SILA VIERY

15.09.2012 22:01

jerej Dušan Nikodim Tomko

Ako ľahko dnes z naších úst padajú vyhlásenia VERÍM, či NEVERÍM V BOHA. Skúsili sme sa zamyslieť nad našou vierou? Čo znamená VIERA v našom živote? Ako prežívame svoju vieru?

Či neohraničujeme svoju vieru do návštevy chrámu z času na čas, lebo už samo naše podvedomie nám hovorí, že tak je to správne a tak by to malo byť? Možno sme na tom trochu lepšie. Postíme sa, pomodlíme sa? Alebo prežívame vieru skutočnú, živú, ktorá napĺňa náš život, každý jeho okamih? Takú vieru, o ktorej hovorí Hospodin Isus Christos., vieru mocnú, ktorá prenáša hory., vieru, ktorá robí zázraky – vieru, ktorá dokáže urobiť najväčší zázrak, a to obrátenie srdca? Vieru, ktorá napĺňa Božou prítomnosťou a Božou láskou toho, ktorý verí a priťahuje hľadajúce srdcia, ktoré  sa ocitli v blízkosti tak žijúceho človeka.

Silu viery, sme okúsili mnohí, aj keď ľudia slabí a malej viery. Neraz sme sa presvedčili, že to nie sú iba prázdne slová, keď sme sa obrátili k Hospodu Bohu, ako deti k svojmu Otcovi. Veď každý deň nám Milostivý Hospodin Boh prejavuje Svoju prítomnosť, Svoju lásku a mnohí z nás sme v nečakanej, ťažkej, či nebezpečnej situácii pocítili mocnú Božiu pravicu, keď sme sa s vierou obrátili na Hospodina.

A o takej VIERE., VIERE ŽIVEJ, MOCNEJ, VIERE, KTORÁ ROBÍ ZÁZRAKY rozpráva aj tento životný príbeh jedného kresťana.

Detstvo Ivana  C. Romaščenka bolo veľmi ťažké. Keď mal sedem rokov, zomrela mu matka na týfus. Čoskoro na to začala I. svetová vojna a mladý chlapec musel ťažko pracovať pri ťažbe dreva, kameňa. Neskôr sa začal učiť za obuvníka. Po revolúcii ukončil večernú školu a stal sa pisárom, neskôr vedúcim pošty. Ale stále bol silne veriacim človekom.

Začala vojna. Ivana kvôli slabému zdraviu do armády nevzali. V januári 1942 sovietske vojská oslobodili ich dedinu. A vtedy ktosi anonymne udal Ivana zo spolupráce s fašistami. Zatkli ho. Viac ako dva roky ho vyšetrovali. Nakoniec Ivana Romaščenka bez akýchkoľvek usvedčujúcich dôkazov odsúdili na desať rokov v lágre.

Aj v zajatí žil Ivan ako pravoslávny kresťan., modlil sa, dodržiaval pôsty. Spoluväzňom rozprával o svätých, o histórii Cirkvi, z pamäti vedel mnoho modlitieb a žalmov.

Raz, v deň Paschy odmietol ísť na roboty, za čo ho odsúdili do kamennej šachty. Tu mohol človek iba stáť. Toho, kto „dostal“ kamennú šachtu tam hádzali bez vrchných šiat, čo pri teplote -30˚C, -35˚C bolo rozsudkom smrti. Nechali ho tam tri dni.

Keď prišli po jeho telo, skameneli od prekvapenia. Väzeň bol pokrytý ľadom, ale živý. Dozorca sa zľakol a utiekol. O chvíľu sa zbehli aj ostatní, aby videli tento zázrak.

Ivana previezli do nemocnice, kde ho hneď začali vypočúvať, ako mohol prežiť, čo doteraz nikto neprežil. Ivan začal hovoriť, že celé tri dni nespal, ale sa  bez prestania modlil s Hospodu Bohu. Zo začiatku mu bolo veľmi chladno, no pred koncom prvého dňa mu začalo mu byť teplejšie, neskôr ešte teplejšie a tretí deň mu bolo už horúco. Teplo vychádzalo akoby z jeho vnútra. Táto udalosť sa dotkla všetkých, tak mu dali pokoj. Náčelník lágra na Paschu Hospodinovu po tejto udalosti všetkým zmiernil roboty a Ivanovi Romaščenkovi na Paschu, dokonca aj na ostatné cirkevné sviatky dal voľno.

Prišiel čas, keď sa zmenilo vedenie lágra a na miesto náčelníka prišiel človek veľmi surový, bez srdca. Opäť prišla Pascha Christova. Hoci v ten deň žiadnu robotu v lágri nemali, náčelník na poslednú chvíľu prikázal všetkých poslať do lesa rúbať drevo.

Ivan Romaščenko znova odmietol robiť v tento veľký, svetlý Sviatok. Informovali o tom náčelníka, ktorý hneď prikázal nahuckať na neho psov, ktoré už neraz dotrhali človeka na kúsky. Rozzúrené psy sa vyrútili na Ivana. Všetci zmeraveli. Ivan sa prežehnal, prežehnal na štyri strany okolo seba a začal sa modliť. „Živyj vo pomošči Vyšňaho ... Kto žije v pomoci Najvyššieho“, hovoril Ivan slová 90-eho žalmu. Rozzúrené psy, keď pribehli k Ivanovi,  zrazu akoby narazili na neviditeľnú stenu. Zastali, brechali, zavýjali. Najprv zúrivo, potom tichšie, pokojnejšie a nakoniec sa začali váľať po zemi a zaspali.

„Verný je Boh vo svojích prisľúbeniach, a mocný vo svojích skutkoch“. A o tom svedčí aj príbeh Ivana Romaščenka.

Ivan sa v r. 1952 vrátil z lágra domov, k rodine. Žil ešte desať rokov, keď 14. septembra 1962 odovzdal svoj čestný život Bohu, v ktorého tak mocne veril, a Ktorý neopustil svojho služobníka, ktorý s vierou volal k Nemu.

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode