Katechéza na január 2012 - KRESŤANSKÉ MANŽELSTVO A CIRKEVNÝ SOBÁŠ, časť I.

10.01.2012 23:02
Boh stvoril človeka, korunu stvorenia a jeho správcu, ako jednotu dvoch osôb – ako muža a ženu. Keď Adam po prvý raz uzrel Evu, vyjadril túto ich vzájomnú jednotu a závislosť nasledujúcimi slovami: Toto (...)  je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela (1Mojž 2, 23). Pisateľ knihy Genesis k tomu dodáva: Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo (1Mojž 2, 24). To znamená, že pre človeka, teda pre muža a ženu, je prirodzeným, Bohom daným stavom dosiahnuť dokonalej vzájomnej jednoty a spoločenstva duše a tela v láske.

Tragédiou ľudského rodu je, že sa človek nechal oklamať diablom, ktorý mu zo závisti a v nenávisti k Bohu a jeho stvoreniu našepkáva, že vlastne Boha vôbec nepotrebuje, že sa môže stať dokonalým a mať plnosť života a radosti aj bez Neho. Človek, stvorený na Boží obraz a naplnený možnosťou dorastať do Božej podoby, vo svojej pýche zneužil dar slobody, ktorý mu Boh daroval, a tak poprel jediný princíp a zdroj svojho života – Boha, svojho milujúceho Stvoriteľa. Vo svojej hrdosti a zaslepenosti sa nazdáva, že on sám môže byť zdrojom života a posadiť sa na Boží trón. Dôsledkom tohto chybného rozhodnutia našich prarodičov, ktoré nazývame prvotným hriechom a ktoré každý z nás vo svojom živote toľkokrát opakuje, je rozpad, zúfalstvo, bolesť a predovšetkým duchovná aj telesná smrť, nie ako akýsi Boží trest, ale ako prirodzený dôsledok tohto mylného rozhodnutia a konania človeka.

Hriech našich prarodičov však priniesol ešte jedno nešťastie – ohrozenie a rozpad ich vzájomnej jednoty, ku ktorej ich Stvoriteľ povolal. Muž a žena si prestávajú dôverovať a sebecky sa navzájom obviňujú z katastrofy, ku ktorej došlo. Hriechom zatemnený Adam viní zo svojho pádu svoju ženu a dokonca aj samotného Boha, keď Mu trúfalo vraví: Žena, ktorú si mi dal, aby bola so mnou, tá mi dala zo stromu, a jedol som (1Mojž 3, 12). Muž a žena zlyhávajú vo svojom povolaní vytvárať spoločenstvo a jednotu duše a tela v láske, a stávajú sa do seba zahľadenými a uzatvorenými jednotlivcami. Do svojho spoločenstva vpustili kohosi „tretieho“, neprajúceho nepriateľa, diabla, ktorý rozdeľuje ľudský pár na dve nepriateľské a vzájomne súperiace biologické pohlavia. Po celé stáročia, aj dnes, spolu muži a ženy bojujú a súperia a niet nikoho z ľudí, kto by ich zmieril a opäť zjednotil. Priepasť medzi mužom a ženou naďalej zostáva a prehlbuje sa. Nemôže ju prekonať ani moderná a módna psychológia; nepomáha filozofia a nepostačujú emócie; sexualita vo svojich sebeckých prejavoch len prehlbuje vzájomné odcudzenie, ktoré vedie ku krachu vzťahov aj manželstiev.

Tragédia rozpadu jednoty ľudského páru sa týka samotnej podstaty bytia človeka, pretože hriech roztrhol jednotnú ľudskú prirodzenosť na dve znepriatelené časti. Všetci potomkovia Adama a Evy teda stoja pred otázkou, s ktorou sa musí každý z nás vyrovnať: ako sa môže uzdraviť ľudská prirodzenosť, naša roztrhnutá a rozdelená existencia, a ako sa môže znova stať spoločenstvom lásky a jednotou duše a tela?

Jedinou zmysluplnou odpoveďou pre pravoslávneho kresťana, ktorý si nevybral mníšsky spôsob života a mníšsku cestu hľadania a obnovovania spoločenstva s Bohom a ľuďmi, je manželstvo, uzatvorené v Cirkvi. Manželstvo, do ktorého muž a žena vstupujú liturgickým slávením cirkevného sobáša, je sviatosťou, svätým Tajomstvom: je totiž naplnené cez Božie uzdravujúce požehnanie, ktoré na novomanželov zvoláva biskup či v jeho mene kňaz, novou možnosťou bytia. Spasiteľ ako Nový Adam sám žehná manželskému páru a obdarúva ho svojou Božskou silou – milosťou, ktorá lieči zranenia a uzmieruje protiklady. Bohočlovek Isus Christos jediný môže opäť zjednotiť to, čo bolo ľudským hriechom rozdelené. Sviatostné manželstvo nie je iba jedným z mnohých požehnaní, nie je len akousi modlitbou spoločenstva Cirkvi za novomanželov, ale konkrétnym vyliatím Božej uzdravujúcej a posväcujúcej milosti na spoločný život muža a ženy, ktorí sú ako členovia Cirkvi údmi Christovho Tela.

Ak má manželstvo muža a ženy napĺňať svoj posväcujúci zmysel a nemá sa po istom čase, keď city ochladnú a prídu prvé ťažkosti, stať znova len vzájomným súperením a nevraživosťou, ktoré prehlbujú rozdelenie v ľudskej existencii a vedú k osobným, rodinným a spoločenským tragédiám, je pre pravoslávneho kresťana nemysliteľné, aby bolo uzatvorené mimo Cirkev, pretože mimo Cirkev nie je možné s istotou získať Christovu božskú milosť. Túto milosť, čiže Spasiteľovu posväcujúcu, zjednocujúcu a obnovujúcu božskú silu, ktorá jediná je schopná uzdraviť roztrhnutú a hriechom doráňanú ľudskú prirodzenosť a prekonať všetky priepasti medzi mužom a ženou, je možné obdŕžať ako drahocenný Boží dar v Cirkvi práve pri cirkevnom sobáši, kde je Christos podľa svojho sľubu (Matúš 18, 20) tým, kto tuto sviatosť, toto sväté Tajomstvo udeľuje a kde biskup či kňaz je svedkom, konajúcim v Jeho mene.

Cirkevný, v chráme slávený sobáš teda v porovnaní s civilným, úradným sobášom nie je len akýmsi srdečným prianím úspechu na spoločnej ceste muža a ženy životom, nie je iba podpisom vzájomnej dohody o spolunažívaní, spoločnom majetku a výchove detí, nie je spoločensky prijateľnou povolenkou intímneho života, nie je len lacnou všeobecnou radou, ako byť navždy šťastný. Cirkevný sobáš je Božie požehnanie ľudskému páru, je reálnym darom Christovej obnovujúcej a uzdravujúcej milosti mužovi a žene na samotnom počiatku ich spoločného putovania životom, ktoré nazývame sviatostným manželstvom.

Bolo by naivné, nezrelé a nezodpovedné si myslieť a očakávať, že samotný akt uzatvorenia cirkevného sobáša je vstupenkou do raja, kde sa manželia nestretnú s žiadnymi ťažkosťami. Áno, počas cirkevného sobáša novomanželia získavajú ako drahocenný Boží dar Christovu uzdravujúcu a obnovujúcu milosť, avšak o tento dar je treba sa starať a zároveň ho aj zveľaďovať a rozvíjať. Božia milosť je závdavok nového života, je kvasom, ktorý môže premeniť ľudskú existenciu, ale iba ak to manželia Bohu dovolia vo svojej slobode, ktorú Pán vždy rešpektuje, a rozhodnú sa s ním na svojej spáse, čiže na obnoveniu plnosti dynamiky svojho bytia a Bohom daných možností spolupracovať. Ak však manželia nedovolia daru Božej milosti vyklíčiť a priniesť ovocie, ak premrhajú tento poklad a životodarný potenciál neusporiadaným životom, príde chvíľa, kedy pocítia, že sú božského daru zbavení. Potom sa znovu objavia prastaré problémy rozdelenia a disharmónie, ktoré zvyčajne vedú k dráme odcudzenia a tragédii rozvodu. Cirkevný sobáš je teda len počiatkom spoločnej cesty, na ktorej sa muž a žena spoločne učia deň za dňom, krok za krokom a uprostred hlboko, hlboko rozdeleného sveta s pomocou Božej milosti prekonávať svoj osobný egoizmus, a tak obnovovať hriechom stratenú jednotu ľudskej prirodzenosti.

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode