Snahy o znovuzjednotenie pomocou cirkevných únií

Počas štvrtej križiackej výpravy (r. 1202 - 1204), po dobytí Konštantínopolu križiakmi v r. 1204, sa Rím pokúsil ukončiť cirkevnú schizmu menovaním latinského patriarchu v Konštantínopole, čo však prinieslo iba väčšie utvrdenie sa pravoslávnych vo vernosti svojmu pravoslávnemu patriarchovi (Pozri MANTEUFFEL, T.: Historia powszechna - Średniowiecze, Warszawa 1996, s. 198). Ukázalo sa, že západná koncepcia presadiť zjednotenie východnej a západnej cirkvi silou, ako to uplatňovali križiaci, k ničomu pozitívnemu nepovedie. Gréci pod vládou latinského cisára a pod cirkevnou, pravdaže nekanonickou právomocou latinského carihradského patriarchu, znášali utrpenie, ale takéto zjednotenie odmietali (Pozri ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny III, cit. dielo, s. 126). „Na západe síce križiacke výpravy pápežskú autoritu pozdvihli, na východe ju však degradovali a cirkevnú roztržku v skutočnosti prehĺbili“ (Tamže, s. 116).

Samotná koncepcia zjednotenia prostredníctvom „únie“ sa objavuje niekoľko rokov po páde Konštantínopolu na Lateránskom koncile v r. 1215. Západná latinská strana predložila model fungovania cirkevnej jednoty, pri ktorom by sa zachovali dovtedajšia cirkevná disciplína, spôsob života i liturgické obrady. Podmienkou však bolo uznanie rímskeho pápeža ako hlavy celej všeobecnej Cirkvi. Ak by boli Gréci uznali primát rímskeho biskupa nielen ako čestný (ako to kresťanský Východ vnímal a vníma aj doteraz), ale aj mocenský, všetko ostatné im malo byť ponechané.

„To, čo nedosiahla moc zbraní a násilná latinizácia“ - hovorí G. Metallinos o zrode únie a jej presadzovaní pápežom Inocentom III., ktorý bol „duchovným otcom únie“, - „pokúsila sa dosiahnuť metóda únie pôsobiaca ako podvodný systém a „trójsky kôň“ medzi východnými kresťanmi“. Zároveň uvádza aj text pravidla 4. lateránskeho snemu, z ktorého jasne vyplýva, že pápeži prijímali zvyky a obrady východných kresťanov s cieľom postupne ich zlikvidovať a previesť úplne na latinskú vieru: „Ak v nejakej oblasti žijú rôzne národy s rôznymi jazykmi a cirkevnými obradmi, biskup nech vyberie dôstojných mužov, ktorí budú pre každú národnosť vykonávať bohoslužbu v jej jazyku a obrade“. História ukázala, že „...únia s Rímom mala jediný cieľ - vykynožiť pravoslávnu cirkevnú tradíciu a zaviesť západnú“ (ZOZUĽAK, J.: Vplyv unionizmu na odklon od svätootcovskej tradície..., cit. dielo, s. 14).

Prvá príležitosť zjednotenia východnej a západnej cirkvi sa naskytla v 13. stor. Politicko - spoločenská situácia v Byzantskom cisárstve i v pápežskom štáte boli vhodnou pôdou pre realizáciu tejto idey. Byzantské impérium bolo ohrozené zo strany postupujúceho islamu a vtedajší cisári začali hľadať spojencov na Západe. Rímsky pápežský stolec zase potreboval podporu cisára, keďže pápežský štát bol ohrozovaný Neapolským kráľovstvom.

V r. 1232 začal pápež Gregor IV. zapálene pracovať na tejto myšlienke, pre ktorú sa snažil získať nicejského cisára Jána III., Dukasa Vatatzesa (1222 – 1254) a patriarchu Germana II. (1222 – 1240). Napriek podpore časti byzantskej aristokracie a cisára, rokovania v Nicei a Nymfeóne v r. 1234 skončili fiaskom. Patriarcha German II., podporovaný duchovenstvom a ľudom, ostro odsúdil úniu, kánonicky podložil postoj Východu a latiníkov usvedčil, že sú schizmatikmi (Pozri ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny III, cit. dielo, s. 127).

Ďalším posunom na ceste unionizmu bola tzv. Lyonská únia, podpísaná v r. 1274. Ako píše Havryjil Kostelnyk: „Východ sa snažil proti nebezpečenstvu zo strany Osmanskej ríše hľadať pomoc na Západe. Gréci na tomto koncile vystupovali ako prosebníci o pomoc, ale pápeži sa usilovali nešťastie Grékov využiť na dosiahnutie svojich mocenských cieľov“ (KOSTELNYK, H.: Apoštol Peter a rímski pápeži, alebo dogmatické základy pápežstva, Prešov 1990, s. 23).

Len niekoľko rokov po oslobodení Konštantínopola spod latinskej nadvlády sa Byzancia znova ocitá pod vojenskou hrozbou západných spojencov vyhnaného latinského konštatínopolského cisára Balduina II. a súčasne útokov Turkov. Cisár Michal VIII. Paleológ vysiela rímskym pápežom - Urbanovi IV. a neskôr Klementovi IV. prosbu o politickú pomoc s prísľubom cirkevnej únie pravoslávnych s Rímom. Keďže v tom čase sa pápeži na Petrovom stolci striedali veľmi často, už v r. 1271 na pápežský trón zasadol Gregor X., ktorého ponuka únie veľmi zaujala. Preto aj rokovania s cisárom priniesli úspešný výsledok, ktorým bolo pripravenie spomínaného snemu v Lyone, ktorý mal plánovanú úniu uskutočniť. Pápež využil túto príležitosť, aby Konštantínopolu nadiktoval svoje podmienky, avšak ani patriarcha Jozef, ani duchovenstvo ich neprijali. Cisár sa snažil konštantínopolské duchovenstvo presvedčiť, že v záujme štátu je nutné podrobiť sa pápežovi z politických dôvodov. Tento diplomatický pakt medzi západnou cirkvou a východnými pravoslávnymi (ktorý neprijalo ani duchovenstvo ani veriaci) bol za necelých šesť rokov zrušený. Priniesol viac vnútorných rozporov, ktoré iba oslabovali Cirkev. Namiesto zjednotenia a usporiadania tento pokus o úniu spôsobil ešte väčší rozkol v kresťanstve (Pozri ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny III., cit. dielo, s. 126 – 133).

Ďalším pokusom zrealizovať obnovenie cirkevnej jednoty bolo zvolanie unionistického Ferraro – Florenského snemu v r. 1439. Politická situácia byzantského štátu sa ani v 15 stor. nezmenila. Hlavné mesto Konštantínopol bolo takmer vyľudnené a zo všetkých strán obkolesené osmanskými Turkami. Cisár Ján VIII. Paleológ sa preto znova obrátil o pomoc na Západ s nádejou, že od pápeža získa politickú i vojenskú pomoc. Táto pomoc mala byť zaplatená cirkevnou úniou chápanou zo strany kresťanského západu, ako bezvýhradné podriadenie sa pápežskému absolutizmu(Pozri tamže s. 141).

Keďže sa pravoslávni bránili zjednoteniu, ktoré bolo založené na politických záujmoch, cisár, majúci na zreteli politické východiská, aby presadil svoje plány, začal podporovať v cirkevnej hierarchii ľudí, ktorí mali pochopenie pre jeho politiku. Takisto na kľúčové miesta v Cirkvi preferoval stúpencov únie.

Sledujúc predmet záujmu našej práce - historickú cestu Brest - litovskej únie, - musíme pripomenúť, že na sneme, kde došlo k podpísaniu Florentskej únie, sa zúčastnil ako reprezentant Ruskej cirkvi (aj napriek nesúhlasu moskovského kniežaťa Vasilija II.) pravoslávny kyjevský metropolita Izidor (Pozri LIKOWSKI, E.: Unia brzeska (r. 1596), Warszawa 1907, s. 18; Dostupné na internete). Samotná činnosť podporujúca unionistickú myšlienku metropolitu Izidora (1380 / 90 – 1463) bola jednou z fundamentálnych príčin vytvorenia samostatnej autokefálnej Moskovskej metropólie v r. 1448.

Pravoslávna cirkev sa na tento snem pozerala s veľkou nádejou. Samotná intenzívna príprava Grékov na tento snem svedčí o veľkom a zodpovednom prístupe pravoslávnych predstaviteľov k stretnutiu teológov kresťanského Východu a Západu.

Prof. Imrich Belejkanič vo svojej knihe „Unionizmus ako ekleziologický problém“ výstižne zachytáva situáciu, v ktorej sa ocitli pravoslávni snemovní otcovia. Aby sa priblížili k pochopeniu západného teologického myslenia, študovali diela západných scholastických teológov, predovšetkým diela Tomáša Akvinského. Vo viere, že pravda zvíťazí a opäť zjednotí kresťanský svet, pristúpili k tejto diskusii. Východ bol presvedčený, že v otázkach viery niet a nemôže byť kompromisu. Zažili však sklamanie, keďže predstavitelia západného kresťanstva žiadali od nich prijať nové vieroučné pravdy, ktoré nemali biblický základ, a taktiež boli v rozpore s apoštolskou a svätootcovskou Tradíciou (Pozri LIKOWSKI, E.: Unia brzeska (r. 1596), Warszawa 1907, s. 18; Dostupné na internete). Nakoniec, niektorí z predstaviteľov pravoslávnych pod nátlakom podpísali úniu, prijali pápežské požiadavky na moc nad celou všeobecnou Cirkvou a latinské učenie o Sv. Trojici. Napriek tomu k realizácii Florentskej únie nikdy nedošlo, keďže nebola prijatá ostatnými nebyzantskými pravoslávnymi Cirkvami, väčšinou pravoslávneho duchovenstva, mníšstva a veriacich. Aj napriek tejto zrade pravoslávneho teologického učenia hierarchiou podpísaná únia nemala žiadny vplyv na záchranu Byzantského cisárstva (Pozri LIKOWSKI, E.: Unia brzeska (r. 1596), Warszawa 1907, s. 18; Dostupné na internete).

„V plnom rozsahu sa tu prejavilo zborové vedomie veriaceho Božieho ľudu, kráľovského kňazstva, ktorý aj napriek tomu, že hrozil pád hlavného mesta impéria, nezradil Christovo učenie. Zostali na pozícii biblickej a svätootcovskej tradície. Carihradu sa nepodarilo vzdorovať útokom Turkov a tak v r. 1453 ho obsadili a spustošili. Ukázalo sa, že vernosť Christu zvíťazila nad diplomatickými a politickými snaženiami Ríma, čo je veľmi poučná historická skúsenosť“ (BELEJKANIČ, I.: Unionizmus ako ekleziologický problém, cit. dielo, s. 45).

Pri príležitosti podpísania Florentskej únie v Poľsku a Litve kráľ Vladislav III. Jagellonský vydal privilégium, ktoré zrovnoprávňovalo pravoslávne duchovenstvo s latinským. Po skončení snemu vo Florencii sa kyjevský metropolita Izidor vybral do Moskvy, aby informoval o tejto udalosti. Bol uväznený, avšak, podarilo sa mu uniknúť a cez Litvu odišiel do Ríma, kde nakoniec aj zomrel (Pozri LIKOWSKI, E.: Unia brzeska..., cit. dielo, s. 25 – 27).

Na opustenú kyjevskú metropolitnú katedru bol zvolený promoskovský biskup Iona, veľký protivník florentskej únie (Pozri tamže, s. 26). Aby sa nepretrhla kontinuita únie na Kyjevskej Rusi podpísaná Izidorom, pápež vymenoval na kyjevskú katedru Gregora Bulhara, ktorého akceptoval aj poľský kráľ Kazimierz Jagellonský, ale aj väčšina pravoslávnych biskupov. Zdalo by sa, že všetko pomáhalo k zakoreneniu unionistických snáh na územiach Západnej Rusi a Poľského kráľovstva. Situácia sa zmenila po sobáši Alexandra Jagellonského s pravoslávnou cárovnou Helenou. Práve jej pričinením, po smrti Alexandra, menoval kráľ Žigmund I. Starý na kyjevskú metropolitnú katedru biskupa z antiunijného prostredia (Pozri LIKOWSKI, E.: Unia brzeska..., cit. dielo, s. 27). Jednako, čas od času sa myšlienka cirkevnej únie oživovala, čo nakoniec doviedlo k jej realizácii v 16 stor. (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, С. Петербург 1859, s. 16).

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené redakciou a publikované na pokračovanie/