriarchie používal iba v čase oficiálnych návštev. Keď slúžil poblízku Belehradu, jednoducho sadol na autobus, či električku a cestu strávil v neraz humornom rozhovore s ľuďmi. Mal rád ľudí. Bol ich spovedníkom. Často spovedal jednoduchých ľudí a boli dni, kedy k patriarchovi na spoveď mohol prísť každý, kto len chcel. Prijímal každého.

Raz, keď prichádzal k budove patriarchátu, pozoroval autá zahraničných značiek, ktoré stáli pred vchodom. Zaujímalo ho, čie sú tie autá. Keď mu povedali, že patria biskupom, patriarcha s úsmevom poznamenal: „Keď majú také autá s vedomým Spasiteľovho príkazu chudoby, aké by asi mali, keby sme ten príkaz chudoby nemali?“

Inokedy, keď letel na oficiálnu návštevu, počas letu nad oceánom sa lietadlo dostalo do turbulencie a začalo sa otriasať. Mladý biskup, ktorý sedel pri patriarchovi sa ho spýtal, čo hovorí na to, keby sa lietadlo teraz zrútilo. Patriarcha spokojne odpovedal: „Čo sa mňa osobne týka, budem to brať ako akt spravodlivosti. Za svoj život som zjedol toľko rýb, že nebude nič divné na tom, keď teraz oni zjedia mňa“.

Na pozadí tohto skromného a svätého života vidíme aj zoznam toho, čo sa patriarchovi Pavlovi podarilo spraviť pre život a organizáciu Cirkvi. Vydáva mnoho liturgických a duchovných kníh, obnovujú sa a zakladajú eparchie, duchovné školy. V r. 1992 bol „uzdravený“ tzv. „americký rozkol“ Srbskej Pravoslávnej Cirkvi, takisto sa pokročilo v riešení „macedónskeho rozkolu“, a napriek silnému odporu macedónskej vlády bolo obnovené pravoslávne Ochridské arcibiskupstvo.

Zdá sa, že vladyka Pavel bol na svoje miesto ozaj predurčený Bohom. A to nielen v súvislosti s tým, že ho za patriarchu určil los. Ale o tom svedčí celý jeho život od najútlejšieho veku. Od detstva mal chatrné zdravie. Jeho okolie neverilo, že môže prežiť. Dokonca mu raz aj zapálili sviečku, lebo si mysleli, že skonal. Keďže sa pre svoje slabé zdravie nehodil na gazdovskú prácu, dali ho na štúdia; i tak sa dostal na Duchovnú akadémiu. Druhý krát skoro zomrel počas II. svet. vojny, kedy pomáhajúc deťom utečencov, sám dostal tuberkulózu. Lekári mu dávali najviac tri mesiace. Vždy zázrakom prežil.

Svojmu národu neustále opakoval: „Buďme ľuďmi... Nech pomôže Boh nám i našim nepriateľom... Až raz staneme pred našimi predkami, aby sme sa nemuseli pred nimi hanbiť a oni, aby sa nehanbili za nás“. Všetky jeho slová niesli v sebe evanjeliového ducha pokoja a zmierenia, jeho skutky ukazovali to, čomu chcel naučiť svoj národ.

A aký je jeho odkaz nám, pravoslávnym kresťanom dneška? „Pravoslávna Cirkev, - povedal vladyka Pavel, - počas 2 tisíc rokov hlása učenie Evanjelia, aby ho ľudia poznali a žili v súlade s Christovými prikázaniami a tak dosiahli spásy. Pozemský život máme iba jeden, a keď dospejeme konca, márna je potom ľútosť, že bol ľahkomyseľne a nedôstojne prežitý. Preto Cirkev vyzýva zástupcov všetkých pokolení, a každého človeka zvlášť, aby sa zodpovedne zamyslel nad cieľom svojho života, nad zmyslom existencie ľudstva i každého z nás. Spolu s tým Cirkev ukazuje cestu evanjeliových prikázaní, ktorou majú ísť všetci kresťania. Túto misiu bude Cirkev konať aj v treťom tisícročí, až do konca sveta“.

na podstave materiálov z pravoslavie.ru.,

pripravil jerej Dušan N. Tomko