Katechéza na marec 2012 - KRESŤANSKÉ MANŽELSTVO A SOBÁŠ - Zmiešané manželstvá

08.03.2012 23:08
V tejto katechéze sa chceme v krátkosti dotknúť problematiky okolo tzv. „zmiešaných manželstiev“, čiže spoločného života pravoslávneho veriaceho s nepravoslávnym, prípadne neveriacim človekom. Na úvod je potrebné zdôrazniť, že otázka „zmiešaných manželstiev“ je veľmi citlivou témou, ku ktorej je v našom prostredí, kde sú pravoslávni v menšine, potrebné pristupovať vždy individuálne. Veľa samozrejme záleží aj na skúsenosti duchovného otca a na osobnej viere obidvoch manželov. Pokúsime sa teda načrtnúť aspoň niekoľko základných princípov, ktoré sú v súlade s tradíciou Pravoslávnej Cirkvi, čiže, ktoré zodpovedajú živej a neustále aktuálnej osobnej skúsenosti celého spoločenstva Božieho ľudu s prítomnosťou a pôsobením Zmŕtvýchvstalého Pána.

Z toho, čo bolo povedané v predchádzajúcich katechézach o tajomnej - sviatostnej povahe manželského života pre pravoslávnych kresťanov, je verím jasné, že cirkevne zosobášiť pravoslávneho kresťana s človekom neveriacim, alebo dokonca s príslušníkom nekresťanského náboženstva, nie je možné. Nie je možné zvolávať Božie požehnanie tam, kde ľudské srdce nie je pripravené a schopné ho prijať. Veď by bolo rúhavé žehnať tam, kde sa od samotného počiatku nažívania manželov vyskytujú okolnosti, ktoré takmer isto povedú k nedorozumeniam a následnému stroskotaniu manželstva. Naozaj, prečo by vlastne mal pravoslávny kresťan, ktorý zodpovedne žije svoju vieru, chcieť kráčať spoločnou cestou  životom s človekom, s ktorým nemôže nájsť spoločnú reč v takých závažných otázkach, ako sú duchovné a cirkevné základy ich spolužitia? Kto mu zaručí, že neveriaci alebo nekresťanský manžel bude vždy rešpektovať jeho presvedčenie a nebude zosmiešňovať či zľahčovať jeho vieru, alebo snažiť sa ho získať pre svoj spôsob života, ktorý zo svojej podstaty nemôže byť zlučiteľný s duchovnou cestou a praktickým životom pravoslávneho kresťana? A keď pominie slepá zamilovanosť a nastane všednosť s bežnými problémami, keď na seba tvrdo narazia dve obmedzené a sebecké ľudské egá, kde hľadať riešenie a uzdravenie, ak nie v svätom tajomstve - sviatosti pokánia, kde sa učiť vytvárať a obnovovať spoločenstvo lásky v jednote duše a tela, ak nie v spoločnej účasti na prijímaní Tela a Krvi Christa, ako posväcovať a premieňať utrápenú každodennosť na slávnosť života a radosť zo vzájomného spoločenstva, ak nie v spoločnej modlitbe a v spoločnom živote v súlade s oživujúcim rytmom cirkevného roka s jeho obdobiami radostných slávností a pôstnych období?

Iná situácia nastáva tam, kde jeden z pôvodne neveriacich manželov uverí Christovmu radostnému posolstvu o možnosti nového života, ktorý človeku ponúka Boh a stane sa členom svätej Pravoslávnej cirkvi. V takomto prípade má aj tzv. civilný alebo občiansky sobáš, uzatvorený ešte pred obrátením sa k viere, pre kresťanského manžela záväznú povahu, ktorú je treba plne rešpektovať. Veriaci manžel sa samozrejme neustále modlí za to, aby aj jeho neveriaci životný partner či partnerka poznal Božiu lásku k človeku a nechal sa ňou premeniť. O viere v Christa svedčí predovšetkým svojim životom podľa Evanjelia; také svedectvo je silnejšie a presvedčivejšie než množstvo slov. Bezpochyby je to náročná a ťažká cesta, ale neustála modlitba za neveriaceho manžela v sile viery, nádeje a lásky spojená s osobným príkladom nového, Bohom premeneného a uzdraveného kresťanského života a dotykom Božej milosti dokáže premeniť aj tie najtvrdšie srdcia. Nádherným príkladom schodnosti tejto cesty je svätá Monika z Tagasty v severnej Afrike (+387), matka blaženého biskupa Augustína. Táto hlboko veriaca kresťanka zostala verná svojmu pohanskému manželovi aj napriek jeho neverám a násilníckej povahe, až nakoniec príkladom svojho života a neustálou modlitbou priviedla s Božou pomocou k obráteniu nielen svojho neveriaceho muža Patrícia, ale aj svojho roztopašného syna Augustína.

Historická skúsenosť Cirkvi, ktorú voláme tradíciou, pozná možnosť cirkevného sobáša pravoslávneho kresťana s kresťanom inoslávnym (rímskym katolíkom západného či východného obradu, protestantom). No aj v takomto prípade je lepšie pre budúci spoločný život nastávajúcich manželov, ak sa nepravoslávny kresťan ešte pred sobášom zjednotí s Pravoslávnou Cirkvou. Spoločná domáca modlitba nestačí, kresťanskí manželia by sa mali aj spoločne posväcovať účasťou na sviatostnom živote Cirkvi, čo nie je pre nepravoslávneho, žiaľ Bohu, možné. Pravoslávna cirkev totiž nepozná „cirkevný turizmus“, teda prijímanie Eucharistie a ďalších sviatostí striedavo v rôznych kresťanských spoločenstvách. Prečo? Nie je to náhodou dôsledok fanatizmu či pocitu nadradenosti pravoslávnych nad druhými kresťanmi? Rozhodne nie! Eucharistia je vyjadrením skutočnej podstaty Cirkvi a zmyslom jej existencie, je teda možné ju sláviť len v konkrétnom cirkevnom spoločenstve. Bez Cirkvi niet Eucharistie a bez Eucharistie niet Cirkvi. Pristupovať k svätému Prijímaniu v spoločenstve Pravoslávnej Cirkvi teda znamená, že sa ten, ktorý má účasť na Tele a Krvi Christa, plne zjednocuje s vierou, učením a praxou Pravoslávnej Cirkvi, že je inými slovami pravoslávnym kresťanom. Aj preto je práve Eucharistia okrem krstu a myropomazania jedným zo spôsobov, akým nepravoslávny kresťan prijíma Pravoslávie. Pristupovať k Eucharistii v Pravoslávnej Cirkvi je teda zaväzujúce – človek tak dáva jasne najavo, že je a chce aj naďalej byť pravoslávnym kresťanom. Ak ešte pred sobášom nepríjme nepravoslávny kresťan Pravoslávie, otvárajú sa dvere najrôznejším nedorozumeniam a problémom medzi manželmi, ktoré tak dobre poznáme zo svojho okolia: kde bude krstené dieťa, ako bude vychovávané, kde a ako budeme oslavovať sviatky. Do týchto sporov radi vstupujú starí rodičia a ďalší rodinní príslušníci, ktorí často vyvíjajú na manželov neúnosný tlak, komplikujú im život a sú schopní dohnať ich na pokraj rozvodu. Druhou možnosťou je, že manželia nakoniec zľahostajnejú vo viere a než sa stále hádať, radšej prestanú chodiť do chrámu, a tak sa úplne zbavia možnosti budovať svoj vzťah na Bohu. Nesprávne pochopenie kresťanskej viery, ktorá sa stáva zbraňou v rukách hašterivých príbuzných, v takýchto prípadoch ľudí tragicky rozdeľuje a ničí im životy; aj preto je teda lepšie, ak sa nastávajúci manželia zjednotia v spoločnej pravoslávnej viere, pretože sa tak vyhnú možným problémom v rodine, a čo je najdôležitejšie, cez sviatostný život Cirkvi, cez spoločné prijímanie Tela a Krvi Christa, cez spoločné duchovné sprevádzanie jedným duchovným otcom – spovedníkom, cez spoločný rytmus modlitby a cirkevného roka, sa obidvaja otvárajú pôsobeniu Božej milosti, ktorá „dopĺňa to, čoho sa nedostáva, a uzdravuje to, čo je nemocné.“ Niet pevnejšieho základu pre spoločný život v jednote lásky, duše a tela.

 Presvätá Bohorodička, ktorá si cez svoju Klokočovskú ikonu prejavila svoju materinskú starostlivosť o pravoslávnych veriacich nášho kraja, prihováraj sa spolu so svätými manželmi muromskými kniežatami Petrom a Febróniou, za nás a naše rodiny u svojho Syna!

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode