Katechéza na máj 2012 - PRAVOSLÁVNY KRESŤAN A ÚCTA K ŽIVOTU, časť prvá: POTRAT (INTERRUPCIA)

11.05.2012 23:11
V týchto dňoch v našich chrámoch, domovoch a rodinách znie radostný pozdrav: Christos voskrese! Christos vstal z mŕtvych! V krátkosti vyjadruje centrálnu udalosť našej viery a nádeje: Pán zomrel a vstal z mŕtvych, aby tým, čo veria v Jeho meno, daroval ten najkrajší a najväčší Boží dar – skutočnú plnosť života, neohraničeného smrťou; plnosť života, ktorú človek môže prežívať iba v blízkosti svojho Stvoriteľa v spoločenstve Cirkvi. Na druhej strane sme však svedkami toho, že neveriaci, v krízach a neistotách tápajúci a neustále sa meniaci svet dneška útočí na samotnú posvätnú a Bohom danú podstatu ľudského života, keď každodenne upiera tisíckam nenarodených bezbranných detí Bohom dané právo a povolanie prísť na tento svet a keď je ochotný sa zbavovať nepohodlných chorých a prestarnutých ľudí. Žiaľ Bohu, táto kultúra smrti, beznádeje a zmaru, ktorá je v priamom protiklade s paschálnou radosťou a nádejou, sa dnes šíri aj pomedzi pravoslávnych kresťanov; v tejto a v nasledujúcich katechézach sa teda budeme vo stručnosti zaoberať týmito závažnými témami dneška z pohľadu historickej skúsenosti – tradície našej Matky svätej Pravoslávnej Cirkvi. 

Celé Písmo Sväté nám svedčí o tom, že darcom a udržiavateľom ľudského života je Boh. On Sám vo Svojej dobrote a láske rozhoduje o tom, kedy človek príde na tento svet a kedy z neho odíde. Človek nemôže sám sebe život dať, a preto nemá právo ho sebe alebo druhým vziať. Naši prarodičia Adam a Eva sa postavili proti tomuto princípu svojej existenčnej závislosti od Boha a chceli sa sami stať zdrojom života. Toto mylné rozhodnutie našich prarodičov, ktoré nazývame hriechom a ktoré smrteľne poranilo vnútornú celistvosť ľudskej osoby, opakuje každý z nás v svojom živote, a pretože už nežijeme v pravde a v jednote so skutočným Darcom a Nekonečným Zdrojom života, trpíme, a keď sa naše obmedzené sily vyčerpajú, umierame; spolu s nami však trpí a umiera aj celý svet, ktorého sme súčasťou. Boh sa však vo svojej láske k človeku nechcel pozerať na túto strašnú životnú tragédiu ľudí a poslal Svojho Jednorodeného Syna, ktorý sa stal jedným z nás a Svojou obetou na Kríži a Zmŕtvychvstaním človeka oslobodil z bludného kruhu hriechu, zo zúfalstva smrti a daroval nám život. Svätý apoštol Pavol o tom píše vo svojom prvom liste kresťanom v Korinte: „Nepatríte už sami sebe, boli ste kúpení, a to veľmi draho!“ (1 Kor 6,20)

Narodenie dieťaťa, ktoré je plodom lásky dvoch ľudí, je vždy radostnou udalosťou a Božím požehnaním. Veď človek sa smie zúčastniť Božieho stvoriteľského aktu a v spolupráci s Ním priviesť na svet nový život! Môže priviesť na svet novú dokonalú a krásnu ľudskú bytosť so slobodnou vôľou a voľbou, povolanú k nádhernému dobrodružstvu hľadať vo spoločenstve s Bohom a druhými ľuďmi zmysel svojho jestvovania, k tomu úžasnému dobrodružstvu, ktoré nazývame životom a ktoré je nám samotným tak drahé. A pretože podľa Pavlovho svedectva nepatríme sami sebe, ale Bohu, nemáme už vôbec žiadne právo upierať dar života inej ľudskej bytosti, najmä ak ju Boh povolal k existencii cez náš slobodný tvorivý akt lásky. Nemáme žiadne právo upierať dar života bezbrannému dieťaťu, plne závislému na svojej matke a rastúcemu v jej lone, pretože zodpovednosť za príchod tohto nového človeka na svet je Bohom zverená práve do našich rúk!

Veľmi sa mýli ten, kto si myslí, že nenarodený človek, najmä v prvých dňoch a týždňoch svojej existencie, je len akýmsi kúskom bezduchého mäsa, o ktorého bytiu či nebytiu má právo rozhodovať matka. Ak by tomu tak bolo, neoslavovala by Cirkev každoročne sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičke (Blahoviščenie), kedy si pripomíname tu radostnú udalosť, že sa Boh z lásky k ľuďom stal človekom, a v hymnoch a piesňach vyznávame, že práve dnes, v okamih počatia Isusa Christa, sa začína naša spása; že práve dnes, v okamih počatia sa Boží Syn stáva aj Synom človeka; že práve dnes, od okamihu počatia, je Dieťa v Máriinom lone dokonalým Bohom a dokonalým človekom: Dnes spasenija našeho hlavizna, i ježe ot vika tainstva javlenije: Syn Božij, syn Ďivy byvajet… (Dnes je začiatok našej spásy, dnes sa uskutočňuje večné tajomstvo: Syn Boží sa stáva Synom Panny…), ako spievame v sviatočnom tropáre. Áno, nenarodený život v prvých štádiách svojho jestvovania môže byť z biologického hľadiska zhlukom niekoľkých buniek, no sviatok Zvestovania (Blahoviščenia) jasne svedčí o tom, že z hľadiska pravdy o ľudskej existencii je tento zárodok naplnený všetkými možnosťami ľudského bytia, že je konkrétnym človekom s dušou a telom. Ako strašne potom znejú toľko rozšírené slová „dať si TO vziať“, ktoré sú schopní povedať budúci rodičia alebo príbuzní, keď výrazom „TO“ označujú rozvíjajúceho sa bezbranného človeka, na nich závislého, ktorého sa chystajú zavraždiť! Ostatne aj za neškodne znejúcimi slovami „vykonať interrupciu“ sa skrýva ten istý strašný čin brutálneho zabitia malého človiečika.

Nový život je veľkým Božím požehnaním, ktoré prináša radosť. Nie vždy je ale narodenie dieťaťa plodom vzájomnej lásky manželov; no aj napriek tomu nemá nikto právo vyvíjajúcu sa ľudskú bytosť zabiť. Materstvo a výchova dieťaťa sa môžu s Božou pomocou stať liekom strašnej traumy (zranenia) pre ženu, ktorá bola zneužitá a v dôsledku toho počala. Nie je tiež hanbou porodiť a vychovávať dieťa, ktoré prišlo na svet mimo manželský zväzok; o hanbe a vôbec o svojej zodpovednosti za Boží dar sexuality bolo potrebné uvažovať skôr, než bolo dieťa splodené. Zodpovednosti za svoju intimitu, ktorá môže viesť ku vzniku nového života, nie je možné sa zbaviť tým, že zavraždím bezbranného človeka, ktorého existencia ma usvedčuje z ľahkovážneho prístupu k životu a k Božiemu zákonu, čiže k pravde o mne samotnom. Je strašným, smrtonosným hriechom dať prednosť falošným a pokryteckým ohľadom na to, „čo povedia susedia a známi“, pred životom malého človiečika. Je ohavnosťou v Božích očiach a trúfalým popretím Božieho daru života, ktorého víťazstvo nad smrťou oslavujeme práve v paschálnom období, nútiť bez toho už dosť traumatizovanú ženu či dievča k vražde svojho dieťaťa cez potrat; no žiaľ Bohu mnohí rodičia a príbuzní, medzi nimi aj tí, čo si hovoria kresťania, sú schopní to bez zahanbenia urobiť.

Dokonca aj možnosť, že sa dieťa narodí zdravotne či mentálne postihnuté, nedáva rodičom právo zbaviť sa ho potratom. Aj lekárska veda sa môže mýliť; dosť bolo takých prípadov, že nastávajúci rodičia odmietli vykonať interrupciu a dieťatko, posilňované vierou, nádejou a modlitbou rodičov a spoločenstva Cirkvi, sa narodilo úplne zdravé. A aj keď sa dieťa narodí nemocné, kresťanskí rodičia opäť svedčia o tom, že aj takýto človiečik pre nich môže byť zdrojom radosti, požehnania a lásky. Hoci je tento kríž veľmi ťažký, veriaci človek, ktorý v svetle kresťanskej nádeje a skúsenosti vie, že Boh – milujúci Otec, ktorý ho nechce trestať a trýzniť, na nikoho nenakladá ťažší kríž, než ako je schopný uniesť; ak dovolil narodenie nemocného dieťaťa, musel k tomu mať určitý dobrý dôvod a zámer. Zisťujeme, že sa okolo postihnutého dieťaťa menia životy a osudy ľudí, ktorí sa učia viac milovať jeden druhého a aj svoje dieťa, učia sa nádeji a súcitu s druhými a nesením svojho kríža pomaly vstupujú do nekonečného priestoru Božieho Kráľovstvá a skutočnej slobody.

Mnohí zabúdajú, že fyzickým následkom dokonaného potratu môže byť neplodnosť, takže žena už nikdy nebude schopná mať deti. Skúsenosť mnohých kňazov tiež hovorí o strašnej traume, o hroznom a bolestivom vnútornom duchovnom zraneniu, ktoré privádza po mnohých rokoch ženy, ktoré kedysi absolvovali potrat, v zúfalstve a slzách ku spovedi. No tu musí spovedník vedieť, že jeho úlohou nie je súdiť a prehlbovať zranenie, ale s Božou pomocou liečiť a v Jeho mene ohlasovať odpustenie pre tých, čo zmenili svoje zmýšľanie a spôsob života. Vhodnou epitímiou (duchovným liekom) je napríklad pomoc deťom v detských domovoch, samozrejme vždy v rámci sily a možností konkrétneho človeka.

Iná situácia nastáva tam, kde tehotenstvo ohrozuje život matky; takýto prípad, kedy je prerušenie tehotenstva aj z pohľadu skúsenosti Cirkvi možné, je vždy potrebné zvážiť s ošetrujúcim lekárom, prípadne konzultovať aj s inými odborníkmi a svojim duchovným otcom.        

Christova Cirkev od samého počiatku svojho pôsobenia bdelo stráži nenarodený život a zdôrazňuje posvätnosť ľudského života. Svedčia o tom jej najstaršie dokumenty, napríklad tzv. Didaché čiže Učenie Pánovo ohlasované dvanásti apoštolmi národom, najdôležitejší kresťanský text poapoštolskej doby 1. storočia nášho letopočtu, ktorý opakovane označuje vraždenie nenarodených detí ako „cestu smrti“, ktorej sa má kresťan vyvarovať. V tejto súvislosti by som vás rad pozval do chrámu Nanebovstúpenia Isusa Christa vo Falkušovciach, kde sa pred svätými ostatkami nevinne zabitých Betlehemských detí každý rok v deň ich pamiatky (29. decembra) a vôbec pri každej bohoslužbe modlíme za ochranu nenarodeného života a za vnútorné uzdravenie a obrátenie tých, čo v svojom egoizme a nedostatku lásky a zodpovednosti nedovolili svojim nenarodeným deťom vstúpiť do života. Drahí moji, vyberajme si aj my radšej cestu života, ktorý víťazí nad smrťou, cestu, ktorú nám otvoril Pán svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, cestu radosti, cestu nádeje, cestu úcty k druhému človeku a jeho Bohom danému bytiu. Christos voskrese!

Presvätá Bohorodička, ktorá si cez svoju Klokočovskú ikonu prejavila svoju materinskú starostlivosť o pravoslávnych veriacich nášho kraja, prihováraj sa spolu so svätými manželmi muromskými kniežatami Petrom a Febróniou za nás, naše rodiny a nenarodené deti u svojho Syna!  

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode