Budú heretici spasení?

Na rad prichádza aj otázka – „či môžu byť heretici spasení?“ „Prečo by sa nespasili, pohania, mohamedáni a iní? Veď, aj medzi nimi je toľko dobrých ľudí. Zahubiť týchto dobrých ľudí by bolo v rozpore s Božím milosrdenstvom, dokonca je to v rozpore aj so zdravým ľudským rozumom! – A heretici, či tí nie sú kresťania? Počítať len seba za spaseného a všetkých ostatných za zatratených je znakom pýchy a nebezpečnej hrdosti!“ – Koľko krát sme sa už stretli s podobnými výrokmi?

Spasenie je samo v sebe obnovením spoločenstva s Bohom. Lenže, celý ľudský rod zavrhol toto spoločenstvo, keď naši prarodičia padli do hriechu. A vtedy celý ľudský rod prepadol smrti. Smrť –  stala sa údelom všetkých ľudí, dobrých i zločincov. Ako hovorí žalmista:  „V nezákonnostiach sme počatí a rodíme sa v hriechu“. Sám patriarcha Jákob hovorí o sebe a svojom synovi Jozefovi: „Zostúpim k svojmu synovi do hlbín ádesu!“ A do ádesu schádzali po skončení zemského putovania nielen  hriešnici, ale aj pravední Starého Zákona.

Aby bolo možné znova vytvoriť spoločenstvo s Bohom, bolo nevyhnutné vykúpenie. Vykúpenie ľudského rodu, ktoré bolo vykonané nie anjelom, ani nie nejakou vyššou stvorenou bytosťou, ale bolo vykonané Samým Nekonečným Bohom. Smrť – údel ľudského rodu, bola nahradená Jeho smrťou., nedostatok ľudských zásluh bol nahradený Jeho nekonečnou dôstojnosťou. Všetky dobré ľudské diela, ktoré boli nedostatočné a viedli do ádesu, zrazu boli nahradené jediným, silným, dobrým skutkom: vierou v Hospodina Isusa Christa. Keď sa Židia spýtali Hospodina: „Čo robiť, aby sme konali dobré skutky?“ Hospodin im odpovedal: „Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal“ (Jn 6,28-29).

A teraz, keď sa vrátime k prvej otázke, musíme sa potom tiež spýtať – Ako môžu vstúpiť do spoločenstva s Bohom všetci tí dobrí ľudia od jazyčníkov – pohanov, mohamedánov a všetkých ostatných, ktorí sa sami, dobrovoľne, zriekli Christa?

Učenie pravej Cirkvi, Starozákonnej i Novozákonnej, bolo a je, že je iba jedna cesta spasenia – a tou je Mesiáš, Vykupiteľ! Ak aj tie najväčšie dobré skutky našej padlej existencie v Starom Zákone zostupovali do ádesu a pravednici pravej Cirkvi, svietniky, z ktorých svietil Svätý Duch, proroci, čudotvorci, očakávajúci príchod Vykupiteľa, schádzali po smrti do ádesu, tak ako môžete chcieť, aby pohania a všetci tí ostatní, ktorí sa vám zdajú byť dobrými, ale sú neznajúci a neveriaci vo Vykupiteľa, získali spasenie, ktoré možno získať jediným prostriedkom, - vierou vo Vykupiteľa?! Ten, kto priznáva možnosť spasenia bez viery v Christa, - hovorí sv. Ignatij (Brjančaninov), - zrieka sa Christa a možno nevedomky padá v ťažký hriech bohorúhačstva.

Mnohí tvrdia, že aj heretici sú kresťania. „Hocikto sa môže nazývať kresťanom, - hovorí sv. Ignatij, - a nič nevedieť o Christovi. Dokonca, my sami, sa v krajnej nevedomosti môžeme nazvať takými istými kresťanmi ako heretici a svätú kresťanskú vieru neodlíšiť od dieťaťa kliatby – bohorúhačskej herézy! Inak o tom súdia praví kresťania! Nespočetné zástupy svätých prijali mučenícky veniec, trpeli ťažké muky, väzenie, vyhnanstvo, než by boli súhlasili s heretikmi a ich bohorúhačským učením. Všeobecná Cirkev vždy chápala herézu ako smrteľný hriech., vyznávala, že človek nakazený strašnou chorobou herézy je mŕtvy dušou, cudzí blahodati i spaseniu, je v spoločenstve s démonom a jeho záhubou ...

Carihradský patriarcha, sv. Flavián, ktorý svojou krvou spečatil vyznanie pravej viery, odsúdil heretika Eutichija týmito slovami miestneho konštantínopolského snemu: „Eutichij, do toho času kňaz, archimandrita, bol v plnosti usvedčený doterajšími svojimi skutkami a slovami v poblúdení Valentína a Apolinária a ich bohorúhačstva. ... v smútku a v žiali nad jeho konečnou záhubou dávame na vedomie pred tvárou Hospodina Nášho Isusa Christa, že padol do bohorúhačstva a je zbavený kňazskej hodnosti, nášho spoločenstva..., dávame všetkým na vedomie, že kto od teraz s ním bude  hovoriť, alebo ho navštevovať, sám prepadne odlúčeniu“. Tento dokument odlúčenia je len príkladom všeobecného názoru Cirkvi o heretikoch, a samotné toto odlúčenie je uznávané celou Cirkvou a je potvrdené Všeobecným Chalcedonským Snemom. Heréza Eutichija spočívala v tom, že vo vtelenom Christovi  nevyznával dve podstaty, ako to vyznáva Cirkev, - ale pripúšťal iba jednu Božskú podstatu. – Povieme si: „Iba toľko?!“ ...

A tu je ten problém, ktorý sa odvíja z nášho povrchného chápania viery – „Veď je to jedno, aký chrám, viera, ... veď Boh je len jeden“. A tak v heréze, v schizme, vôbec nebadáme hriech, blud a nepokoj.  Vôbec nám nevadí, že tu je odvrhnutý Syn Boží, tu zas zavrhnutý a znevážený Duch Svätý, inde Božia Matka – a my si povieme: „Iba to?“. Veď ten, ktorý prijal iné  učenie a inak verí, nemusí ani zbojníčiť, ani kradnúť, dokonca možno koná dobré skutky a je prekrásnym človekom, ... Ako by mu Boh mohol odmietnuť spasenie? Ďalšou príčinou tohto omylu je hlboká neznalosť kresťanstva a vlastnej vierouky!

„Začnite čítať Nový Zákon a sv. otcov Pravoslávnej Cirkvi, – hovorí sv. Ignatij (Brjančaninov). - Učte sa od sv. otcov Pravoslávnej Cirkvi, aby ste správne porozumeli Písmu, aby ste sa naučili, čo je život, aby ste vedeli rozoznávať myšlienky, ktoré sprevádzajú kresťana. Z Písma a živej viery sa naučíte poznať Christa i kresťanstvo“.

jerej Dušan N. Tomko