PÔSOBENIE JEZUITOV A ICH VPLYV NA ZAVEDENIE ÚNIE (II.)

Prvá skupina „čiernej pápežskej gardy“ prišla do Vilniusu v r. 1569. Ako sme už vyššie uviedli, jezuiti na znak pokory do mesta vstupovali peši. No ich ochranca, vilniuský biskup Valerián Protaševič, sa pred hnevom ľudu, zapríčinenom ich príchodom, zabezpečil vojenskou silou (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 36 – 37). Do roka sa k prvej skupine pridalo ešte 20 ľudí, prevažne Poliakov. „Jezuiti, im vlastným umením a šikovnosťou, sa všemožne usilovali nakloniť si národ“ - ako hovorí otec Peter Athoský - „všade vzbudzujúc dojem pokorných mníchov, ktorí pomáhajú nešťastným a sú hlásateľmi Božieho slova, nezištnými vychovávateľmi mládeže, pre vzdelanie, ktorých zriaďujú a vedú školy“ (ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния...,, cit. dielo, s. 42). Skutočne táto ich osvetová misia cestou zriaďovania jezuitských kolégií priniesla viac úspechov aj pri zavádzaní únie, než násilie pri križiackych ťaženiach, ktoré akurát u pravoslávnych posilňovali vieru a povzbudzovali ducha mučeníctva a vyznávačstva.

Aj Vilniuské jezuitské kolégium, zriadené v r. 1569, sa stalo centrom vzdelávania detí ukrajinskej a bieloruskej šľachty a bojarstva. Ako ďalej hovorí otec Pavel Athoský: „Vyučovanie v týchto školách, ktoré sa šírili aj po ďalších mestách, prebiehalo tak úspešne, že väčšina študentov školy, ktorí boli pravoslávneho vyznania, prechádzali k latiníkom a stávali sa pokornými sluhami jezuitov, a neskôr nekompromisnými šíriteľmi katolíckej viery na svojich panstvách. Tým si možno vysvetliť aj fenomén vytratenia sa ruskej pravoslávnej šľachty na území Západnej Rusi“ (Tamže, s. 42). To, ako jezuiti nenápadne, cez dlhoročné pôsobenie na rôznych úrovniach, menili zmýšľanie a smerovanie celého spoločenstva, jasne vystihuje výrok jedného Poliaka na Sneme v r. 1590, ktorý hovorí, že: „Pôsobenie jezuitov je ako zhubná nákaza, ktorú nemožno skôr zbadať a ukazuje sa až vtedy, keď je organizmus už v smrteľnom stave“ (JAROSZEWICZ, J.: Obraz Litwy..., cit. dielo, s. 60).

Jezuitské kolégiá nepoužívali taktiku odkrytého prozelytizmu. Pravoslávne deti nikto nenútil k zmene ich viery, len boli jednoducho vystavené pôsobeniu prostredia cudzieho pravoslávnej kultúre. Dali sa ľahko očariť vyspelou kultúrou západného európskeho sveta, ktorú im ponúkali jezuitské kolégia, a tým v nich samých vyvolávali pocit menejcennosti za to, ako žil západoruský pravoslávny národ. Na prelome 16. - 17. stor. už väčšina mladých západoruských aristokratov bola na katolíckej strane (Pozri ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния...,, cit. dielo, s. 43). Aj veľký obranca Pravoslávia, knieža Konstantín K. Ostrožskij, pri výchove svojich detí urobil tú istú chybu, keď poslal svoje deti na štúdia na katolícke kolégia a univerzity, odkiaľ sa vrátili ako presvedčení katolíci. Len pre zaujímavosť, vnučka kniežaťa Konstantína bola tak fanatickou katolíčkou, že nariadila vykopať ostatky svojho starého otca a pokrstiť ich katolíckym obradom (Pozri Петрушко, B.: Иезуиты в Речи Посполитой, Dostupné na internete).

Jezuiti vo svojej „misionárskej“ praxi používali mnoho efektívnych spôsobov propagandy, medzi ktorými najviac účinné boli verejné dišputy. Iniciatívu v tomto smere začali práve protestanti. Kalvínski kazatelia ako prví vyprovokovali diskusiu vo vilniuskom jezuitskom kolégiu. Hoci dišputa k ničomu nepriviedla, jezuiti od toho momentu začali (ako ukázala história) vo svoj prospech využívať verejné súperenie pred tvárou národa. V deň zvolanej verejnej diskusie sa kalvínski kazatelia vyhli otvorenej debaty s katolíkmi. Jezuiti však veľmi rýchlo využili túto situáciu a začali diskutovať sami medzi sebou a to tak, že jedni obhajovali katolicizmus, ďalší kalvinizmus a iní Lutherovo učenie. Tri dni na uliciach Vilniusu pokračovalo toto veľkolepé divadlo a zakaždým pred verejnosťou boli vierohodne a jasne obhájené základy katolíckej latinskej viery. Takto protestanti stratili mnohých svojich sympatizantov, ktorí presvedčení touto verejnou polemikou prechádzali na stranu jezuitov (Tamže).

Ďalšou účinnou metódou, ktorá dokáže zapôsobiť na zmýšľanie ľudu, boli vskutku veľkolepé bohoslužby, a hlavne kázne. Súhra týchto dvoch elementov náboženského života stále dokáže silne vplývať na city veriacich. Jezuiti nezaháľali, slúžili omše denne a ich bohoslužby boli mimoriadne krásne – o čom svedčí almanach histórie jezuitov vo Vilniuse. Všetkých vrelo s pochopením vítali a nebáli sa postaviť pred tými, ktorí inak zmýšľali. Ohromný význam zohrala aj kázeň. Národ, ktorý nebol zvyknutý vidieť duchovenstvo znižovať sa k prostému ľudu, zrazu od jezuitov začul živé slovo, ktoré sa obracalo priamo k nemu. Jezuiti kázali v národných jazykoch a tak vo vilniuskom jezuitskom chráme počúvajúci plakali pri kázňach pátrov, ktorí sa im prihovárali nemecky, poľsky či rusky. Jezuiti práve kazateľstvu prikladali význačnú úlohu. Obzvlášť sa v tomto čase preslávil jezuitský kazateľ Peter Skarga – Pawecki, ktorý do Vilniusu prišiel v r. 1573 a jeho kázne zhromažďovali tisícky ľudí. Po týchto kázňach ľudia prichádzali k spovedi a jezuiti, s im vlastnou pohotovosťou, vychádzali v ústrety k prichádzajúcemu ku katolicizmu „márnotratnému" národu. Čo je potrebné pripomenúť, že v týchto davoch ľudu bolo nielen nemálo protestantov, ale aj veľa pravoslávnych, z ktorých sa mnohí nakoniec stávali katolíci. Práve Petra Skargu môžeme bez nadsadenia nazvať „otcom“ Brest - litovskej cirkevnej únie, ktorej sa celý čas venujeme v tejto práci.

Ďalší z hlavných iniciátorov únie bol pápežský nuncius Antonio Possevino (mimochodom, ako uvádza oficiálna stránka Spoločnosti Ježišovej v Rusku, bol aj prvý jezuita, ktorý prišiel do Moskvy). Práve on založil v r. 1577 v Ríme ruský seminár k výchove mladých Rusov v katolíckom duchu. Je nepochybné, že hlavným cieľom Possevina bolo obrátenie Moskovčanov na katolicizmus. Obrátenie Západnej Rusi sám kardinál Possevino videl ako prvý krok v tejto snahe, o čom bližšie pojednáme v nasledujúcom texte.

Celá vonkajšia sila Západo - ruskej cirkvi spočívala v takzvanom „patronáte jej najlepších synov“ a o tom jezuiti veľmi dobre vedeli. Pravoslávna šľachta mala totiž dedičné právo zveľaďovať známe monastiere i farské chrámy, zabezpečovať ich potreby (ius donandi), ustanovovať farárov a kňazov (ius praebendi, ius praesentandi) a chrániť ich pred neporiadkom, ťažkosťami a útlakmi (ius patronandi) (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 42 – 43). „Jezuiti tiež dobre vedeli, - konštatuje Kojalowicz, - že práve tento, pre Západo - ruskú cirkev priaznivo naklonený systém, môže byť na druhej strane aj najzhubnejším kameňom úrazu - ak práva zostanú právami, ale naruší sa mravný základ tohto „patronátu“ nad Cirkvou, tzn. naruší sa samotná láska týchto patrónov k Západo - ruskej pravoslávnej Cirkvi. V tomto prípade by tí istí ochrancovia sa mohli stať jej najnebezpečnejšími nepriateľmi, keďže „patronát“ im dával značnú moc, a tá mohla byť aj zneužitá“ (Tamže). Plán, na ktorý jezuiti stavili v prostredí Rzeczypospolitej v oblastiach Západo - ruskej pravoslávnej Cirkvi, a síce pôsobenie na city a svedomie národa cez rozvinutú kazateľskú činnosť, ale hlavne cielená edukácia mladých šľachticov - budúcich patrónov v jezuitských kolégiách, priniesli zakrátko svoje ovocie. „Z potomkov horlivých zástancov pravoslávnej viery, - hovorí Zubrickij, - sa (nakazení jezuitskými názormi) stávali ľudia, ktorí buď vôbec nedbali na blaho svojej Cirkvi, alebo ešte horšie, ako nevďačné deti zasadili tvrdé údery svojej rodnej matke“ (ЗУБРИЦКИЙ, Д. И.: Начало унии, Чтения Московск. Общ. Истории Древн, 1848, № 7, s. 1).

Ako dokazujú výskumy mnohých historikov, práve dôkladná analýza spoločensko - religióznej situácie na Západnej Rusi vnukla jezuitom plán uskutočnenia únie, ktorému k značnému úspechu napomohli aj nepriateľstvo medzi Poľskom a Ruskom. Do tohto plánu sa dal veľkými ideálmi zatiahnuť význačný človek vtedajšieho obdobia Štefan Báthory, ktorý zaslepený úspechmi vo vojne s cárom Ivanom IV. Hrozným, zamýšľal zjednotiť pod svojim žezlom do jedného štátu Poľsko, Litvu a Rusko (Tamže). Myšlienka únie na politickej i cirkevnej úrovni, ktorú Báthorymu vnukli jezuiti, bola najvhodnejším prostriedkom k zabezpečeniu tohto cieľa. Tento svoj plán mal Báthory dokonca predstaviť pápežovi. Báthory však skoro spoznal, že jeho ctižiadostivé plány v Rusku sa rúcajú, čo však plánom jezuitov neprekážalo, keďže v tej chvíli už mali ešte smelší plán ako zaviesť latinskú vieru na územiach pravoslávnej Cirkvi – plán s jediným cieľom, postupne a skryto priviesť pravoslávnych pod berlu rímskeho pápeža, pretože priame podriadenie pravoslávnych Rímu bolo nemožné.

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené a publikované na pokračovanie/