„Jelícy vo Christá krestístesja, vo Christá oblekóstesja.“

Myslím si, že viac slov, je zbytočných. Tieto slová, ktoré spievame, či už pri krste dieťaťa, či už v čase sviatku sviatkov- Paschy Christovej, ale aj v ďalších obdobiach cirkevného roka, hovoria za všetko. Dôležité a pre kresťana prínosné je, aby sa tieto slová stali praktickou súčasťou nášho života pri zdolávaní všetkých nástrah moderného sveta.

Nachádzame sa v jesennom období, kedy sa príroda hlási svojou pestrofarebnosťou a všetko vôkol nás sa pomaličky pripravuje na obdobie zimy. Celkom nenápadné obdobie nesie so sebou veľkú nástrahu, ktorá číha už na maličké detičky v škôlke, cez školákov a neobchádza ani nás dospelých. Kdekoľvek sa obzrieme, všade je kopec masiek zobrazujúcich bosorky, nadprirodzené bytosti, zubaté strašidlá a pod. Všetko je súčasťou „sviatku Halloween“. Dovolím si pomenovanie spomínaného sviatku dať do úvodzoviek.

Pre nás kresťanov to nie je sviatok. Prečo? Už pri samotnej definícii sviatku zistíme, že sviatok pochádzajúci zo západného sveta, pôvodom z Írska, je sviatkom pohanov. Tradičnými znakmi Halloweenu sú vyrezávané tekvice, vo vnútri ktorých je sviečka, čarodejnice, duchovia, netopiere, čierne mačky, pavučina a pod. Stačí, ak si položíme otázku, čo tieto veci majú spoločné s kresťanstvom? Odpoveď na otázku je príliš jednoduchá. Nič! Preto je dôležité šíriť osvetu v rodinách a začať už v útlom veku. Zmodernizovaná doba vnucuje deťom v škôlkach a školách stať sa súčasťou spomínaného sviatku. Nehovoriac o tom, že ide samozrejme aj o komerčnú stránku veci. Vysvetľujme deťom, že aj napriek tomu, že väčšina propaguje sviatok, stáva sa súčasťou sviatku, nie je tento sviatok v súlade s kresťanskými normami. Dovolím si tvrdiť, že je to sviatok satana, sviatok zla. Mnoho z nás si povie, čo budem vysvetľovať deťom, kúpim masku a nech sa idú s kamarátmi „zabaviť“. Veď, organizuje to škola, škôlka ,.... Pri takejto úvahe si treba uvedomiť, že nie všetko, čo organizujú, rodí dobro. Dvíhajme výstražný prst a nerobme všetko, čo robí väčšina a nežime tak, ako celý svet. Pretože, nie nadarmo v evanjeliu podľa Matúša sa píše: „Lebo je veľa povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22, 14). Neutešujme sa tým, že veď všetci takto žijú, pretože keď všetci skočia do priepasti, skočíme tam aj my?

Nerobme veci, o ktorých nie sme presvedčení, len preto, lebo v danej situácii je to pre nás jednoduchšie, aby sme to neskôr neoľutovali. Sviatok Halloweenu trvá síce iba jednu noc, ale môže, a často zanecháva, nepríjemné zážitky v detskej mysli tak dlho, že rodičia zo zúfalstva začnú hľadať pomoc psychológov a psychiatrov. Prečo? Lebo Halloweenska zábava skončí, ale spomienky u detí zostávajú. Často u detí pohľad na strašidlá pôsobí traumatizujúco. Položme si preto otázku, či stojí zato, nám rodičom, starým rodičom, sa zúčastniť takýchto pohanstvom podporovaných udalostí? Veď pre nás kresťanov je Halloween „nesprávnou odbočkou“ na ceste k spáse. Veď čarodejnice, bosorky a celý okultizmus je jedna veľká komplikácia v živote pravoslávneho kresťana a takýmto veciam by sme sa mali vyhýbať. My, kresťania, máme dostatok sviatkov, ktoré nás duchovne obohatia a nepotrebujeme žiadne kostýmy, masky, tekvice, ale stačí sa dôstojne obliecť a stať sa aktívnou súčasťou sv. liturgie. Nebuďme len panáčikom, ktorý občas stojí, občas sedí v chráme, ale staňme sa podľa možností, čo najčastejšie súčasťou eucharistického života. Na záver mi nedá nespomenúť slová z Biblie, ktoré sú ďalším svedectvom toho, že pri zdolávaní boja, napr. aj s pohanským sviatkom Halloweenu, nie sme sami. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja Vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše.“(Mt 11, 28-29).

manželia Melicharekoví, Košice

ISUS CHRISTOS, TEN ISTÝ VČERA, DNES I NA VEKY!

- hovorí nám sv. apoštol Pavol (por. Hebr 13, 8).

"Som presvedčený, - hovorí otec Gabriel, - že dnes je veriť jednoduchšie. Len si predstavte - na začiatku šírenia sa kresťanstva existovala len maličká skupina veriacich, ktorých odvšadiaľ vyháňali. Ako ťažko bolo týmto ľuďom vnímať, že Isus Christos - je Pánom, Bohom. Ponad to, väčšina Židov kresťanstvo odmietala. A to spôsobovalo nemálo problémov.

Dnes, 2000 rokov potom, veriacich v Christa je mnoho, obkolesuje nás zástup svedkov. Aké ohromné dedičstvo - koľko kresťanských mučeníkov, mníchov, pustovníkov, zbožných ľudí! Udivuje nás divotvorná sila svätých ostatkov (moščí)! Počet Christových svedkov rastie každým dňom.

Dobre vieme, že za komunistického režimu v Sovietskom Zväze žili milióny veriacich: stovky biskupov, podvyžníkov medzi mníchmi i laickými veriacimi. Nehľadiac na prenasledovania, vylúčenie zo spoločnosti, nezriekli sa svojej viery. Hovoriť o ťažkých, komplikovaných časoch - znamená pripomenúť si i týchto ľudí, ktorí dokázali ustáť svoju vieru, uchrániť si ju napriek všemožným ťažkostiam a utrpeniach. Dokázali by sme my dnes zopakovať ich podvyh?!"

"Vo Sv. Písme sa hovorí, že kresťanom je oveľa ľahšie ostať kresťanmi práve v čase vojen a skúšok, než v pokojných časoch stability a blahobytu. Keď ľudia akurát plnia svoje bruchá a žijú len dnešným dňom (v užívaní si prítomnosti) - samozrejme, že sa odvracajú od Hospodina. Z ľudovej múdrosti poznáme prirovnanie: „Žije tak, ako keby ani Boha nebolo!“ Presne tak, dnes človek neodmieta existenciu Boha, no v skutočnosti žije tak, ako keby Stvoriteľa vôbec ani nebolo. Ale každému z nás sa príde zodpovedať zo svojho života. V súčasnom svete našim najväčším pokušením je - slúžiť, či neslúžiť Cirkvi, ktorá nám práve toto pripomína".

"Vždy hovorím, - pripomína otec Gabriel, - že veriaci nie je zachmúreným typom človeka, očakávajúcim koniec sveta, apokalipsu, ale je človekom radosti. S optimizmom sa stavia k životu, svetu, ľuďom..."

"Na mnohých miestach sveta, kde zúri vojna, nestabilita a vôbec neviete, čo bude zajtra, je to omnoho viac citeľné. Každý vníma, že dnešný deň môže byť tým posledným. A kresťan? Kresťan je ten, kto je vždy, v každú chvíľu, pripravený stretnúť sa s Hospodinom.

Nik nevie, kedy nastúpi posledný deň. To nedokáže povedať, či určiť, vypočítať žiadnym spôsobom žiadna z vedných disciplín, iba Sám nebeský Otec vie o tejto chvíli.

Samozrejme, že mnohé závisí aj od nás. Christos pripomína, že posledné dni budú veľmi ťažké, že dokonca spravodliví budú skúšaní pochybnosťami. „Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ (por. Lk 18, 8), - pýta sa Písmo.

NÁM VŠAK JE POTREBNÉ ŽIŤ V DUCHU RADOSTI, NETRÁPIŤ SA ŤAŽKÝMI ČASMI, VEĎ HOSPODIN, AJ KEĎ UKONČÍ (DOSLOVA - ZNIČÍ) VŠETKO TO, ČO JE STARÉ, ALE LEN PRETO, ABY STVORIL NOVÉ. PRETO NÁM SA NIET ČOHO BÁŤ, A PODĽA SVOJICH MOŽNOSTÍ PRACOVAŤ PRE BUDOVANIE BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA V NAŠOM SRDCI UŽ TERAZ, V TEJTO DOBE..."

„NEZHROMAŽĎUJTE SI POKLADY NA ZEMI, KDE ICH MOĽ A HRDZA NIČIA, A KDE SA ZLODEJI DOBÝJAJÚ A KRADNÚ. V NEBI SI ZHROMAŽĎUJTE POKLADY; TAM ICH NENIČÍ ANI MOĽ, ANI HRDZA, A TAM SA ZLODEJI NEDOBÝJAJÚ A NEKRADNÚ. LEBO KDE JE TVOJ POKLAD, TAM BUDE AJ TVOJE SRDCE“, - hovorí slovo Božie (Mt 6, 19 – 21).

Podľa interview - Схиархимандрит Гавриил (Бунге) - КАК СПАСТИСЬ В НАШЕ ВРЕМЯ

spracoval o. Nikodím

Všetci by sme si dnes mali uvedomiť, že neodkladne musíme začať zachraňovať domácu cirkev, čiže rodinu pred morovým duchom doby a znovu ju získavať pre Boha, respektíve navracať k Bohu. Práve v nej je potrebné zapáliť lampu kresťanského života v Bohu. Lebo v nej spočíva záchrana celého sveta a naša spása.

Bude to veľmi ťažké, úspech sa nedostaví hneď, no musíme to robiť kvôli životu vo večnosti. Veď otcovia a matky sú Bohom požehnaní rodičia a ochrancovia svojich detí, a tak ako za seba, sú zodpovední aj za nich. A je našou povinnosťou, teraz, tu, v tomto zdivočelom svete, v ktorom panuje osamelosť, márnosť, zhon, zmätok a ľahostajnosť, znepokojujúca neistota a zlomyseľnosť, vytvoriť zdroj či centrum modlitby. Je potrebné si pamätať, že kde sa zídu dvaja, traja v Božom mene, tam je Pán medzi nimi.

Vtedy ožije celý dom! Aj prvý, aj druhý, aj tretí. Znovu sa zavedie bezbožnosťou zabudnutý poriadok vnútorného života rodiny i každého človeka. A Božie kráľovstvo, ktoré sa vráti do duše znovu začne meniť svet. A vrátia sa deti k Bohu a k svojim rodičom z nepriazne okolitého sveta.

Vo Svätom Písme Pán nie jeden raz pripomína rodičom ich zvláštne postavenie a právo vo vzťahu k ich deťom, dáva im zvláštnu silu prihovárať sa za svoje deti pred Bohom. Poďme teda, drahí moji, využívať toto postavenie a tú silu. Na toto však všetci musíme mať neochvejnú vieru a byť neochvejní v modlitbe.

Je ešte jedna podmienka, bez ktorej sa nedostaví výsledok. Tou podmienkou je naša každodenná námaha vo veci výchovy našich detí.

Dnes matka prelieva mnoho, mnoho sĺz nad svojimi deťmi a privádzajú ju k nim aj samotné deti. Akú neznesiteľnú ťarchu a bolesť znáša jej srdce, keď vidí svoje deti, ako odvrhujú dobré a vedome si vyberajú zlé.

Matka sa začína modliť, prosí Boha o pomoc, no nedostáva ju. Prečo? No preto, že nie je možné na Boha klásť to, čo sme boli povinní robiť my samy. V prvom rade sú to práve rodičia, ktorí sú povinní starať sa o deti, zasievať do zeme ich srdiečok dobré semená viery a bázne pred Bohom. A potom to zasiate starostlivo pestovať, vychovávať a chrániť pred nepriazňou zlých vplyvov. No k tomuto je potrebná námaha, duchovné vypätie. Je potrebné neustále myslieť na svoje deti a na svoju zodpovednosť za nich pred Bohom.

Otcovia a matky! Zapamätajte si, že byť spasení len vy, bez vašich deti, nemôžete!

Čo od svojich detí môžeme očakávať, keď naša starostlivosť o nich bude ohraničená len úsilím o ich nasýtenie a zaodetie? A kto urobí ostatné? Ulica? Škola?

Drahí moji, neslobodno zabúdať ešte na jedno. Slová cudzieho človeka, dokonca aj čestného, pôsobia na myseľ dieťaťa, no slovo matky sa priamo dotýka jeho srdiečka, a slovo a príklad otca dieťaťu dávajú silu a energiu k zosobňovaniu.

Tiež svoj vplyv na deti neznižujte k tomu, že ich len raz v týždni privediete do chrámu a tam ich necháte len tak a nebudete sa im venovať. Toto v nich nevzbudí živú vieru. Vaša starostlivosť musí spočívať v tom, aby ste v nich vypestovali bázeň pred Bohom, aby ste do nich vštepovali kresťanské poznanie, aby ste im boli príkladom celým svojim životom. Prenikajte do života dieťaťa, poznajte jeho myšlienky. O všetkom sa s ním rozprávajte. Každý deň svoje deti požehnávajte ráno aj večer, a dokonca aj vtedy, keď nebudú doma.

Kresťanský spôsob života v rodine musí byť spojený s postami, ranným a večerným modlitebným pravidlom (hoci krátkym a s prihliadnutím na možnosti a angažovanosť dieťaťa), s návštevou chrámu celej rodiny a spoločným prijímaním. Toto všetko bude neviditeľne formovať detskú dušičku. A to, čo bude do detskej duše zasiate, určite vyklíči a vyrastie v dospelosti.

Vekmi overená skúsenosť ukazuje, že znamenie kríža silno pôsobí na všetko počínanie človeka v priebehu celého jeho života. Preto je deťom potrebné vštepovať, aby sa čo najčastejšie prežehnávali znamením kríža, zvlášť pred jedením, pred spaním a ráno, keď vstávajú, pred odchádzaním z domu, pred a po cestovaní. „Keď sme krížom chránení, odolávame nepriateľovi“. Kríž ochráni naše deti pred mnohými nešťastiami a nebezpečenstvami.

Ľudia kedysi za nešťastného považovali toho, kto síce mnoho vedel, ale nepoznal Boha. Za blaženého považovali toho, kto poznal Boha, hoci nič iné nevedel. A neznamená to, že odsudzovali vzdelanosť, nie. Jednoducho Božia múdrosť sa nijako nedala porovnávať s múdrosťou človeka. Lebo Božia múdrosť človeka zásobuje skutočnou pravdou. Lebo pevná a nepretržitá zbožnosť, ktorá sa získava poznávaním Božích zákonov a Christových prikázaní človeka chráni pred poblúdením na ceste ľudského mudrovania.

Takto nám dnes náleží učiť naše deti, pestujúc v nich vyššiu kresťanskú morálku, aby žili oni, aby sme žili my, a definitívne sa nezadusil svet zlomyseľnosťou. Teda, svojim príkladom a námahou je potrebné vychovávať svoje deti. Žiť podľa svedomia, žiť podľa pravdy.

Neustále si pripomínajme svoju zodpovednosť za svoje deti a pamätajme na slová svätých mužov: „Kde nakloníš malý stromček, tam bude rásť. Nová nádoba bude voňať podľa toho, čím ju naplníte, teda či tekutinou špinavou čo zapácha, alebo tekutinou čistou a príjemne voňavou“. Teda poďme a dávajme svojim deťom prvé hodiny poznania Boha a modlitby. Toto je jedna z najvážnejších úloh zbožnosti, ktorá sa v srdci zachová počas celého života a dieťa v tomto živote zachová pre život večný.

Aby sme kvôli svojim deťom neplakali, aby sme neplakali nad sebou a nimi, keď vyrastú, aby sa naše terajšie slzy nestali počiatkom budúcich, nevykonávajme Božie dielo, ktorým výchova detí bezpochyby je, lajdácky a povrchne.

Ak si zavčasu neuvedomíme, že nám hrozí nebezpečenstvo duchovného zdivočenia ľudstva, ktoré postupne stráca Boží obraz a podobu, ak nepribrzdíme proces odpadnutia od Boha a straty viery v našich rodinách, v sebe, tak blízko je tá doba, keď sa naplnia slová Christa Spasiteľa: „Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“ (Lk 18, 8).

Алфавит духовный, архимандрит Иоанн (Крестьянкин),

Православное братство святого апостола Иоанна Богослова,

Москва, 2012, s. 254-260.

zdroj: pcoolsavka.orthodox.sk

Kríž je pre nás ťažký iba do tej miery, pokiaľ zostáva naším krížom. Keď sa však premení v Christov kríž, potom sa stáva neobyčajne ľahkým: „Veď moje jarmo netlačí a bremeno je ľahké“, - hovoril Hospodin (por. Mt 11, 30).

Svätiteľ Ignatij Brjančaninov

KRÍŽ – SYMBOL VÍŤAZSTVA ŽIVOTA NAD SMRŤOU

Sviatok Vozdiženija – Povýšenia Čestného a Životodárneho Kríža Hospodinovho bol ustanovený na spomienku historickej udalosti – nájdenia kríža, na ktorom bol ukrižovaný Isus Christos cisárovnou Helenou okolo r. 326 v Jeruzaleme. Tento sviatok nesie v sebe ešte jednu ideu – a to priblíženie sa ku krížu ako materiálnemu symbolu utrpenia Isusa Christa, na ktorom zomrel a potom vstal zmŕtvych; ku krížu, ktorý bol nástrojom rímskeho trestu, popravy, ale Božou silou sa stal pre veriacich nástrojom uzdravenia a sprievodcom ku Vzkrieseniu.

Kresťania v prvých troch storočiach používali mnohé rôzne symboly, ktoré mohli poukazovať na meno a spasiteľný význam pôsobenia, života a smrti Isusa Christa. Bol to symbol „Dobrého Pastiera“, „korábu“ spasenia, „kotva“ viery i v symbole ryby, ktorého grécke znenie „ICHTHYS“ zaviera v sebe prvé písmená vyznania „Isus Christos, Boží Syn, Spasiteľ“. Obraz kríža v prvých troch storočiach nebol jediným a najpopulárnejším medzi kresťanmi, no stal sa takým vďaka zvláštnemu znameniu zhora apoštolom rovnému cisárovi Konštantínovi.

Pred rozhodujúcou bitkou s vojskami vládcu Itálie Maxentia v r. 312, imperátorovi Konštantínovi, ktorý v tom čase ešte nebol pokrstený, ukázalo sa znamenie z neba v obraze kríža s nápisom : „V TOMTO ZVÍŤAZÍŠ!“ Po tomto zjavení Konštantín prikázal vyobraziť kríž na štítoch svojich vojakov a napriek výhode množstva vojsk protivníka zvíťazil v bitke pri Mulvijskom moste.

Znamenie z neba a zázračné víťazstvo inšpirovali Konštantína k tomu, aby vyslal svoju matku, cisárovnú Helenu do Jeruzalema nájsť historický kríž, ten na ktorom bol ukrižovaný Christos. Po nájdení kríža a z rozhodnutia Konštantína na mieste Golgoty a Hospodinovho Hrobu bol postavený chrámový komplex v česť Christovho Vzkriesenia.

Chrámový komplex bol posvätený v r. 336 okolo 13. septembra. Tým samým sa vytvorila aj paralela medzi posvätením jeruzalemského chrámu a starozákonného chrámu postaveného Šalamúnom približne v tom istom ročnom období. 14 septembra jeruzalemský patriarcha slávnostne vyniesol časť dreva Hospodinovho Kríža, aby ho veriaci mohli vidieť a pokloniť sa mu. 14. september podľa juliánskeho kalendára (27. gregor. kalendár) doslova šiel v paralele so 14 nisanom – dňom ukrižovania Spasiteľa na kríži.

Hneď po posvätení chrámu Christovho Vzkriesenia sa tento sviatok stal jedným z najuctievanejších v Jeruzaleme. Slávnostné procesie, litije a bohoslužby sa každoročne konali v priebehu ôsmych dní. Pútnici z celého sveta mohli na vlastné oči uvidieť najvážnejšiu hmotnú relikviu, ktorá nám ostala po vznesení sa Isusa Christa na nebo – a to drevo kríža, ktorý bol nástrojom smrti, ale stal sa symbolom vzkriesenia.

Na potvrdenie toho Hospodin cez Svoj kríž konal mnohé zázraky. Začínajúc od momentu nájdenia kríža cisárovnou Helenou, keď sa uzdravila chorá žena, ktorá sa ho dotkla (alebo podľa iného podania – ožil zomrelý), a potom mnohým ďalším, dostávalo sa pomoci od Boha, vďaka čomu bol kríž nazvaný Životodárnym – doslova „darujúcim život“. Malé častičky dreva kríža kresťania už v 4. stor. začali nosiť na svojej hrudi v špeciálnych schránkach (moščevikoch), ktoré mohli pripomínať natelný krížik, aký nosia kresťania na hrudi aj dnes. Tak veľmi skoro, z mnohých symbolov pripomínajúcich Spasiteľa, sa obraz Christovho Ukrižovania stal hlavným symbolom víťazstva prvého imperátora – kresťana Konštantína nad nepriateľmi i samotného víťazstva Christa nad smrťou.

Bohoslužobné texty sviatku pripomínajú mnohé paralely medzi tým, ako patriarcha Jakub prekrížil ruky, keď požehnával svoje deti a tým, ako Konštantín zobrazil kríž a zvíťazil nad nepriateľom. Dvíhajúc ruky k nebu, Mojžiš predobrazil roztiahnuté Christove ruky na kríži; Mojžiš týmto symbolom na Sinajskej púšti zvíťazil nad Amalekitmi a tým samým naznačoval, ako pred vyvýšeným Christovým krížom budú utekať „pluky démonov“. A tak, ako vyvýšením hada na drevenom žezle, Mojžiš dal Izraelu prostriedok k uzdraveniu od hadieho uhryznutia, tak aj na dreve kríža vyvýšený Christos porazil diabla a vyviedol zajatcov z pekla. Prostredníctvom dreva „potešenia“ - drevom poznania dobra a zla – had oklamal Adama; drevom utrpenia, drevom preliatia prečistej krvi Christos Cár zachránil zatrateného (Adama) z pekla.

Byzantskí hymnografi nám odovzdali význam obrazu kríža v nádherných tropároch a stichyrách. Povýšený kríž – podľa rôznych piesní je obrazom utrpenia bezhriešného Syna Božieho; obrazom Jeho krvi a vody, ktoré vytryskli z Jeho boku; obrazom Jeho mučeníckej smrti. Zároveň je obrazom víťazstva Cára Slávy, obrazom rajských dverí, rebríka do neba, nebeskej záhrady; obrazom slávy mučeníkov a neporaziteľnej zbrane proti démonom.

Pozerajúc očami viery na víťazstvo Christa nad smrťou, môžeme aj my, spolu s dávnymi hymnografmi, znova a znova volať: „Radujsja, slipych nastavniče, nemoščnych vraču, voskresenije vsich umeršich, vozdvihnuvyj ny vo tľu padšyja, Kreste čestnyj, imže razrušisja kľatva, i procvite netlinije, i zemniji obožichomsja, i diavol vsekonečno nizveržesja“.

Ako pripomína mních Ján, autor jedného zo stichov sviatku, „my nedostojnymi ustami nyne klaňajemsja čestnomu Krestu Tvojemu, Christe Bože, tim samym molimsja, vospivaja Tebe, izvolivšeho byť na nem prihvoždennym. Hospodi, kak kohda-to razbojnika, spodobi i nas Carstvija Tvojeho!“

Preto nemajú pravdy tí, ktorí obviňujú, že pravoslávni uctievajúc Christov Kríž, klaňajú sa mu ako modle. Keď sa modlíme slovami: „Ohradi mja, Hospodi, siloju čestnaho i životvorjaščeho Tvojeho Kresta“, alebo používame frázu: „Kreste Christov, christijan upovanije, zabludšich nastavniče“, my sa obraciame nie k naprstnému krížiku, alebo ku krížu na stene domáceho modlitebného uhla, nie k výtvoru z dreva, či kovu, no modlíme sa ku Christovi, Ktorý je pre nás kresťanov Nádejou, Vodcom zablúdených, Prístavom zmietaných a Víťazstvom v bitkách života. On – Prameň života a uzdravenia, On – Božia sila pre spasenie veriacich, On – víťazstvo nad „zlými duchmi“.

Jednako, nakoľko Spasiteľ, hoci bezhriešny, stal sa malým natoľko, že dovolil hriešnikom, aby Ho ukrižovali na kríži, musíme iným pripomínať a ukazovať práve tento symbol kresťanskej viery. Láska Božia bola pribitá na kríž, aby ľudské srdce bolo dotknuté súcitom a preniklo pokáním.

Preto sa v deň Povýšenia Kríža Hospodinovho postíme, pokorujúc svoje telo, aby sme dali miesto duchu. Srdcom sa vraciame k strádaniam Isusa v predverí Paschy, aby sme umom pochopili a uverili v Jeho slávne Vzkriesenie. Preto aj obraz Ukrižovania, vyobrazený na svätej ikone, na kupole chrámu, alebo na krížiku na našom krku., obraz Ukrižovania, ktorý pri žehnaní kladieme na seba, nemá byť magickým amuletom, alebo symbolickým rituálom, ale vyznaním viery v to, že Christos zomrel za nás hriešnych, aby sme Jeho ranami boli uzdravení.

Zmysel tohto sviatku vychádza ďaleko za hranice spomienky víťazstiev blahoverných imperátorov nad barbarmi, ďaleko za hranice pripomenutia udalosti, kedy cisárovná Helena našla stratenú posvätnú relikviu v Jeruzaleme. My sa klaniame Životodárnemu Drevu, z ktorého, objímajúc každého z nás, rozprestiera ruky Isus Christos, Cár slávy. Kríž sa javí symbolom víťazstva života nad smrťou. Privádza nás k prvotnému šťastiu, ktoré sa nám pokúša ukradnúť zlobou prechytrelý diabol. Cez obraz kríža sú nám zosielané nespočetné uzdravenia duše i tela, aby sme posilnili našu vieru v Boha.

Preto nasledujúc prvých kresťanov, skláňame sa pred krížom a bozkávame ho, oslavujúc pribitého na ňom Boha - V tento deň, vynáša sa Kríž Hospodinov, a veriaci ho s túžbou prijímajú i dostáva sa im uzdravenia na duši i tele od každého neduhu. S radosťou i strachom ho bozkávame – so strachom, pre naše hriechy, ako nedôstojní; s radosťou – pre spasenie, ktoré svetu daruje na ňom rozpätý Christos, Hospodin, darujúci nám preveľké milosti.

Иеромонах Ириней (Пиковский) - Слово на Воздвижение Честного Креста Господня

preklad o. Nikodim

Pascha – Vzkriesenie Isusa Christa

Mgr. Ján Pilko, PhD.

Niet väčšieho a krajšieho sviatku, ako je zmŕtvychvstanie Isusa Christa. Svedčia o tom aj prekrásne slová svätého Jána Zlatoústeho: „Nech sa nikto nebojí smrti, lebo Spasiteľova smrť nás oslobodila. Zničil ju ten, ktorého zajala. Peklo bolo plné trpkosti, keď sa tam s Tebou dole stretlo. Bolo plné trpkosti, lebo bolo odstavené, bolo plné trpkosti, lebo bolo porazené, potupené a zosadené, bolo plné trpkosti, lebo bolo spútané. Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kde je tvoje víťazstvo? Christos vstal z mŕtvych a ty si porazené. Christos vstal z mŕtvych a padli démoni. Christos vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli. Christos vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe. Hľa, Christos vstal z mŕtvych a stal sa prvý medzi zosnulými“. Na mnohých miestach Starej Zmluvy nájdeme svedectvá o tom, že smrť sa hneď nazývala aj peklom. Keď Christos vstal z mŕtvych voviedol do nášho života čosi nové, iné. Tým novým je odchod z tohto sveta, ktorý sa pre človeka už nenazýva smrťou, ale upokojením, alebo snom. Samotný Spasiteľ o tom svedčí, keď vzkriesil Lazara. Keď išiel, aby ho vzkriesil, povedal svojím učeníkom: „Lazár, druh náš, zaspal, idem, aby som ho zobudil“ (Jn 11, 11).

Predtým mala smrť strašnú tvár, ale po vzkriesení sa stala svetlou. Čím nás porazil diabol, tým istým spôsobom ho porazil Christos. Spasiteľ prijal presne tie isté zbrane a nimi porazil diabla. Aké zbrane to boli? Panna - Eva, drevo, smrť, boli znakmi našej porážky. Pannou bola Eva, pretože ešte nepoznala muža, kým nepodľahla pokušeniu. Drevom bol strom poznania dobra a zla v Raji a smrť bola výsledkom neposlušnosti človeka Bohu. Pozrime sa, akým spôsobom sa stali zbraňami víťazstva. Namiesto Evy – Mária, namiesto stromu poznania dobra a zla – drevo kríža, namiesto smrti Adama - smrť Christa. Vidíte, čím diabol porazil človeka, tým istým spôsobom bol porazený. Cez strom poznania porazil diabol Adama, krížom porazil diabla Christos. Strom, z ktorého Adam jedol, zvrhol človeka do pekla, ale drevo kríža všetkých, ktorí boli zvrhnutí do pekla opäť z neho vyviedlo. Smrť odsúdila do pekla všetkých ľudí, ktorí sa narodili a zomreli od Adama. Smrť Christa vzkriesila všetkých.

Christos zvíťazil nad smrťou, zničil ju, porazil, ale okolo nás stále smrť zúri. Prečo potom spievame, že Spasiteľ zničil smrť? Christos zomrel, Svojou smrťou vošiel do pekla, kde nebolo svetla, ani radosti, ani žiadnej nádeje. Stal sa človekom, aby zomrel ľudskou smrťou. Preto na kríži povedal aj slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34). Na tomto mieste ukázal Christos Svoju ľudskú stránku, ako človek, ktorý sa nachádza v stave úplného opustenia a tak zomrel. Do pekla však vchádza vo Svojej sláve a spútal, porazil a zvíťazil nad tým, ktorý zničil Jeho kráľovstvo na zemi. Smrť, ktorá tam vládla bola porazená. Preto smrť na zemi už pre veriaceho kresťana nie je ničím strašným, iba snom. Smrť je už len očakávaním nášho vzkriesenia.

Adam zhrešil a zomrel, Christos nezhrešil, ale tiež zomrel. Prečo je to tak? Je to preto, aby ten, ktorý zhrešil a zomrel, mohol cez Toho, Ktorý nezhrešil (Christos) a zomrel, oslobodiť sa od pút smrti. Tak je to aj s dlžníkom, ktorý nemá čím zaplatiť svoj dlh a dostáva sa za to do väzenia. Druhý je ten, ktorý nemá žiaden dlh, ale má možnosť zaplatiť za dlžníka, aby ho mohol oslobodiť. Tak isto to bolo s Adamom a Christom. Adam sa stal dlžníkom kvôli hriechu, ktorý spáchal a tak podliehal smrti, nachádzajúc sa v zajatí diabla. Christos nebol dlžníkom a nenachádzal sa v zajatí démona, ale prišiel a zaplatil Svojou smrťou za toho, ktorý sa nachádzal v jeho moci a tak ho oslobodil z rúk smrti. Márne boli všetky zákernosti a klamstvá nepriateľov a vrahov Isusa Christa. Vojaci strážili hrob a farizeji ho zapečatili. Ale nastal čas slávneho Christovho vzkriesenia a ani peklo Ho nemohlo zadržať, nie to ešte nejaký kamenný hrob. Oblečenie zostalo na pohrebnej doske, zatriasla sa zem tak silno (podľa tradície ju bolo cítiť až v Ríme; čiže celý svet sa zatriasol) a Anjel odvalil kameň od hrobu. Vojaci stuhli od údivu a zostali ako mŕtvi. Rozutekali sa do mesta k Židom, aby im povedali, čo sa stalo. Oni ich však podplatili a nahovorili, že Ho ukradli apoštoli, čomu mnohí nešťastní Židia veria dodnes.

Život a svedectvo prvých kresťanov boli však naplnené paschálnou radosťou. Túto radosť prežíva Pravoslávna Cirkev až do dnešného dňa, o čom svedčí celý jej bohoslužobný cyklus, ktorý je orientovaný na Vzkriesenie Isusa Christa – Paschu a nie na Roždestvo, alebo nejaký iný sviatok. Celé apoštolské kázanie bolo postavené na vzkriesení Christa. Hoci nikto z apoštolov nevidel moment vzkriesenia, všetci videli a stretli sa so živým Christom. Tí, ktorí nevideli vzkrieseného Christa vlastnými fyzickými očami, ako apoštol Pavol a všetky nasledujúce pokolenia kresťanov, uverili v Jeho vzkriesenie očami svojej duše. Svedkami toho sú milióny svätých a mučeníkov, pre ktorých smrť bola len začiatkom nového večného života s Christom.

Christos Voskrese! Voistinu Voskrese!

Nedávno som sa započúval do zamyslenia známeho pravoslávneho publicistu a misionára Ruskej Pravoslávnej Cirkvi, o. Andreja Tkačeva, na tému Nového Roka. Tento občiansky sviatok, ktorý veľmi dobre poznáme aj my, bol veľmi intenzívne propagovaný v časoch socializmu, ktorého plody duchovnej vojny „požehnane“ zbierame dnes, a ktorý mal za cieľ nahradiť veľké zimné kresťanské sviatky Narodenia a Zjavenia sa Christa Spasiteľa ... Pozorujúc svet dnes, smutne treba konštatovať – celkom úspešne sa to podarilo...

Otec Andrej, jemu vlastnými tvrdými slovami a prirovnaniami, ostrými ako britva, vystihol podstatu prežívania tohto obdobia mnohými, neraz k viere hlásiacimi sa ľuďmi. Samozrejme, neostal iba pri chmúrnom vykreslení znamení doby – ale ukázal aj spôsob, ako posvätiť ideu tohto svetského sviatku a premeniť ju na začiatok cesty k záchrane... Táto jeho úvaha sa stala aj podnetom k napísaniu týchto pár riadkov.

... V OČAKÁVANÍ "NOVÉHO"

Rôzne štatistiky, ankety, prinášajú informácie, že každým rokom, čím ďalej, SVIATKY NARODENIA CHRISTA STRÁCAJÚ SVOJ NÁBOŽENSKÝ ROZMER a ľudia si stále častejšie v tomto období posielajú pozdravy, sms-ky, maily, nie z príležitosti sviatku Príchodu Spasiteľa, či Bohozjavenia, ale pri príležitosti akéhosi "amorfného" sviatku, ponúkajúceho priateľské stretnutia pri obloženej mise a šampuse – Toto je náš, dnešným človekom tak milovaný Nový Rok, ... naplňujúci virtuálny éter krásnymi, neraz neadresnými slovami a frázami : „Šťastný Nový Rok!“, … „Happy New Year!“ … „Pf 2016!“

Skutočne húževnatým učiteľom tradície „Nového Roka“ boli sovietski ideológovia. Keby nie ich tlaku, nikto by nevkladal toľko očakávania a úsilia do príprav na moment, kedy sa otočí stránka kalendára. Stačí len pripomenúť, ako tento deň trávili naši predkovia ešte v časoch, kým vianočnú betlehémsku hviezdu nezamenila krvou zaliata červená – tento deň bol taký ako každý iný, naplnený povinnosťami, radosťami i starosťami každodenného života; večer s modlitbou na perách ďakujúc Bohu za čas, ktorý prešiel a ráno znova vstávajúc s modlitbou k Bohu, aby požehnal dni, ktoré prichádzajú...

Neskôr všetky „štátom prikázané sviatky“, plné víťazstva a sily „strany a vlády“, vyžadovali buď to patetický smútok, alebo nespútanú radosť – jednoducho, nebolo miesta byť trochu človekom. Odtiaľ aj vychádzalo to detské upnutie sa na novoročnú noc, k vôni ozdobeného stromčeka, cukríkom v pozlátku, v šore vystatým mandarinkám... To však je aj najlepším dôkazom toho, že starnúť môže naše telo, ale DUŠA HOC ZAODETÁ V SMRTEĽNÉ, KAŽDÝM DŇOM HYNÚCE TELO, NECHCE STARNÚŤ, NEMÔŽE, A ANI TO NEVIE. ONA OSTANE DETSKOU, ... TÚŽIACOU PO ROZPRÁVKE, KDE DOBRO VÍŤAZÍ NAD ZLOM., TÚŽIACOU PO INOM „NEZEMSKOM“ SVETE, PO ZÁZRAKU...

Nooo, v tej poetickej idylke sviatkovania Nového Roka je často aj dosť "nečistoty", ktorá vychádza z toho, že v Novom Roku neraz ničoho nového, okrem novej cifry v kalendári, niet. Všetko ostatné ostáva staré. Človek prirodzene z roka na rok ťahá so sebou svoju starú truhlicu plnú strastí, neduhov a zlozvykov. Preto aj každý nový rok – ostáva starým., … jednoducho, v našom živote nič sa nemení (napriek, neraz mnohým krásnym predsavzatiam). Ako hovorí staré príslovie, opakujúc prorocké slová Písma: „Kde strom spadol, tam aj leží“, majúc na mysli naše zlozvyky zakoreňujúce hriech v našom živote. Aby sme toto zmenili, je potrebné čosi kreatívne, čosi skutočne nové – napríklad, privítať Nový Rok bez alkoholu a televízora... Chvála Hospodu Bohu, začínajú sa objavovať aj tu prvé lastovičky a veriaci kresťania, tu i tam, novoročnú noc, či už sami alebo v spoločenstvách, trávia v modlitebnom bdení. To je skutočne čosi NOVÉ – nové, ktoré otvára dvere nového života.

Nad bránou Dantheho Pekla bol nápis: „Ty, ktorý vchádzaš, rozlúč sa s nádejou“ (Peklo, III. pieseň). Nad bránou nového kalendárneho roka by bolo potrebné napísať: „KAŽDÝ, KTO ZAČÍNAŠ TENTO ROK, ZANECHAJ VŠETKO ZLÉ“. VTEDY TENTO ROK BUDE SKUTOČNE NOVÝM, KEĎ HO ZAČNEME S TÚŽBOU OBNOVIŤ SA – BORIŤ SA SO ZLÝMI NÁVYKMI A ZDOBÍJAŤ TO, ČO JE DOBRÉ.

Christos nám dáva radu, „byť opatrnými ako zmija“. Skúsme sa niekedy nad týmito slovami zamyslieť, nehľadajúc nejaké veľké teologické objavy., ale len tak sa gazdovským okom prizrime tomu Božiemu stvoreniu – zistíme, že práve tento tvor regulárne mení svoju kožu, a keď ju mení – musí sa predierať pomedzi ostne konárov, či štrbinami tvrdých, ostrých skál. Či ho to bolí, neviem povedať, ale isté je, že stará koža ako šupka schádza a dáva miesto novému koženému obleku. A tu je aj duchovný odkaz Christovej rady nám.

Nový Rok – čas, kedy spolu so zemou, na ktorej prechádzame svoje životné cesty, sme uzatvorili ďalší kruh na jej púti okolo slnka. Je to CHVÍĽA, KTORÁ BY MALA BYŤ POSVÄTENÁ MODLITBE POĎAKOVANIA ZA PREDOŠLÉ A PROSBY O POŽEHNANIE BUDÚCEHO; a aké väčšie a dôstojnejšie vďakyvzdanie môžeme dať Bohu ako je sv. liturgia?! Dal by Hospodin, aby aj u nás k liturgickej paschálnej a roždestvenskej noci pribudla aj novoročná – nevychádzajúca z dogmatického učenia, ale z našej každodennej potreby a túžby po Bohu.

Samozrejme, že sme si už zvykli na priam "predpísanú zábavu" tohto času – ohňostroje, alkohol, davová psychóza chichotania sa na vtipoch bez akejkoľvek pointy a logiky... Ale, čo je na tom "nové" – veď to sa dnes deje každý deň... Keď však chceme skutočne privítať NOVÝ ROK, skúsme to so svetom "otrasajúcou novinkou" – SPOMEŇME SI NA BOHA !!! ... "HOSPODI POMILUJ", ... "HOSPODI BLAHOSLOVI", - neviem, možno máte iný názor, no mne sa toto zdá byť skutočnou oslavou rozlúčky so starým a privítaním nového roka.

A ešte jedno – samotný dátum Nového Roka. V minulosti sa začiatok Nového Roka datoval rôzne – začiatkom marca, začiatkom septembra, na sviatok sv. Vasilija... Dnes sa deň občianského Nového Roka spája s menom rímskeho pápeža sv. Silvestra (+ 335) – zaujímavý je fakt, že tento človek horlivo bojoval za liturgiu, upevnenie viery Christovej v Ríme, ktorý vstupoval do novej éry Cirkvi, a medzi iným ostro vystupoval proti bujarým zábavám, ktoré sa dnes stali neodmysliteľnou súčasťou dňa jeho pamiatky.

Aj dnes si pripomíname Nový Rok – jedni, občiansky 1. januára, ďalší cirkevný 1. septembra (či už podľa nového, či starého kalendára), ešte ďalší „rusnácky“ Nový Rok ... Nakoniec je to jedno – nech má každý hoci svoj vlastný „Nový Rok“ - veď v skutočnosti aj deň narodenia každého z nás, je naším vlastným novým rokom života. No čo je podstatné, aby v nás nastúpila túžba po zmene a tento čas, ABY SA STAL „NOVYM LITOM BLAHOSTI BOŽEJ – NOVÝM ČASOM BOŽEJ MILOSTI !!!“

Lebo, ak sa človek nechce meniť – nooo, čo nového mu prinesie táto, tak oslavovaná novoročná silvestrovská noc? … Nič !!! … Chlebíčky si môžeš urobiť aj na ďalší deň, … petardy budú búchať ešte ďalších pár nocí, … a hlava „po opici“ bude zajtra bolieť, tak isto ako včera... BEZ VIERY V CHRISTA A BEZ MODLITBY sa nakoniec všetky prežité roky takého človeka - „rok krysy, opice, svine“ - spoja do jedného zliateho roka, ktorý bude ocenením celého života - „rok somára“.

Drahí moji, na záver tohto zamyslenia, prijmite moje vyznanie, a zároveň prianie. Aj na prahu tohoto nového roka, tak ako mnoho raz predtým, som si dal predsavzatie začať odznova... Nooo, isto mnohí potvrdíte, že aj pominulé roky sme nakoniec museli konštatovať, že sme často, žiaľ Bohu, tam, kde sme boli., ... Ale nádej ostáva !!! A s tou by som sa chcel podeliť a zapriať v hojnosti každému z nás – AJ TENTO ROK POĎME SKÚŠAŤ UROBIŤ HO SKUTOČNE NOVÝM !!! A ABY SA STAL NOVÝM, ZAČNIME S OBNOVOU SEBA !!! V TOM NÁM BOŽE POMÁHAJ !!!

S prianím hojných Božích milostí

o. Nikodím (Dušan Tomko), šéfredaktor mesačníka PRAMEŇ

alebo

… úsmevná historka jedného obrátenia

Roman bol baptista. Už, ... celé tri mesiace. Horel vierou a túžil kázať všetkým naokolo o Christovi. Obzvlášť jeho duša trpela pre tých, ktorí nesprávne verili v Christa. Ku príkladu, ako pravoslávni... Jednoducho – modloslužobníci., klaňajú sa akýmsi ikonám, modlia sa k svätým - jednoducho k ľuďom. Nooo, samozrejme, možno i títo ľudia mohli byť veľmi dobrými, ale modliť sa k nim? Veď je napísané: "Hospodinovi Svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine Jemu slúžiť!" Roman chcel skutočne úprimne presvedčiť všetkých. Túžil po tom, že príde do pravoslávneho chrámu a pred všetkými usvedčí kňaza, a tak sa všetci pokajajú zo svojho hriechu a zanechajú svoje dušu-hubiace učenie.

Poctivo sa pripravoval, vyberal výstižné citáty z Písma, aby baťušku zrazil na kolená. Dokonca si už aj vyhliadol chrám – maličkú bielu cerkovku so zlatými kupolami v parku. O to viac jeho výber potvrdil fakt, že bola zasvätená sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi. Kde inde, ak nie tam, bolo potrebné začať svedčiť a kázať? Rozhodnutie padlo...

No Roman, až takým hrdinom nebol – bol dosť plachý. Bol mladý, mal 19 rokov. … Všetko si dobre premyslel – príde do chrámu na službu hneď od začiatku, aby sa tam trochu adaptoval. Rozhodol sa, že by nebolo dobré prerušovať modlitbu (lebo hoc ako by to bolo, predsa títo ľudia sa modlia k Bohu). Vyčká preto, kým začne kňaz kázať a vtedy ho usvedčí tak, ako prorok Eliáš usvedčil nehodných prorokov.

V baptistickom spoločenstve, ktoré navštevoval, zhromaždenia trvali približne hodinu a pol, predpokladal, že taký istý čas bude musieť vydržať aj v chráme. Preto sa aj rozhodol, že sa zúčastní aspoň zo zvedavosti na pravoslávnej bohoslužbe, kde ešte ani raz nebol. A tak náš hrdina, v jednu nedeľu, naplnený ráznymi víziami, vybral sa do chrámu.

V chráme, kde sa Roman vybral, bol správcom otec Pavel. Mal vyše 60 rokov, vysvätený bol začiatkom 90-tych rokov, kedy bol katastrofický nedostatok duchovenstva. Diaľkovo ukončil duchovný seminár a pokorne, v jednoduchosti srdca, snažiac sa slúžil ako mohol Hospodu Bohu. Otec Pavel nebol veľkým teológom, ale zato bol skutočným modlitebníkom. Miloval bohoslužbu a slúžil často...

V nedeľu otec Pavel začínal bohoslužby o ôsmej hodine ráno utrenňou, tak ako to robia v niektorých monastieroch. O ôsmej hodine do chrámu prišiel aj Roman. Nesmelo prešiel prahom chrámu a rozhodol sa ostať zatiaľ v úzadí. Trochu hanblivo, samozrejme, že sa neprežehnával, našiel svoje miesto vzadu v kúte. Veriaci sa tiež nazberali – bolo mnoho staren, no takisto nemálo ľudí stredného veku i mládeže.

„Blahosloven Boh náš vsehda nyni i prisno i vo viki vikov“, - rozozvučal chrám vozhlas (zvolanie) kňaza. „Amiň“, - odpovedal žalmista a začal pomaly čítať slová žalmov. Roman sa prichytil, že mnohé z čítaného rozumie a chápe, hoc predtým si myslel, že v cerkvi je všetko nezrozumiteľné. Bohoslužba šla podľa svojho poriadku – vstupy chóru prerývali vozhlasy kňaza. Po nejakom čase pozhasínali svetlá v celom chráme, iba v rukách žalmistu, v strede chrámu, ostala zažatá svieca., v úplnom tichu, v pološere čítal žalmy. Bolo v tom čosi zvláštne, tajomné – nie z tohto sveta... Roman pocítil priam zimomriavky na tele – tak ho zasiahol tento osamotený hlas v preplnenom chráme. Toto modlitebné ticho bolo takmer hmatateľné. Na zhromaždeniach vo svojom spoločenstve, kde často zvučala hudba, nikdy neokúsil toto mystické ticho.

Hneď, po krátkom čase, znova sa rozsvietili svetlá v celom chráme a vznešený starec – náš otec Pavel – sprevádzaný obsluhujúcimi so sviecami, vyšiel na stred chrámu na polijelej. Vyniesli Evanjelium a čítal sa fragment z Jána o Christovi na Tiberiatskom jazere. To bola jedna z Romanových obľúbených častí Evanjelia. Po niekoľkých minútach ľudia pomaly, v rade, pristupovali k analoju s ikonou, kde ich otec Pavel pomazal olejom. Roman stál na svojom mieste. Začalo spievanie kánonu, potom slavoslovie a utrenňa došla do konca. Bolo pol desiatej dopoludnia.

Celý čas Roman sledoval ľudí v chráme. Niektorí boli nepokojní, iní zas pozorní, oduchovnelí. Keď začalo čítanie časov, Roman si pomyslel, keďže slávnostné spievanie skončilo, že to je koniec bohoslužieb a kňaz takisto nevychádzal z oltárnej časti. Roman trochu znervóznel, keďže si myslel, že nastal čas kázne, ... nooo, čítanie pokračovalo do desiatej hodiny. Zrazu sa skutočne objavil kňaz, s kadidlom obišiel chrám a znova sa skryl v oltári chrámu. Prešla minúta, ďalšia, … až znova chrámom zaznelo kňazovo zvolanie: „Blahoslovenno Carstvo Otca i Syna i Svjatoho Ducha, nyni i prisno i vo viki vikov“, na čo chór mohutným hlasom odpovedal: „Amiň!“, … a začala Liturgia.

Romanovi sa liturgia celkom zapáčila – nádhera, hudobná harmónia atď. Jednak, okolo jedenástej hodiny sa už začínal vrtieť a nudiť. Služba tých pravoslávnych sa pre neho neskutočne naťahovala. Len s veľkou námahou sa dočkal momentu akejsi „pauzy“ - záves na ikonostase sa zatiahol, veriaci sa presúvali po chráme, dokonca zbadal voľné miesto na lavičke pod stenou a so zadosťučinením si sadol a natiahol už opuchnuté nohy. Tak prešlo niekoľko minút, až začalo Pričaščenije (prijímanie Eucharistie). Bolo pol dvanástej, keď skončila Liturgia.

Roman znova ožil. Zdalo sa, že prišiel jeho čas, no otec Pavel znova vyšiel na ambon a ohlásil, že ak sa niekto ponáhľa, môže podísť ku krížu ku poklone a potom začne Moleben.

Roman si len ťažko povzdychol. Taký zvrat nečakal. To už bolo neúnosné. „Čo to je? Kde kázeň?“ - myslel si, hľadiac na tých pár ľudí, ktorí odchádzali z chrámu. Ako nakoniec zaregistroval, boli to väčšinou mladí s maličkými deťmi. „Akože?!! To len tak odídu bez poučenia?!!“, - znova sa mu preháňali hlavou myšlienky. Ale, keď tak za nimi pozeral, vôbec nemohol povedať, že by vyzerali o niečo ukrátení. Ich tvár odrážala duchovný pokoj. Bolo vidieť, že dostali to, čo chceli, po čo tu prišli a ostatné bolo druhoradé.

Medzitým bohoslužby pokračovali ďalej. Baťuška s veriacimi, doprevádzaní chórom, oslavovali Boha, Božiu Matku, svätých... Po skončení jednej bohoslužby hneď začala ďalšia – Akafist. Keď sa Roman snažil započúvať do tých nekonečných výziev „Radovať sa“, pritlačila ho strašná beznádej., už nemal síl zotrvať na pravoslávnej službe. Pozeral na hodinky – bola skoro jedna hodina poobede. Roman si v mysli preberal všetky svoje informácie o Pravosláví, chcúc medzi nimi nájsť jednu – kedy sa končia služby týchto „bratov“ vo viere. „Sviečky, poklony, ikony, modloslužobníci, farizeji, saduceji...“, - všetko to sa mu miešalo so zlosťou na seba samého: „Ja blázon!“, - myslel si, - „prečo som len prišiel od začiatku služby?“

V tom čase už moleben s posvätením vody dochádzal konca. Otec Pavel vzal kropidlo a v znamení kríža sv. vodou požehnal všetkých na štyri strany. Roman pocítil, ako sa svätená voda dotkla jeho rozhorúčenej tváre a trochu ho prebrala z jeho mračných myšlienok. Roman v duchu zajasal, keď zbadal, že baťuška znova vyšiel na ambon a zakončoval moleben. Zrazu precitol – už dostatočne dlho strávil v pravoslávnom chráme, aby pochopil, že je lepšie sa netešiť z predčasných záverov. I ukázalo sa, že mal pravdu – nasledovala ešte panychída, ktorá skončila pred druhou popoludní...

Roman sa zmohol akurát výjsť a sadnúť si na lavičku pred chrámom. Po tých vyše piatich hodinách bolo na neho až smutne pozerať, zdalo sa, že dokonca pochudol. Sedel a pozeral na tých pravoslávnych „modlitebníkov“… „Ako to len môžu každú nedeľu vydržať?“ Kdesi ešte počul, že najdlhšie bohoslužby majú pravoslávni počas pôstu pred Paschou. „Nooo, keď dnes im služba trvala ponad päť hodín, … tak koľko na Paschu?!“, - s úžasom premýšľal Roman.

Vtedy ho napadlo - „A čo ak, tak sa treba modliť? Tak, čo to potom je v jeho spoločenstve? Paródia? Karikatúra? Ak modlitba pravoslávnych sa tak veľmi líši od modlitieb jeho bratov vo viere, tak je celkom možné, že sa líši aj všetko ostatné ?! A nakoniec, aj sám duchovný život v týchto spoločenstvách môže byť iba karikatúrou skutočnej duchovnosti ?! Prvý krát rozmýšľal o Pravosláví bez predsudkov a podráždenia – tak ho únava zdravo pokorila.

Vtedy vyšiel na ambon otec Pavel. Až teraz sa rozhodol povedať krátke poučenie, ale Roman už nemal ani síl, ani len ochotu prerušiť ho a usvedčovať.

„Modlitba, drahí bratia a sestry, - začal otec Pavel, - je hlavným zadaním kresťana. Modlitbou sa posväcuje srdce, um i konanie človeka...“. Baťuška ešte hovoril o láske, dodržiavaní Božích prikázaní, milosrdenstve, pokore... Všetky tieto slová boli jednoduché a pravdivé, a Roman cítil, že im nič nemôže vytknúť. Všetko bolo pravdivé, podľa Evanjelia. Roman sa zahľadel do tváre veriacich a divil sa – mnohí z nich vôbec nevyzerali unavení, práve naopak. Len on sa pri nich cítil ako stará, rozbitá bačkora...

Veriaci podchádzali ku krížu, bozkávali ho a pomaličky sa rozchádzali. Roman už na nich pozeral úplne inak, ako na začiatku služby. Pozbieral sily, vstal a pomaly šiel ku dverám. Cítil sa tak, ako by sám zložil celé auto tehál.

Vychádzajúc z chrámu, spozoroval, že veriaci sa otáčajú a znova sa žehnajú smerom k chrámu. Aj on sa zamyslene pootočil, tak ako všetci a zahľadel sa smerom k chrámu. Zlaté kupoly radostne odrážali slnečné lúče... Roman nemotorne zdvihol pravú ruku, ale hneď, akoby sa bol zarazil a s pocitom, akoby ho prichytili pri niečom neprístojnom, poobzeral sa, či ho nik nevidel a ponáhľal sa k bráne. 

... potom, na  zhromaždenie baptistov viac nechodil ...

Podľa článku Священникa Сергия Бегиянa - ПУТИ ГОСПОДНИ

preklad a úprava o. Dušan N. TOMKO

Stojíme symbolicky pri betlehemskej jaskyni, kde v jasliach leží nemluvniatko, ovinuté plienkami. Pokúsme sa duchovne spojiť s Presvätou Bohorodičkou a spravodlivým Jozefom a chvíľu rozjímajme.

„Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte“ (Lk 10, 23). Nespomenieš si na tieto slová, keď vidíš Presvätú Bohorodičku a spravodlivého Jozefa pred Synom Božím v betlehemskej jaskyni? Kto je Ten, na ktorého sa ich aj naše oči pozerajú s takou radosťou? Stelesnený Syn nebeského Otca, ozajstný Boh! Nie je to anjel v podobe človeka, pretože tisíce anjelov Ho nazývajú svojim Hospodinom. Nie je ani druhom cherubínov, ale je ich Bohom. Nie je z počtu serafínov, ktorí neprestajne pred vyvýšeným trónom najvyššieho Boha spievajú: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, ktorému sa klaňajú všetky nebeské sily“. A tohoto Hospodina mocností v nežnej detskej podobe môže žena - matka, Presvätá Bohorodička, nazvať svojim Dieťatkom - ozajstným Synom. Ale či všetci, ktorí Ho videli aj považovali za Syna Božieho, ako Prečistá Bohorodička a sv. Jozef? Veľa bolo takých, ktorí videli Isusa na uliciach nazaretských, alebo jeruzalemských a nepomenovali Ho ináč len synom tesára. Ba čo viac, podaktorí Ho považovali za zvodcu, falošného proroka a preto kričali: „Ukrižuj Ho!“ Prečo je tu taký rozdiel vo vzťahu k Isusovi?

Svätí anjeli, pastieri, Presvätá Bohorodička a spravodlivý Jozef Obručnik pozerali sa na novonarodené dieťa vo svetle svätej viery, ktorou boli osvietení. Ostatní neboli osvietení týmto svetlom. Betlehemské svetlo svätej viery nás napĺňa sladkou radosťou! Šťastná bola Alžbeta, keď sa presvedčila o plode svojho života, a blahorečila Presvätú Pannu Máriu ešte pred narodením Spasiteľa. Pýtame sa, kto ju odmenil týmto svetlom poznania? Presvedčivo tvrdíme, že to bolo Božie Dieťa! Veď či nie je Isus Syn Boží Svetlom sveta? Len On nás osvetľuje svetlom svätej viery. Sami v sebe nemôžeme nájsť vieru, ako nemôžeme nájsť lúč letného slnka v temnej noci. On - Svetlo sveta prišiel, aby každého veriaceho osvietil svetlom viery. Nemôže za to, že niektorí počúvali a nepočuli, pozerali a nevideli. Takíto sediaci v tme svetlo viery neuvideli. Ó Isuse, Matka Božia, spravodlivý Jozef, pomôžte mi, aby som navždy stál s tými, čo sú objatí svetlom poznania svojho Spasiteľa! Potrebujem živú vieru, ktorá sa má stať prameňom všetkých mojich predsavzatí! Všetci svätí, zvlášť apoštoli a mučeníci, stali sa pre svoju tvrdú vieru hrdinami. Hrdinsky víťazili nad svojimi prenasledovateľmi, hrdinskou smrťou zomierali. V čom máme hľadať podstatu veľkých činov, ktoré svätí vykonali? Sv. apoštol hovorí: „vierou podmaňovali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dosahovali zasľúbenia, zapchávali tlamu levom, uhášali moc ohňa, unikali ostriu meča, stávali sa z nevládnych mocnými, zmužnievali v boji, zaháňali šíky cudzích vojsk“ (Žid 11, 33 - 34). V týchto slovách sa skrýva tajomstvo histórie kresťanských národov. Malá viera - malá sila, veľká viera - veľká sila, ktorou je možné víťaziť, lebo ona premohla svet. Taká viera je našim dedičstvom svätých. Uvedomujeme si, že pre veriaceho je všetko možné? Ak si málo dokonalý, pýtaš sa: „Prečo?“ Či to nie je preto, že máš malú vieru? Prečo? Prečo zmenšuješ silu jedného, alebo druhého pravidla, či nie pre malosť vlastnej viery? Prečo prejavuješ k svojmu bratovi malú lásku? Asi preto, lebo svojou malou vierou nevidíš pod jeho úbohým odevom svetlosť pokladu v jeho duši. Prečo hľadáš pre seba výhody, aby si nimi predĺžil svoj život? Nevidíš okom viery tých, čo trpeli za Christa a v deň Svetlého Vzkriesenia budú svietiť v svojej nezvratnej kráse? Prečo sa netešíš utrpeniu, či nestojíš o sľúbenú odmenu - korunu Kráľovstva Božieho? Netešíš sa asi preto, lebo tvoja viera nie je taká silná, aby si mohol povedať s apoštolom: „Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás“(Rim 8, 18).

„Zvestujem vám veľkú radosť.“- týmito slovami sa prihovoril anjel Boží k prvým ctiteľom Novonarodeného Kráľa v Betleheme, Spasiteľa sveta, Hospodina neba a zeme. Rozjímaj s tými čo stáli pri jasliach, a uvažuj akým slabým, dočasným a málo cenným stvorením je človek bez nádeje na pomoc Božiu. „Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. Naozaj, ľudia sú tráva. Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň“(Iz 40, 6 - 8). Zem si a do zeme odídeš! Pripomína ti každá predošlá hodina. Ďalej si pomysli, aká je slabá tvoja duša a vždy len ku zlému sa skláňa. A skús povedať s apoštolom: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“(Rim 7, 24). Ale zahľaď sa do jaslí! Tu vidíš svojho Boha, ktorý ukryl svoju všemohúcnosť z lásky v slabom ľudskom tele, aby premenil slabosť v silu Božiu. Čo je slabšie od ľudskej prírody? A kde je ona najslabšia, či nie v dieťati? Ale pozri! Slabé rameno Dieťaťa Isusa je súčasne ramenom Božím, všemohúcim, ktoré vzalo na seba nebo a zem. On Spasiteľ povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi“(Mt 28, 18). On ako Božie Dieťa dáva ti tiež silu pre všetko, čo by si mal urobiť. S Jeho pomocou dosiahneš tiež hrdinsky aj vysoký stupeň kresťanskej cnosti. „Všetko môžem v Christu, ktorý ma posilňuje“(Fil 4, 13) - presviedča nás ap. Pavel. Odkiaľ je táto smelá výpoveď? Pramení z toho, že apoštol Pavel žil v úzkom spojení s Christom, dokonca až tak bol s Ním spätý, že nebál sa povedať: „a nežijem už ja, ale žije vo mne Christos“(Gal 2, 20). Spoj sa aj ty tak s Christom a určite budeš môcť povedať to isté! V mene Božom pokús sa a určite budeš môcť robiť podobné veci. Aj ty si dieťa Božie, preto sa k tebe prihovára sv. Ján Bohoslov: „Milovaní, teraz sme dietkami Božími, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký Je“(1 Jn 3, 2).

Úfaj na Boha, vkladaj nádej do Isusa, určite ti dá potrebnú silu. Celou svojou bytosťou pristúp k Jasliam, k tomu trónu lásky, z ktorého Božský Spasiteľ v betlehemskej jaskyni preukazuje lásku, aby v odpovedajúcom čase si získal milosť. Tu máš príležitosť naučiť sa od Presvätej Bohorodičky čo je trpkosť a aké môžu byť ťažkosti, ktoré ona znášala, no nepadaj do zúfalstva! Porodila Isusa v chladnej jaskyni, chladnou nocou Ho prevážala do Egypta, vychovala pri skromnosti v Nazarete, ale do zúfalstva nepadala. Aj ty si niekedy smutný, ponížený a sklamaný. Vždy úfaj na Boha, a vždy vkladaj do Neho nádej. On zármutok a všetko čo ťa sužuje vyženie z tvojho srdca. Možno strácaš chuť do práce? Zober si príklad z roľníka. Prečo obrába svoje polia? Či nie preto, aby sa mohol tešiť na dobrú žatvu? Čaká na hojnú úrodu, ktorú uloží do sýpky. Preto získava elán do svedomitejšej práce. Za trpezlivosť sa dáva odmena - Kráľovstvo Božie. Ale ak sa spoliehaš viac na seba, resp. na ľudskú vernosť, niet ti pomoci! Pamätaj si, že Pán Boh takým neposkytuje svoju pomoc ani svoju silu! A napokon netúžiš po nebeskej Otčine? Po Kráľovstve nebeskom, kde ťa Isus chce korunovať, dať ti korunu spravodlivých, ktorá ti je zaručená podľa víťazstva. Alebo sa bojíš byť oddelený a prebývať s Christom? Nie je tvoj strach príčinou tvojej náklonnosti k svetu a k rôznym svetským starostiam? Užitočnejšie bude ak sa s dôverou pomodlíš slovami žalmistu: „Keby som išiel aj údolím smrteľného tieňa, nezľaknem sa zlého, lebo Ty si so mnou, Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú“(Ž 22, 4).

V jasliach leží Dieťatko a Jeho srdiečko prelieva lásku, naplnenú bezhraničným milosrdenstvom. Ponáhľaj sa k Nemu ak túžiš zapáliť plameň lásky života v tvojom srdci. Vypros od nemluvniatka Isusa lásku! Pocítiš, že aj v tvojom srdci bude splnené želanie lásky. Lebo On vlastne preto prišiel na tento svet, a nič iného nechce, len to aby zapálil ten oheň lásky v našich srdciach. Spasiteľ povedal: „Bezo Mňa nič nemôžete činiť“(Jn 15, 5). Ani najmenšiu iskierku Božej lásky nedostaneš, iba cez najsvätejšie cítenie, resp. v súcite k tebe, samým Isusom Christom. To je ten Prameň, ku ktorému je potrebné pristupovať a čerpať z Neho potrebnú lásku tvojej duši. Pozdvihni svoje ruky a srdce dobrorečením k Božskému Dieťatku! Pristúp a On ťa osvieti. Nebýva, aby učiteľ nalieval svojim žiakom svoju múdrosť do hlavy. V škole lásky u Boha je iný postup. Tento Učiteľ v Betlehemských jasliach skutočne nalieva do našich sŕdc svoju Božskú lásku, ktorá je základom všetkej múdrosti. Preto s dôverou modlí sa: „Isuse, Bože môj, Ty si mi všetkým, daj mi z Tvojej lásky!“ Milujme Boha, „lebo On prv miloval nás“, hovorí sv. Ján (1 Jn 4, 19). On si vzal do srdca toto napomínanie. Aj ty si ho tak vezmeš? Keď budeš sám seba pozorovať, zvoláš na Christa: „Nik nás neodlúči od Tvojej lásky!“ Takto vo veľkých mukách volali mučeníci. Nuž naučme sa od nich tej neprekonateľnej lásky. Oni aj vo chvíli, keď im hrozili trestom smrti, zostali neprekonateľní v Christovi. Venuj Mu aj ty svoje srdce, o ktorom sám Spasiteľ povedal. „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou“ (Zjav 3, 20).

Z archívnych zdrojov

blahej pamäti † Mitr. prot. Juraj KUZAN

Neuveriteľná skutočnosť

Nositeľ Nobelovej ceny – profesor Dr. Alexis Carrel, nazýva modlitbu najsilnejšou formou energie. Podľa jeho názoru je to rovnako veľká sila ako gravitácia.

Známy americký vedec a výskumník Dr. N. J. Stowell pri jednom neuveriteľnom objave zmeral silu modlitby. Hovorí: „Bol som cynický ateista, presvedčený, že Boh nie je nič iné ako výplod ľudského mozgu. Nemohol som veriť v nejakú živú božskú bytosť, ktorá by nás všetkých milovala a mala nad nami moc“.

Jedného dňa pracoval na klinike vo veľkom patologickom laboratóriu. Ich úlohou bolo zmerať vlnovú dĺžku a silu žiarenia ľudského mozgu. Zistil, čo sa tam deje v štádiu, keď končí život a prichádza smrť.

„Vybrali sme ženu, ktorá umierala na rakovinu mozgu. Vedela to aj ona. Duševne a psychicky bola na prekvapenie v poriadku, aj keď jej fyzický stav bol veľmi zlý. Bola veriaca. Krátko pred jej smrťou sme u nej v izbe nainštalovali vysoko citlivý prístroj, ktorý nám mal ukázať činnosť v mozgu v priebehu posledných minút života. Na posteľ sme umiestnili aj malý mikrofón, aby sme mohli počuť jej slová, ak ešte vôbec bude prejavovať známky života. Boli sme vo vedľajšej miestnosti. Päť triezvych vedcov. Plní očakávania a vnútorného napätia sme stáli pred svojím prístrojom. Ručička bola na nule a mohla sa vychýliť do 500° pozitívnej hodnoty doprava a do 500° negatívnej hodnoty doľava“.

Ešte nejaký čas pred opisovanou udalosťou bolo s týmto prístrojom uskutočnené meranie vysielania jednej rádiostanice, ktorej program bol vysielaný do éteru silou 50kW; správy museli obehnúť okolo celej zemegule. Meraním vtedy zistili 9° plusovým smerom stupnice.

Všetko nasvedčovalo tomu, že nastali pre pacientku jej posledné chvíle. Zrazu počuli, ako sa začala modliť a velebiť Boha. Prosila Ho, aby odpustil všetkým ľuďom, ktorí jej v živote ublížili. Ďakovala Mu za silu, ktorá ju sprevádzala životom a tiež za istotou, že bude patriť Christovi. Vyjadrovala všetku svoju lásku k Ježišovi, lásku, ktorá sa nezmenšila ani jej utrpením. V okamihu, keď Vykupiteľa Isusa Christa prosila o odpustenie svojich hriechov a ďakovala Mu, sálalo z nej nesmierne šťastie.

Otrasení sme stáli pred svojím prístrojom a takmer sme zabudli na to, čo sme vlastne chceli preskúmať. Hľadeli sme na seba bez toho, žeby sme sa hanbili za slzy. To, čo som počul, na mňa tak zapôsobilo, že som plakal ako dieťa. Naraz - kým sa umierajúca ešte modlila - sme počuli nejaký klepot. Keď sme sa pozreli na prístroj, videli sme, že ručička ukazovala 500° plus a neustále narážala na najvyššiu hranicu merania. Objavili a zmerali sme neuveriteľnú skutočnosť. Mozog umierajúcej ženy, obracajúcej sa k Bohu, vyvinul 55 krát väčšiu silu, než sme namerali v priebehu vysielania uvedenej svetovej rádiostanice“.

Neskôr sa dohodli, že urobia trochu iný pokus. Po príprave prístroja prehovorili sestričku, aby nejakým spôsobom vyprovokovala jedného pacienta. Ten reagoval hrubými slovami a nadávkami, tiež na Boha. A znovu to začalo v prístroji klepať. Zhrozili sa, keď zistili, že ručička sa nachádza tiež na 500°, ale negatívnych.

„V tej chvíli sa zrútil môj ateistický názor na svet. Stál som pred tvárou Vševediaceho. Moja neviera sa mi stala úplne smiešnou. Keď som chcel byť voči sebe poctivý, nemohol som pred pravdou zatvárať oči. Naučil som sa veriť v Isusa Christa ako vo svojho Spasiteľa a Vykupiteľa“.

Pri skúmaní dĺžky mozgových vĺn zistil Dr. Stowell obrovské rozdiely. Sú tak isto individuálne, ako odtlačky prstov. Kdesi sa zaznamenáva dobro, ktoré robíme, aj zlo, ktoré páchame.

Zdroj: M Rosa, máj 1997

Zbor sv. Archistratíha Michaela

a ostatných nebeských mocností

Ešte v Starom Zákone sa spomína, že ľudia, odstúpiac od Boha svojho Stvoriteľa, začali sa klaňať stvoreniu a dielu svojich rúk, robiac si modly, prinášajúc žertvy slnku, lune a hviezdam, v ktorých podľa nich bola živá duša. V tom čase sa ľudia takisto klaňali aj anjelom, ktorým prinášali svoje obety, o čom hovorí kniha Kráľovstiev (por. 2 Kráľov 23, 5). Táto nesprávna úcta k anjelom bola silne rozšírená aj v čase pôsobenia apoštolov.

Sv. apoštol Pavol v liste Kolosanom o tom hovorí: "Nech vás nikto nepripraví o odmenu (t. j. Christa) samoľúbou poníženosťou a uctievaním anjelov, keď sa bude zaoberať tým, čo videl, nemiestne sa nadúvať svojím telesným zmýšľaním" (Kol 2, 18-19). Boli v tom čase totiž heretici, ktorí pôsobiac navonok pokorne vo svojej hrdosti, snažili sa pripodobniť anjelom. Učili vzdávať takú úctu anjelom, aká patrí Samému Hospodu Bohu. Potom sa objavili ďalší, ktorí tvrdili, že anjeli sú tvorcami viditeľného sveta, a ako netelesní a duchovne vyšší sú dôstojní uctievania viac než Christos, Boží Syn; napr. archanjela Michaela nazývali bohom Hebrejov. Nakoniec, ešte ďalší prepadnúc čarodejníctvu a obmaňovaniu ľudí, pod menami anjelov privolávali besov a slúžili im. Zvlášť tieto herézy sa rozmnožili v Kolosách, ktoré prináležali k Laodikejskej metropólii, a kde sa tieto modloslužby nečestného klaňania sa anjelom tajne prevádzali.

Keď Cirkev na miestnom Laodikejskom sneme (viď 35 pravidlo snemu; r. 319/320) odsúdila a zavrhla toto nesprávne uctievanie anjelských síl, upravila učenie o nebeských mocnostiach a ustanovila ich uctievanie ako Božích služobníkov a ochrancov ľudského rodu.

Vtedy aj v tejto krajine, kde sa predtým nehodne uctievali anjeli, začali verejne pravoslávne oslavovať Zbor Anjelov patričnou úctou a začali sa stavať nádherné chrámy zasvätené sv. archanjelovi Michaelovi – vodcovi nebeských vojsk. Napríklad v Chonách bol nad čudotvorným prameňom postavený veľkolepý chrám, v ktorom sa zjavil sv. Archypovi sám sv. archanjel Michael.

Sviatkovanie Zboru sv. Anjelov bolo ustanovené na mesiac november (deviaty mesiac od marca, prvého mesiaca od stvorenie sveta - označujúc tak podľa diela sv. Dionýza Areopagitu "O nebeskej hierarchii", učeníka sv. apoštola Pavla, ktorý bol uchvátený až do tretieho neba (por. 2 Kor 12, 2), deväť anjelských radov (činov). Meno každého z nebeských mocností zároveň vyjadruje ich bytostnú (existencionálnu) funkciu.

Týchto deväť anjelských radov sa delí ešte na tri hierarchické stupne - vyšší, stredný a nižší.

Prvým stupňom hierarchicky najbližším Presvätej Trojici sú Serafíni, Cherubíni a Prestoly. Ako videl prorok Izaiáš, najbližšie k Božiemu trónu práve stoja šestokrídli Serafíni: "Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali" (Iz 6, 2). Ako hovoria slová žalmu (103, 4) "Vetri si robíš poslami a blčiaci plameň sluhami", Serafíni spaľujúcou láskou horia pred Božím trónom a touto láskou zapaľujú aj iných.

Za nimi stoja pred Vševedúcim Bohom, Ktorý prebýva v neprístupnom svetle mnohookí Cherubíni, ktorí ponad všetky nižšie nebeské činy žiaria svetlom poznania Božej premúdrosti, sami osväcujúc touto múdrosťou iných, vedúc ich k videniu a poznaniu Boha.

Ďalšími sú bohonosné Prestoly (Tróny). "Na nich ako na rozumných trónoch, - ako hovorí sv. Maxim Vyznávač, - spočíva Boh". Tak ako Eucharistia je bohonosnou zo svojej podstaty, ako hovorí sv. Vasilij Veľký, lebo zo svojej podstaty je nerozdeliteľne spojená so Samým Bohom Slovom, Tróny sú bohonosnými z milosti Božej danej im k ich službe – niesť v sebe Boha s Jeho spravodlivým súdom. Práve oni vylievajú silu spravodlivého rozsudku "trónom" – zemských súdov, pomáhajúc vládcom a všetkým zodpovedným spravodlivo správať ich úrad (por. Žalm 9, 5).

Aj strednú hierarchiu tvoria tri anjelské rady: Panstvá, Sily i Mocnosti. Panstvá neprestajne dobrovoľne a s radosťou slúžia Bohu, vládnuc nad ostatnými nižšími anjelskými činmi. Pomáhajú múdro a užitočne využívať sily moci nad zverenými oblasťami, či úradmi, takisto ako aj učia nás vládnuť nad svojimi emóciami, vôľou, dávajúc silu prekonávať pokušenia a prekážky.

Sily - naplnení božskou silou, vypĺňajú vôľu Všemohúceho Hospodina Boha. Práve oni vykonávajú preveľké divy a zázraky, a takisto z tejto milosti nadeľujú Božím služobníkom, aby mohli uzdravovať, hnať démonov, či predpovedať budúce veci k našej potrebe a večnej záchrane... Oni nám pomáhajú niesť naše kríže, problémy., … veď nie nadarmo práve v ťažkých chvíľach prosíme Boha: „Pane, daj nám sily (síl)...“

Ďalším radom v hierachii anjelov sú Mocnosti. Nazývajú sa tak preto, že majú moc nad diablom, odrážajú jeho útoky proti ľuďom. Práve oni utvrdzujú podvižníkov v duchovnom zmáhaní, chrániac ich pred nepriateľskými úkladmi a dávajú im silu víťaziť nad démonmi.

Aj najnižší stupeň má takisto tri rady: Začiatky, Archanjeli a Anjeli.

Začiatky, alebo Načala – nazývajú sa tak preto, že sú zodpovednými za nižšie anjelské stupne (sú ich náčelníkmi) a vedú ich k plneniu Božích prikázaní. Sú takisto zodpovední za chod sveta, zemské živly a ochraňujú všetky kráľovstvá a panstvá, národy a plemená (každý národ, plemeno, kráľovstvo, mesto, či dom majú svojho anjela; por. Daniel 10, 13). Oni vedú dôstojných ľudí k braniu na seba služby, či nejakého úradu, nie pre vlastné obohatenie, ale v prospech iných a umnoženie Božej slávy.

Archanjelmi, ktorí stoja za nimi, nazývame veľkých poslov Božích, ktorí zvestujú veľké a preslávne proroctvá, - ako hovorí Dionýz Areopagita, - a dávajú nižším anjelským činom a ľuďom poznať a rozumieť Božiu vôľu. Sv. Gregor Dvojeslov nám hovorí, že práve oni utvrdzujú v ľuďoch vieru, osväcujúc nás poznaním sv. Evanjelia a odkrývajúc nám tajomstvá viery.

A nakoniec Anjeli, ktorí stoja najnižšie v nebeskej hierarchii, ale o to bližšie k nám ľuďom. Oni nám zvestujú menšie tajomstvá, Božie zámysly vedúc nás cestou života s Bohom. Sú nám daní, aby nás chránili a pomáhali nám, ak to sami dovolíme a chceme.

Všetky tieto rady a stupne spoločne voláme Anjelmi. Sú služobnými duchmi poslanými na službu tým, ktorí majú prijať spasenie (por. Hebr. 1, 14), a každý z nich má svoju vlastnú a výnimočnú službu, poslanie zverené mu Všemohúcim a nekonečne Milujúcim nás Bohom.

Pravoslávna Cirkev na svojej pozemskej púti, vedomá si nekonečnej pomoci nebeských pomocníkov - Anjelov, - ustanovila ich sviatok - Zbor sv. Archanjela Michaela a ostatných nebeských síl na ôsmy deň deviateho mesiaca (od stvorenia sveta), lebo práve v ôsmy deň, ako nazývajú sv. otcovia deň Strašného Súdu, zoberú oni - nebeské mocnosti, za hlaholu nebeskej trúby, všetkých vybraných zo štyroch kútov zeme, keď príde Syn Človeka vo Svojej sláve súdiť svet (por. Mt 24, 31).

Ó, dal by Hospodin Boh nám Svoju milosť, aby vybrali medzi vybrancov Božích každého z nás radostne a pravoslávne sláviacich ich sväté nebeské voje!

Medzi nimi si osobitne pripomíname ako prvého z verných nebeských Božích služobníkov Archistratíha (Arcitratéga) Michaela, vodcu nebeských vojov. Podľa významu jeho mena, je anjelom s neobyčajnou duchovnou silou a je osobitným ochráncom vybraného národa (por. Prorok Daniel 10, 13, 21; 12, 1), a takisto so Zjavenia sv. Jána vieme, že Michael je ochráncom nás kresťanov – nového Izraela, a takisto tým, ktorý v poslednom boji porazí Draka - Satana s jeho anjelmi (por. Zjav. Hlava 19 – 20). Jeho úcta v kresťanskej Cirkvi sa viaže úplne k jej začiatkom. Podľa tradície práve on, v čase vzbury Lucifera voči Bohu, zvolal „Micha´el – Kto ako Boh !!!“ Vtedy bol Lucifer – Dennica vo svojej pýche zhodený so svojimi anjelmi na zem ( por. sv. Greor Dvojeslov – Толкование 4 на Евангелие ) a Michael, zoberúc nebeské voje, postavil sa vpredu, začal so Serafínmi a Cherubínmi a ďalšími nebeskými činmi sláviť Presvätú, Jedinosúcnu a Nerozdielnu Trojicu, Jediného Boha, spievajúc a jeden k druhému volajúc: SVJAT, SVJAT, SVJAT HOSPOĎ SAVAOTH – VSJA ZEMĽA ISPOLNENA SLAVY JEHO !!! SVÄTÝ, SVÄTÝ, SVÄTÝ, HOSPODIN SAVAOTH – CELÁ ZEM JE NAPLNENÁ JEHO SLÁVOU !!! AMEN.

Z internetových zdrojov pripravil o. Nikodím (Dušan Tomko)