O rodičovskej kliatbe a požehnaní

Koľko krát počuť od mamky, babky lamentovanie nad deťmi, vnukmi, ktorí sa akosi nevydarili.

„Otče, tote moje dzeci..., … jeden pijak, … druhý ani nehutorec...“ ; „otče, ako srdce bolí – deti sa porozvádzali, … vnuk, vnučka na divo žije, o svadbe ani len počuť“; „otče, už oči mám vyplakané – tote moje dzeci, jak pohane žijú...“., … a chce sa neraz položiť otázku: „A vôbec vás nenapadlo, že je to iba výsledok vášho „požehnania“???“ … A otázka namieste, lebo koľko krát príde i kňazovi počuť z úst matky, otca, strašné slová k ich deťom – choď do diabla; fras (ďas) by ťa zobral; choď do pekla – a vôbec si ani len neuvedomujú silu tohto svojho démonského „požehnania“...

RODIČOVSKÉ PREKLIATIE PÔSOBÍ NESKUTOČNE MOCNE

Drahí moji, kliatba, prekliatie, dokonca, jednoducho iba srdce zožierajúca nespokojnosť rodičov voči svojim deťom, pôsobí neskutočne veľkou silou.

Aj keby rodičia doslovne neprekliali svoje deti, ale vo svojom srdci by cítili rozhorčenie voči nim, verte, ich deti nebudú mať v živote jedného svetlého, radostného dňa a celý ich život sa stane neustálym utrpením. Žiaľ, takéto deti potom pretrpia celý svoj zemský život.

Je však ešte oveľa horšie, keď rodičia svoje deti „posielajú diablovi“ - v skutku ich priam „zasväcujú“ pre peklo. A tak, keď sme mu ich sami „odovzdali“, neraz nevedomky, diabol si potom robí právo nad nimi a vo svojom čase sa domáha toho, čo sme dali do jeho vlastníctva. Nejedná rodinná tragédia je smutným svedkom toho. Z druhej strany, ani len predstaviť si nevieme, akým veľkým pokladom je pre nás rodičovské požehnanie.

„Spomínam si, - hovorí starec Paisij Svätohorský, - na jednu matku štyroch detí. Bola vdova a veľmi sa trápila, že ani jedno z nich si nedokázalo založiť rodinu. Modlil som sa za nich, modlil, ale bezvýsledne. „Čosi je nie tak - pomyslel som si“, - pokračuje starec.

„Jej deti mi hovorili o tom, že im niekto „porobil“. - „Nie, to na porobenie nevyzerá... Neprekliala vás vlastná matka?“, - pýtal sa starec.

„Otče, skutočne, - odpovedali, - keď sme boli malí, často sme sa veľmi šaleli, vystrájali sme a ona sa hnevala a nadávala: „Žeby ste zdreveneli!“ Žena mala prchkú povahu, často prepadala depresii a rozšantené deti ju rýchlo vedeli vyviesť z rovnováhy a ona ich v zlosti prekliala.

Vtedy im starec povedal: „Choďte k matke a povedzte jej, čo je príčinou vášho trápenia., aby sa spamätala, ľutovala to a od tej chvíle vás neprestávala žehnať“, - odporúčal starec. - Do roka a pol si všetci štyria založili rodiny.

Čo ak rodičia prekliali svoje deti a už zomreli? Ako sa môžu tieto deti oslobodiť od rodičovského prekliatia?

V prvom rade si sami musia uvedomiť, že príčina ich prekliatia je v nich samých, a oni vo svojom čase, mohli skutočne priniesť nemálo trápenia svojim rodičom, ktorí ich vo svojej slabosti mohli prekliať. Keď spoznajú svoju vinu a zo srdca ju oľutujú, vyznajú svoj hriech, všetko sa začne uberať správnym smerom. Sami sa duchovne obrodiac, pomôžu aj svojim, už zosnulým rodičom.

Čo môže byť rodičovskou kliatbou?

Jednoducho, všetky zlé, negatívne slová vyrieknuté počas celého nášho života – počnúc počatím. Veľmi veľa zla v živote človeka má svoj počiatok práve v neprijatí tehotenstva, nového života, a to zo strany matky ako i otca (strach, čo bude., … narušilo to naše plány., … rozhodovanie sa pre potrat atď.) A potom, nie iba priame vypovedanie slov kliatby: „preklínam ťa, … preklínam tú chvíľu“, ale každé negatívne slovo adresované dieťaťu: „ty blázon, … debil, … nepodarok, … z teba nikdy nič nebude, … ty si nemožný, atď."

Neustále sa nám treba učiť žehnať svoje vlastné deti – hoci len jednoduchými slovami: „nech sa ti darí, … nech ti Boh pomáha, … verím ti, … mám ťa rád“., a Boha v srdci prosiť, aby pomohol deťom prijať dar požehnania, a takisto im pomohol naučiť sa samostatne rozhodovať sa pre dobro.

Preklínajúc svoje deti si ani neuvedomujeme, že ich predávame do rúk besov. Démoni aj bez nás ich dosť pokúšajú a zvádzajú na každý hriech, a my neraz namiesto, aby sme sa modlili za svoje deti, besom pomáhame hubiť ich. Čo chceme potom mať zo svojích detí? Čudujeme sa, že „žijú horšie ako pohania, … prepadli alkoholu, drogám, … nemravnosti, … že si nevedia nájsť miesto v živote, … že čoho sa chytia, to pokazia...“ ?!!

Dieťa od svojej podstaty je „nevinným anjelom“, keď však čosi škrípe v jeho správaní, je to iba výsledok zlej výchovy, čiže príčina je v nás samých. Prv nám preto treba hľadať hriech v nás, ako rodičoch, a vykoreniť ho zo seba – keď sa nám to s Božou pomocou podarí a my začneme očisťovať seba, automaticky sa začne očisťovať aj naše dieťa.

Modlitba matky, či otca za dieťa, ženie démonov od nich (besa – démona pijanstva, fajčenia; démona narkománie; démona nemravnosti; démona neviery; démona akejkoľvek závislosti …). Modlitba matky, rodiča, vytrháva deti zo samého dna pekla. Hriech rodičovskej kliatby je strašným hriechom, lebo nehubí len toho, kto preklína, ale aj toho, kto je prekliaty, vedie do zatratenia.

PRETO MATKY, OTCOVIA, RODIČIA, NEPREKLÍNAJTE SVOJE DETI, ALE PLAČTE NAD NIMI A V SLZÁCH ZA NICH PROSTE BOHA, ŽEHNAJTE IM., … A BOH VŠEMILOSTIVÝ A PREDOBROTIVÝ, VŠETKO ZARIADI !!!

SŇATIE RODIČOVSKÉHO PREKLIATIA

Uvedomiac si tento strašný hriech, kliatbu vo svojom živote, rodič i dieťa, MUSIA SA VYSPOVEDAŤ, VYZNAŤ SVOJ HRIECH PRED KŇAZOM A PRIJAŤ SV. DARY TELA A KRVI HOSPODINA; SAMOZREJME, PRED TÝM SI MUSIA VZÁJOMNE ODPUSTIŤ. Silné prekliatie (a neraz sa nerozoznané kliatby nesú celými generáciami – alkoholizmus v rodine; nevery a rozbité manželstva; predčasné úmrtia v rodine; bez vysvetlenia objavujúce sa šialenstvo v rodine (neraz v rovnakom veku) atď.) je treba, aby rozviazal biskup, alebo biskupom poverený kňaz.

Sv. athoský starec Paisij radí, aby rodič i dieťa pred spoveďou a prijatím Eucharistie, keď pred kňazom vyznajú svoj hriech, aby pred ikonou, či už Matky Božej, či iného svätého, ktorý sa stane svedkom ich zmierenia, a následne i duchovným pokroviteľom (ochráncom), prečítali spolu modlitby – Otče náš; Bohorodice Divo a Viruju.

Dieťa nech pred rodičom jednoduchými slovami poprosí o odpustenie za akékoľvek zlo proti rodičovi (neposlušnosť, preklínanie, nadávanie, detský, puberťácky vzdor, či nejakú konkrétnu ranu, ktorá zranila srdce otca, matky).

Takisto, potom rodič, má poprosiť o odpustenie akéhokoľvek zlého slova, a následne možno takýmito slovami sňať samotnú kliatbu: „Snímam z teba všetky slová môjho prekliatia, hnev, každú nenávistnú myšlienku proti tebe a zverujem ťa pod ochranu Matky Božej a všetkých svätých“. Potom požehnať dieťa ikonou, pred ktorou bola kliatba sňatá, a tá ikona bude znakom rodičovského požehnania do ďalšieho života dieťaťa.

„ŽEHNAJTE A NEPREKLÍNAJTE!“, - hovorí sv. apoštol Pavol (por. Rim 12, 14). Parafrázujúc Pavlove slová do Christovho „proste a dá sa vám, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám“ (por. Mt 7, 7), zaznie pred nami výzva: „NEPREKLÍNAJTE A NEBUDETE PREKLIATÍ; ŽEHNAJTE A MILOSŤ POŽEHNANIA SA VYLEJE NAD VAMI !!! “

S prianím všetkého dobrého, pripravil o. Nikodím