Rozdelenie kresťanstva a jeho príčiny I.

Ako nám svedčí Písmo Sväté, život prvých kresťanov bol vedený plnou snahou po uskutočnení ideálu - jeden duch, jedno srdce a všetko spoločné v Christovi! Ich misia, ako vo svojom diele „Pravoslávie“ hovorí prot. Sergej Bulgakov, ktorá denne prinášala ovocie „bola radostným triumfálnym ohlasovaním nového života“ (BULGAKOW, S.: Prawoslawie - Zarys nauki kościoła Prawosławnego, Warszawa 1992, s. 14). A tak, ako je obtiažne jednoznačne definovať život (hoci sa dajú popísať jeho charakteristické znaky), tak ťažko je plne definovať toto rané obdobie kresťanstva plné charizmatického vanutia Sv. Ducha (Pozri tamže, s. 14).

Zdalo by sa, že pri takomto poriadku ustanovenom samotným Pánom Isusom Christom a Jeho apoštolmi a učeníkmi, je nemožné, aby v Cirkvi, v jej jednotlivých častiach, či medzi jej členmi, mohli niekedy vzniknúť nezhody a nedorozumenia, ktoré by mohli viesť k rozdeleniu Cirkvi a spôsobiť to, že časť veriacich začne o Bohu rozmýšľať inak ako ostatní a začne chápať a učiť Božie pravdy a vykonávať sväté Tajiny a obrady inak ako ostatní kresťania atď.

V skutočnosti sa však nemožné ukázalo možným a veriaci jedinej Christovej Cirkvi sa postupom času rozdelili na viaceré sekty a heretické učenia, ktoré narušili pokoj, lásku a vzájomné porozumenie, ktoré mali byť podľa slov Isusa Christa znakom Jeho učeníkov: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou“ (Jn 13, 35 ).

Už v jeruzalemskej cirkevnej obci (ktoré bola ešte stále tesne spojená s jeruzalemským židovským chrámom a Mojžišovým zákonom) však začíname vidieť prvé nezhody a rozpory, ktoré vychádzali zo vzájomných konfliktov v postojoch kresťanov vychádzajúcich zo židovstva a tých z pohanstva (Pozri ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny I., PBF UPJŠ, Prešov 1992, s. 70).

Príčinou každého rozdelenia je hriech, za ktorým stále stojí odveký nepriateľ ľudského rodu - diabol, ktorý sústavne pracuje na zničení Božieho diela. Ten, počnúc (podľa mnohých autorov) prvým heretikom - gnostikom Šimonom Mágom (Pozri Sk 8, 9 ), nachádzal v cirkevnom spoločenstve ľudí ambicióznych a chtivých moci, túžiacich stať sa vedúcimi osobnosťami v Christovej Cirkvi, ba túžiacich stať sa jej hlavou, čo nakoniec aj vyústilo do ich oddelenia sa od všeobecnej Cirkvi, ktorá nechcela a ani nemohla bez toho, aby porušila Christov príkaz, pridať im na moci a postavení tie atribúty, ktoré patria iba samotnému nášmu Pánovi Isusovi Christovi - jedinej hlave Cirkvi; pretože ako Cirkev je len jedna, tak aj jej hlava musí byť len jedna - Isus Christos (Pozri ПРАВОСЛАВИЕ И УНИЯ, Братство преп. Иова почаевского, Мюнхен 1991, s. 17 – 20).

Aby sme mohli aspoň z časti pochopiť, čo sa udialo rozdelením Cirkvi, je potrebné pripomenúť ako jednotu vnímala prvotná Cirkev. V prvom rade táto jednota nebola iba formálnou, ale bola každodenne žitou samozrejmosťou. Veď Christos prišiel práve preto, aby všetkých, ktorí boli rozdelení z rôznych ľudských dôvodov, zjednotil do spoločenstva Božieho ľudu skrze svoje tajomné Telo - Cirkev. V tomto spoločenstve, ako hovorí apoštol Pavol, už niet Žida ani Gréka, otroka ani slobodného, muža ani ženy, ale všetci sú jedno v Christovi (Pozri Gal 3, 28). Táto jednota bola zrejmá v jednote každej miestnej Cirkvi a bola vyjadrená spoločenstvom vedeným biskupom, ktoré bolo obrazom Jeho mystického Tela Cirkvi s jeho Hlavou, ktorou je sám Christos. Všetky miestne Cirkvi medzi sebou navzájom zjednocovala spoločná viera, apoštolská postupnosť a jednotný spôsob života. Čo je podstatné, táto jednota bola citeľná v živote celého kresťanského spoločenstva (Pozri BELEJKANIČ, I.: Unionizmus ako ekleziologický problém, PBF PU, Prešov 1999, s. 12). Práve vedomie prvokresťanského vnímania jednoty nám môže pomôcť urobiť si objektívnejší obraz o postoji jednej (západnej) či druhej (východnej) strany rozdeleného kresťanského sveta.

Je tiež potrebné ozrejmiť si obraz jeruzalemskej Cirkvi, ako nám ho približujú Skutky apoštolské, a ktorý je práve v značnom protiklade s neskorším ponímaním vedenia Cirkvi, a to hlavne v západnej časti kresťanského sveta. V tomto období „môžeme jasne badať, že až do svojho odchodu z Jeruzalema viedol činnosť jeruzalemskej cirkvi, matky všetkých cirkví, sv. apoštol Peter spolu s ostatnými apoštolmi. Bol na čele tohto eucharistického zhromaždenia kresťanov a vynikal horlivosťou vo svedectve slova Božieho. Nie je však možné, - hovorí prof. Pavel Aleš, - tu hovoriť o nejakom mocenskom primáte tohto apoštola“ (ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny I., cit. dielo, s. 75.). Primát moci, s akým sa stretneme neskôr (a ktorý bude jedným z kameňov úrazu jednoty Cirkvi), apoštolská Cirkev vôbec nepoznala.

Aby sme mohli plne a jasne odpovedať na túto otázku: „Ako vlastne došlo k samotnému rozdeleniu Cirkvi?“, musíme vychádzať z niekoľkých faktorov, ktoré vytvorili pôdu, z ktorej vyklíčili spory vedúce k rozdeleniu.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť fakt, že v čase Christovej misie a misie sv. apoštolov bol všetok známy svet pod vládou rímskych imperátorov. Nie všetci poddaní Rímskeho impéria však hovorili tým istým jazykom (oficiálnym rímskym, latinským), ale väčšina impéria používala ľudový grécky jazyk "koiné", znalosť, ktorého bola charakteristická pre vzdelaného človeka. V tom čase tak celé veľké Rímske impérium bolo jazykovo rozdelené na východnú a západnú časť; obyvatelia východnej časti hovorili grécky a v západnej latinsky.

Zakladateľ Cirkvi a náš Pán Isus Christos sa narodil a žil v prostredí východnej časti rímskeho impéria a hoci Jeho rodným jazykom bola hebrejčina (alebo konkrétnejšie aramejčina) oficiálnym jazykom kraja, v ktorom sa Jeho misia na tejto zemi uskutočnila, bola gréčtina. Preto aj knihy Svätého Písma Nového Zákona boli napísané apoštolmi a ich učeníkmi v gréckom jazyku, ktorý bol v tomto kraji viac rozšírený, než jazyk latinský. Takisto apoštoli začali s ohlasovaním Christovho Evanjelia od Jeruzalema, postupne do celého okolia, čo bolo príčinou ďalšie faktu (na ktorý nemožno zabúdať), a to, že vo východnej časti impéria bolo viac kresťanov, než v jej západnej časti. To koniec koncov bolo aj príčinou toho, že sa postupom času vo východnej časti impéria vytvorili štyri patriarcháty, a v západnej časti iba jeden - patriarchát rímsky (Patriarcháty sú vyššie územné celky cirkevného teritória, ktoré tvoria štruktúru jedinej všeobecnej Christovej Cirkvi. V ich čele stoja „patriarchovia“ - biskupi vyšších celkov (ktorých sídlo sa väčšinou vzťahuje k hlavnému mestu, či centru danej oblasti), pod ktorých správu, jurisdikciu, spadá niekoľko metropolitov a biskupov. Všetci biskupi sú nositeľmi rovnakej blahodate Ducha Svätého, ktorá im bola zverená pri biskupskej chirotónii, no niektorí z nich kvôli miestu, ktorého sú biskupmi, majú väčšie alebo výnimočné právomoci; Pozri: ПРАВОСЛАВИЕ И УНИЯ, Братство преп. Иова почаевского, cit. dielo, s. 29.). Práve tento fakt, že v celej západnej časti rímskeho impéria bol iba jeden patriarcha (ktorý bol súčasne biskupom hlavného mesta, v ktorom žil aj imperátor), bol príčinou toho, že si rímski biskupi začali prisvojovať také postavenie a právomoci, ktoré nikdy nemali a ani mať nemohli, keďže Cirkev uznávala rovnosť všetkých piatich patriarchov v postavení a právomociach, z čoho sa v Cirkvi postupne rozvinula koncepcia tzv. Pentarchie (Je to koncepcia správy Cirkvi 1. kresťanského tisícročia, zakladajúca sa na správe piatich patriarchov, ktorí medzi sebou ostávajú v jednote viery, majúc rovnaké právomoci na svojom teritóriu. Cirkevná organizácia kopírovala totiž organizáciu štruktúry štátu a preto podľa tohto modelu najväčšími a najdôležitejšími centrami boli najväčšie mestá cisárstva - Rím, Alexandria a Antiochia. Neskôr k nim pribudol Konštantínopol, nadobúdajúc privilégia nového cisárskeho mesta a Jeruzalem ako mesto, ktorému patrila úcta kvôli tomu, že v ňom zomrel Spasiteľ Isus Christos. Teória pentarchie fungovala už v IV. storočí a neskôr bola upresnená a potvrdená všeobecnými snemami, ktoré vypracovali aj hierarchické poradie patriarších katedrier: 1. Rím (jeho patriarcha titulovaný – pápež, primus inter pares(prvý medzi rovnými), 2. Konštantínopol (patriarcha s titulom – patriarcha ekumenický), 3. Alexandria (patriarcha s titulom – pápež a patriarcha Alexandrie a celej Afriky), 4. Antiochia a 5. Jeruzalem. Pravoslávna ekleziológia hovorila o nutnosti jednoty patriarchátov, ktoré predstavujúc päť zmyslov mystického Christovho Tela iba v jednote môžu garantovať správnosť uznesení všeobecných snemov). Táto vysoká mienka o svojom výnimočnom postavení sa u rímskych biskupov - pápežov najviac prejavila v tom, že sa začali pokladať za hlavu Cirkvi, to znamená, že si začali prisvojovať také postavenie, ktoré v Christovej Cirkvi patrí iba jej Božskému Zakladateľovi a nášmu Pánovi Isusovi Christovi. Uznajúc pápeža hlavou Cirkvi, západná rímska cirkev mu priznala neomylnylnosť a pozíciu hlavného sudcu celej všeobecnej Cirkvi, ktorý stojí vyššie ako všetci svätí Otcovia a učitelia Cirkvi, ba vyššie ako všeobecné snemy (Pozri: ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny III..., cit. dielo, s. 12 - 13).

Západná teológia, aby zdôvodnila tieto pápežské požiadavky vlády nad celou Cirkvou a nároky jeho učiteľského úradu, hovorí prof. Aleš, začala vytrhávať z kontextu Svätého Písma tzv. petrinistické výroky (tri miesta z Evanjelií, kde sa hovorí o apoštolovi Petrovi a o ktoré rímska cirkev opiera svoje tvrdenia o primáte rímskych pápežov ako biskupských nasledovníkov sv. Petra). Tie mali byť podľa nej jednoznačným faktom, že len Petrovi dal Isus Christos kľúče a nikomu inému, lebo len Petra učinil Svojim viditeľným námestníkom na zemi. Pokiaľ ostatní kresťania získavajú duchovné dary, je to len vtedy, ak participujú na „potestatis Petri“, na pápežskej vláde a veria v pápežskú neomylnosť. Z toho hľadiska je Peter chápaný ako nadriadený nad apoštolským kolektívom, nadriadený Cirkvi Božej. Pápežské nároky sa od sv. Petra odvodzujú neadekvátne. Pre Východ bol primát rímskeho pápeža v Cirkvi prijímaný bez diskusie, ale nikdy Cirkev v primáte nevidela dogmatickú otázku, len historickú. Svoj postoj k primátu Cirkev vyjadrila na všeobecných snemoch, ako sme už videli: na I. Všeobecnom sneme v 6. pravidle; II. Všeobecnom sneme v 3. pravidle a na III. Všeobecnom sneme v 28. pravidle. Prvenstvo niektorých biskupov, vrátane rímskeho, Otcovia vyhlásili len za „zvyk“ , a pritom sa vôbec nezmienili o úlohe sv. Petra. To len ukazuje, že zborové myslenie Cirkvi - katolicita Cirkvi vyjadrená na všeobecných snemoch, chápala primát rímskeho biskupa ako prvenstvo (primát) stolice hlavného mesta, a nie z Písma Svätého. Pápeži si ako zástupcovia a nástupcovia Petrovi nárokujú byť hlavou celej Cirkvi. Pravoslávna Cirkev toto nikdy neuznávala a neuznáva, lebo v takom nároku vidí popieranie toho, že jedinou Hlavou Cirkvi je sám Isus Christos.

Sergej Bulgakov, vyjadrujúc sa k téme autority v Cirkvi, hovorí, že „Pravoslávna Cirkev nikdy nenegovala prvé miesto rímskej katedry, potvrdené kánonmi Všeobecných snemov. Ale stále rozlišovala problém dogmatický od historického. „Primus inter pares – prvý medzi rovnými“ pre Cirkev prvého kresťanského tisícročia bol stále rímsky biskup. Toto postavenie by mu plne patrilo aj dnes, ak by pápež, ako prvý hierarcha miestnej cirkvi spolu s veriacimi sa vzdal nárokov, ktoré si dodnes nárokuje Vatikán“ (BULGAKOW, S.: Prawoslawie – Zarys nauki kościoła Prawosławnego, cit. dielo, s. 96).

Neomylní pápeži sa dodnes nezriekli týchto nárokov na svoje vysoké postavenie. A minulosť je plná svedectiev, že v snahe po jeho dosiahnutí sa nezastavili pred ničím a namiesto toho, aby chránili neporušené učenie nášho Spasiteľa a Pána Isusa Christa, začali toto učenie meniť a „vylepšovať“, čo len podnecovalo spory medzi kresťanským Východom a Západom. Tieto sa ešte viac vyostrili v 9. stor. za rímskeho pápeža Mikuláša I. a konštantínopolského patriarchu Fótia, čo nakoniec vyústilo do Veľkej schizmy medzi Východom a Západom v r. 1054.

Hypodiakon Mgr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené a publikované na pokračovanie/